Oxid hliníka prvýkrát dokázal A. S. Margraaf roku 1754. Roku 1827 ho získal nemecký chemik a lekár Friedrich Wöhler ako kov, ktorý pripravil rozkladom bezvodého chloridu hlinitého kovovým draslíkom. Tento kov bol vo forme zŕn veľkosti špendlíkovej hlavičky. Podobal sa striebru, na rozdiel od neho bol však neobyčajne ľahký, a to 4-krát ľahší ako striebro, 3,5-krát ľahší ako meď a takmer 3-krát ľahší ako železo.
Hliník je najrozšírenejším kovom zemskej kôry. Nachádza sa v hlinitodraselných kremičitanoch hornín.

Obrovské ťažkosti vyskytujúce sa pri získavaní hliníka viedli k tomu, že tento ľahký, striebristý a pekný kov sa v prvých rokoch cenil viac ako zlato. Tridsať rokov po objavení hliníka dvaja mladí ľudia, americký študent Charles Hall a francúzsky inžinier Paul Héroult, objavili nezávisle od seba tú istú metódu na získavanie hliníka. Nová metóda spočívala v elektrolytickom rozklade kysličníka hlinitého, vopred získaného z kryolitu. Základom výroby hliníka je čistý oxid hlinitý Al2O3, ktorý sa získava z bauxitov. Bauxit rozdrvíme na drviči, vysušíme v rotačnej peci a rozomelieme na guľovom mlyne na jemný prach, ktorý zmiešame v autokláve s hydroxidom sodným. Pod tlakom 800 až 1000 Pa vzniká hlinitan sodný podľa reakcie

vylúhovanie
Al(OH)3 + NaOH ---------------- NaAlO2 + 2 H2O

zrážanie
NaAlO2 + 2 H2O ------------ Al(OH)3 + NaOH

Železo, ktoré sa nachádza v bauxite, sa vyzráža ako hydroxid železitý Fe(OH)3 a kremík ako kremičitan hlinitosodný. Odstrániť ich možno lisom ako „červený kal“. Z čistého hlinitanu sodného NaAlO2 zahustením a zahriatím odstránime hydroxid hlinitý Al(OH)3, ktorý v rotačnej peci vypražíme na oxid hlinitý Al2O3. Z čistého Al2O3 sa potom v elektrickej peci vyrába hliník. Pretože oxid hlinitý má teplotu topenia asi 2000 °C, musíme ju znížiť prídavkom kryolitu asi o 1000 °C. Pracuje sa so zmesou 81,5 % kryolitu a 18,5 % Al2O3. Elektrolýza sa robí vo veľkej vani vyloženej uhoľnými blokmi, ktoré tvoria katódu. Ako anóda sa používajú platne z elektródového uhlíka. Najprv roztavíme v kúpeli kryolit a potom do taveniny vnášame po čiastkach Al2O3. Kladne nabité hliníkové ióny sa vylučujú na katóde ako kovový hliník, ktorý sa hromadí na dne vani a po čase sa odpichuje. Ku katóde putujú anióny kyslíka, kde sa vylučujú ako voľný kyslík, ktorý reaguje s uhlíkovou anódou na oxid uhoľnatý. Anódové uhlíky sa oxidáciou rýchle opotrebúvajú a musia sa ponárať do kúpeľa postupne hlbšie a hlbšie. Po opotrebovaní sa musia nahradiť novými. Elektrolytická metóda získavania hliníka si vyžaduje veľké množstvo energie, na 1 tonu hliníka treba asi 20 000 kWh.