Prijímanie živín koreňmi

Korene sú hlavnými orgánmi, ktorými rastlina prijíma minerálne (anorganické) živiny z pôdy. Tieto živiny však neprijímajú korene celým svojím povrchom, ale najmä koreňovými vláskami. Sú to vlast-ne jednobunkové vychlípeníny koreňov, ktoré bývajú veľmi dlhé, no majú krátku životnosť. Obyčajne žíjú len niekoľko hodín alebo dní. No vyznačujú sa veľkou obnovovacou schopnosťou, to znamená, že hneď po odumretí jedného vlásku vytvorí sa ďalší a toto pokračuje neustále. Pravda, aby sa mohli koreňové vlásky neustále obnovovať, musí byť pôda dostatočne kyprá a prevzdušnená. Tieto koreňové vlásky čerpajú živiny z pôdnych roztokov, teda rozpustené vo vode. čím je koreňová sústava bohatšia, tým viac živín môže rastlina pri-jať. No nezávisí len od koreňovej sústavy (od množstva koreňových vláskov), ale aj od pôdneho roztoku. Keby bol pôdny roztok chudobný na živiny, najmä na živiny prijateľné pre rastlinu (také, ktoré môžu koreňové vlásky prijímať), strácala by sa funkčnosť koreňových vlás-kov a rastlina by aj pri prípadnom bohatom zásobení živín v pôde mohla trpieť nedostatkom živín. Preto je dôležité, aby okrem dobre vyvinutej koreňovej sústavy bolo v pôde dostatočné množstvo ľahko prijateľných živín.
Množstvo prijateľných žívín v pôde závisí od schopnosti pôdy zadržiavať živiny a udržiavať ich v stave prijateľnom pre rastliny. Zvetrávaním hornín, ich ďalším rozkladom, ako aj rozkladom orga-nických látok vznikajú v pôde ílovité (koloidné) častice s rozmerom 0,001 mm. Množstvo týchto častíc závisí od druhu pôdy - piesočnaté pôdy ich majú menej a ílovité ťažké pôdy najviac.
Pôdne koloidy sú jedine schopné viazať na svojom povrchu mo-lekuly vody, plynov a najmä rozličné živiny. Pôdny koloid má na svojom povrchu záporne nabitú vrstvu, ktorá je schopná prijímať (pútať) kladne nabité ióny (katióny), ako je draslík, sodík; vápnik, horčík, vodík a pod. Aj pôdny roztok obsahuje živiny vo forme klad-ne alebo záporne nabitých íónov. Tíeto ióny z pôdnych koloidov a z roztoku sa môžu navzájom vymieňať (kladné ióny roztoku za zá-porné z povrchu pôdnych koloidov a opačne), a tým sa vlastne pôdny roztok neustále nasycuje iónmi, ktoré potom môžu koreňové vlásky (koreň) prijímať ako žíviny rastlín. Tejto vlastnosti pútania a uvoľňovania živín z pôdy hovoríme pôdna sorpcia.
Okrem opísaného spôsobu viazania živín v pôde môžu tu byť živiny viazané aj chemicky alebo biologicky.

Pri chemickej sorpcii ide o premenu rozpustných foriem živín na menej rozpustné alebo ne-rozpustné a biologickú sorpciu predstavuje pútanie živín pôdnou mikroflórou. Pútanie živín pôdou - teda jej sorpcia ma veľký význam pre ko-reňovú výživu rastlín, ako aj pre voľbu formy hnojív a času hnojenia. PodIa tejto vlastnosti pôdý volíme menej alebo viac rozpustné formy hnojív (najmä priemyselných) a tiež čas hnojenia. To znamená, že do pôd, ktoré sa vyznačujú menšou sorpčnou schopnosťou používame ľahšie rozpustné hnojivá, a v menších dávkach a častejšie. Naopak, pôdy s väčšou sorpciou môžeme hnojiť aj väčšími dávkami a do zásobý.

