Stavba oka

Oko je vlastne biologický optický pristroj. V priemere má asi 25 milimetrov. Každé váži asi 7 gramov. Oči sú uložené v očniciach, kde sú dobre chránené. Pracujú na podobnom princípe ako kamera. V bdelom stave zachytávajú všetko, čo sa okolo nás deje. Zachytávajú svetlo odrazené od okolitých predmetov a na spracovanie týchto zrakových vnemov sa potom využíva mozog. Mozog sám používa na pretlmočenie a pochopenie týchto signálov asi 10% mozgovej kôry. Týchto 10% je takzvaná zraková pamäť. V nej sa ukladajú tvary vecí, ktoré sme videli predtým. V oku aj v samotnom zrakovom ústredí sú mechanizmy, ktoré vedia zaostrovať obrysy, vypĺňať obrazce a ktoré vedia vytvoriť pre nás pochopiteľné symboly a tvary v čierno-bielej, ale aj vo farebnej podobe. Oko sa skladá z častí, ktoré prenášajú, zachytávajú alebo ináč upravujú obraz. Sú to teda: očná šošovka, očný mok, rohovka, sklovec, dúhovka, vráskovcové teleso, sietnica, cievovka, očné bielko, žltá škvrna, slepá škvrna, zrakový nerv. Optickú sústavu však tvoria iba: šošovka, očný mok, rohovka a sklovec.
Ako oko funguje
Svetlo, ktoré sa odráža od okolitých predmetov dopadá na najprv cez očný mok na šošovku. Ľudská šošovka je vlastne spojná dvojvypuklá šošovka so schopnosťou meniť polomer krivosti. Svetelný lúč sa láme a dopadá na zadnú stranu oka - sietnicu. Na nej vytvorí prevrátený obraz, ktorý je primerane osvetlený adaptáciou dúhovky (tá ma za dňa priemer asi 2 milimetre a v noci asi 6 milimetrov). Sietnica je vlastne na svetlo citlivý film. Veľkosť obrazu závisí od zorného uhla, čiže od toho ako ďaleko sa pozorovaný objekt nachádza. Samozrejme, že oko má aj prirodzený filter svetla. Sú to zrenice, ktoré vždy prepúšťajú len potrebný zväzok lúčov. Zrenice sú na obidvoch očiach prepojené a sú synchronizované. To znamená, že sa rozširujú alebo sťahujú súčasne na obidvoch očiach. Jedna zrenica má v priemere asi 2 až 4 milimetre.
Aby sme však mohli vnímať obraz potrebujeme, aby sa nejakým spôsobom premenil na nervový impulz. To zabezpečujú milióny zrakových buniek, ktoré sa nachádzajú na sietnici. Tie dokážu premeniť svetlo na nervový impulz a poslať ho očným nervom do zadnej zrakovej časti veľkého mozgu. Tieto bunky sa nazývajú tyčinky a čapíky. Čapíkov sa v oku nachádza asi 7 miliónov. Sústreďujú sa najmä v strednej oblasti sietnice, v takzvanej žltej škvrne. Majú dôležitú úlohu pri vnímaní farebného svetla.

Tyčiniek je asi 120 miliónov a uplatňujú sa predovšetkým pri videní za slabého svetla, za šera. V mozgu sa signály z týchto buniek prenášané cez asi 800 tisíc nervových vlákien zrakového nervu premenia na vedomé obrazy, ktoré dokážeme analyzovať a zapamätať si.

