Korene sú hlavnými orgánmi, ktorými rastlina prijíma minerálne (anorganické) živiny z pôdy. Tieto živiny však neprijímajú korene celým svojím povrchom, ale najmä koreňovými vláskami. Sú to vlast-ne jednobunkové vychlípeníny koreňov, ktoré bývajú veľmi dlhé, no majú krátku životnosť. Obyčajne žíjú len niekoľko hodín alebo dní. No vyznačujú sa veľkou obnovovacou schopnosťou, to znamená, že hneď po odumretí jedného vlásku vytvorí sa ďalší a toto pokračuje neustále. Pravda, aby sa mohli koreňové vlásky neustále obnovovať, musí byť pôda dostatočne kyprá a prevzdušnená. Tieto koreňové vlásky čerpajú živiny z pôdnych roztokov, teda rozpustené vo vode. čím je koreňová sústava bohatšia, tým viac živín môže rastlina pri-jať. No nezávisí len od koreňovej sústavy (od množstva koreňových vláskov), ale aj od pôdneho roztoku. Keby bol pôdny roztok chudobný na živiny, najmä na živiny prijateľné pre rastlinu (také, ktoré môžu koreňové vlásky prijímať), strácala by sa funkčnosť koreňových vlás-kov a rastlina by aj pri prípadnom bohatom zásobení živín v pôde mohla trpieť nedostatkom živín. Preto je dôležité, aby okrem dobre vyvinutej koreňovej sústavy bolo v pôde dostatočné množstvo ľahko prijateľných živín. Množstvo prijateľných žívín v pôde závisí od schopnosti pôdy zadržiavať živiny a udržiavať ich v stave prijateľnom pre rastliny. Zvetrávaním hornín, ich ďalším rozkladom, ako aj rozkladom orga-nických látok vznikajú v pôde ílovité (koloidné) častice s rozmerom 0,001 mm. Množstvo týchto častíc závisí od druhu pôdy - piesočnaté pôdy ich majú menej a ílovité ťažké pôdy najviac. Pôdne koloidy sú jedine schopné viazať na svojom povrchu mo-lekuly vody, plynov a najmä rozličné živiny. Pôdny koloid má na svojom povrchu záporne nabitú vrstvu, ktorá je schopná prijímať (pútať) kladne nabité ióny (katióny), ako je draslík, sodík; vápnik, horčík, vodík a pod. Aj pôdny roztok obsahuje živiny vo forme klad-ne alebo záporne nabitých íónov. Tíeto ióny z pôdnych koloidov a z roztoku sa môžu navzájom vymieňať (kladné ióny roztoku za zá-porné z povrchu pôdnych koloidov a opačne), a tým sa vlastne pôdny roztok neustále nasycuje iónmi, ktoré potom môžu koreňové vlásky (koreň) prijímať ako žíviny rastlín. Tejto vlastnosti pútania a uvoľňovania živín z pôdy hovoríme pôdna sorpcia. Okrem opísaného spôsobu viazania živín v pôde môžu tu byť živiny viazané aj chemicky alebo biologicky.