PRIJÍMANIE ŽIVÍN LISTAMI
Okrem hlavného priímania živín koreňmi môžu rastliny niektoré živiny prijímať aj ostatnými svojími časťami, najmä listami. Mnohými pokusmi sa dokázalo, že pri aplikovaní hnojív postrekmi môžu takto dodávané živiny prijímať rastliny aj svojimi Iistami. Ži-viny prenikajú do listov prieduchmi, a to pomerne veľmi rýchlo. Napr. pomocou značkovaných prvkov zístime; že už za 10 sekúnd preníknú do vnútra listu. Aby však boli tieto živiny dostatočne účinné, je potrebná vhodná vlhkosť. Roztok solí na povrchu listov totiž rýchle zasychá a potom sa živiny prijímajú veľmi pomaly. Až po ich roz-pustení (napr. rosou) môžu ich listy znova prijaf. Rovnako aj pri nižšej teplote prijímajú listy žíviny lepšie alco pri vyššej teplote ovzdušia. Tento poznatok sa využíva pri mimokoreňovej výžive rast-lín. Mimokoreňová výživa rastlín, ako z uvedeného vyplýva, je naj-raeionálnejšia a najlepšie využiteľná pri optimálnej teplote (ked rastliny nevyparujú nadmerné množstvo vody - nadmerná transpi-rácia) a vyššej relatívnej vzdušnej vlhkosti. Preto, ak chceme napr. použiť hnojivé závlahy, musíme prihliadať aj na túto skutočnosf.
Pravda, hlavná funkcia listov nespočíva v prijímaní živín. Je to len ich pridružená funkcia. Hlavná funkcia listov je v asimilácii.
Na svojom povrchu majú listy prieduchy. Prieduchy tvoria zatvára-vé bunky, a to bunky na spodnej strane (prevažne), alebo na vrchnej strane, prípadne na obidvoch stranách listov. Prieduchy splňajú pri rastlinách okrem prijímania živín najmä dve hlavné funkcie, a to výmenu plynov (príjímanie C02 zo vzduchu a odvádzanie O2 a usmer-ňovanie unikania vody z rastliny (transpirácie).
Nás z hľadiska výživy zaujíma najmä asimilačná činnosť listov. List za spoluúčasti listovej zelene (chlorofylu), svetelnej energie (sln-ka), kysličníka uhličitého, vody a z koreňa privedených Iátok vytvára organické látky - asimiláty. Tíeto lístom vytvorené látky sa potom. vodivým pletivom rozvádzajú do ostatných častí tela rastliny.

Čím viac listov má rastlina, tým viac asimilátov sa vytvorí. Pravda, ide o charakter týchto asimilátov. Ak by sa v listoch tvorilo veľa látok, ktoré tvoria zasa len ďalšie asimilačné orgány (listy, stonky), nedo-siahli by sme náš účel. Treba, aby sa pri asimilačnej činnosti produ-kovali aj také látky, ktoré dávajú základ pre vznik reprodukčných a zásobných orgánov. Reprodukčnými orgánmi sú kvetné púčiky a napokon kvety; zásobnými orgánmi sú zasa plody (pri ovocných stromoch), niektoré korene a zhrubnuté stonky (pri zelenine).
Z uvedeného vidno, aké ďôležité je, aby bola medzi tvorbou asimi-látov a výživou správna súhra. A to nielen medzi výživou jednotli-vými prvkami, alebo aj v čase dodávania týchto prvkov - výživných látok. Keby sme napríklad vyživovali rastliny najmä prvkami, ktoré podporujú rast (dusíkom a pod.), nadmerne by rástli a mohutneli práve vegetatívne časti rastliny, no málo by sa vyvíjali generatívne a zásobné orgány. Keby sme zasa podporovali určitými živinami len vývin generatívnych a zásobných orgánov, nemali by sa tieto orgány z čoho vyživovať (nedostatok listov) a aj pri prudkom začiatočnom vývine by museli neskôr zakrpatiet alebo odumriet. Preto pri každom hnojení - pri každej výžive treba pamätať na zachovanie súladu msedzi týmito funkciami jednotlivých orgánov rastlín.