Očné vady a poruchy

Pri normálnom oku je lomivá sila šošovky 16 dioptrií, čo stačí, aby sme pri lúčoch rovnobežne dopadajúcich do oka vytvorili presný obraz na sietnici. To platí ak je predmet vzdialený aspoň 5 metrov. Pri vzdialenosti do jedného metra sa svetelné lúče dopadajúce do oka rozbiehajú. Aby sa aj v tomto prípade vytvoril ostrý obra musí sa zvýšiť lomivá sila oka. Takto zvýšiť lomivú silu má iba šošovka. Tento jav, keď šošovka zvýši svoju lomivú silu za veľmi krátky čas, sa nazýva akomodácia. Poruchy akomodácie môžu byť spôsobené poškodením ohybového nervu, alebo rozličnými zmenami v šošovke.
Oči každého zdravého človeka majú najväčšiu akomodačnú schopnosť v mladosti (napríklad u 8-ročného dieťaťa je to 14 dioptrií). Postupom času sa akomodačná schopnosť vytráca až úplne zmizne. To nastáva kvôli tomu, že šošovka tvrdne a stráca svoju pružnosť. Už v 40. Roku života sa môže akomodačná schopnosť zdať nedostačujúca. Tento stav sa nazýva starozrakosť.
Krátkozrakosť je porucha pri, ktorej postihnutý vidí horšie do diaľky, kým videnie do blízky nie je moc ovplyvnené. Fyzikálno – optická definícia znie: Za krátkozraké oko považujeme oko, v ktorom sa svetelné lúče dopadajúce rovnobežne lámu tak, že sa zbiehajú v ohnisku nie na sietnici, ale pred ňou. Preto také oko vidí nejasne všetky predmety, ktoré sú vzdialenejšie ako 5 metrov. Aby oko videlo ostro aj vzdialenejšie predmety, treba zmenšiť optickú mohutnosť. To sa dá dosiahnuť vhodnou rozptylkou.
Ďalekozrakosť je porucha podobná krátkozrakosti, ale s príznakmi presne opačnými. Osoba trpiaca ďalekozrakosťou vidí lepšie do diaľky ako na blízko. Fyzikálno – optická definícia je: Za ďalekozraké sa označuje oko, v ktorom sa svetelné lúče dopadajúce do oka rovnobežne zo vzdialenosti aspoň 5 metrov lámu tak, že sa nezbiehajú v ohnisku na sietnici, ale za ňou. Pri liečení ďalekozrakosti prichádzajú do úvahy okuliare, ktoré lámu svetelné lúče tak, že dopadajú na sietnicu zbiehavo. Ďalekozrakosť je však porucha, ktorú si oko môže čiastočne napraviť samo akomodáciou, to jest zvýšením lomivosti šošovky.
Keď človek rozoznáva štyri základné farby, to jest zelenú, červenú, žltú a modrú, má normálny farbocit. Asi 5% obyvateľstva mužského pohlavia a asi 0,5% žien má porušený farbocit.

Poruchy majú rozdielnu intenzitu – od mierne zníženého farbocitu až po úplnú farbosleposť. Takisto môžu byť vrodené, respektíve získané. Pri vrodenej poruche je najčastejšie poškodené vnímanie červenej alebo zelenej farby. Porucha farbocitu pre modrú a žltú je zriedkavá. Len výnimočne sa vyskytuje úplná farbosleposť pre všetky farby.

Oprava porúch

V modernej medicíne existuje viacero možností ako sa dá zrak upraviť. Najjednoduchšia metóda je pomocou okuliarov alebo kontaktných šošoviek. Už náročnejšie sú operácie pomocou laserov. Zrak môžeme chrániť v lete pred silným svetlom, pomocou tmavých okuliarov, ktoré neprepustia škodlivé UV lúče do očí. V prípade ďalekozrakosti alebo krátkozrakosti sa využívajú okuliare. Tie sa predpisujú od stupňa deformácie očí. Ich novšou formou sú šošovky, ktoré sa vkladajú priamo na očné gule. Ich výhodou je, že nie sú vidno tak ako okuliare. Pri korekcii ďalekozrakosti sa používajú spojné šošovky a pri krátkozrakosti rozptylky. Väčšinou sa zaraďujú do skupiny korekčných okuliarov, pretože tieto deformácie bývajú prevažne trvalého charakteru a nedajú sa definitívne odstrániť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ľudské oko