A nabité častice zanechávajú stopu v plyne obdobným spôsobom ako lietadlo letiace po oblohe. Vynález zahmlenej komory značne zdokonalil sledovanie subatomárnych častíc. Dnes sa už stopy elektricky nabitých častíc v zahmlených komorách nesledujú v pravom zmysle slova, teda zrakom. Dráhy pohybu častíc snímajú detetory a reprodukujú ich na obrazovku počítača. Takýto spôsob analýzy účinku kolízie na konci urýchľovača častíc je relatícne jednoduchý a z presného obrazca zaregistrovaných stôp sa dá zistiť mnoho zarážajúcich skutočností. Miesto, v ktorom dochádza ku kolízii, je pomerne ľahko viditeľné , pretože z jediného bodu sa naraz objaví veľké množstvo stôp, ktoré na značujú uvolnené množstvo nabitých častíc. Dráhy stôp sa obvykle zámerne sledujú v magnetickom poli, pretože smer, do ktorého sa stopa vychýli, nám prezradí, že či je častica nabitá kladne alebo záporne, a miera, do akej sa stopa vychýli, závisí na iných individuálnych vlastnostich častice, napríklad na jej hmotnosti. Prote je možné v priebehu času identifikovať typický tvar stôp, ktoré zanechávajú jednotlivé druhy častíc. Niektoré stopy sú len napríklad mierne vychýlené, zatiaľčo iné môžu byť rýchlo stočené do obrazca tvary dostredicej špirály. Inými slovami, každá častica za sebou zanecháva typickú stopu, podľa ktorej ju možno identifikovať. A ak sa objaví po kolízii nová, doposiaľ neidentifikovateľná stop, jej dĺžka, taktiež aj miera, do ktorej je vychýlená, nám poskytnú záchytné body vyúpovedajúce mnohé o hmotnosti a charakteristickom chovaní príslušnej častice. Tímto spôsobom dokážeme identifikovať teoreticky predpovedané častice, keď sa objavia v reálnom svete urýchľovačov. Hľadanie antihmoty:
Podľa charakteristického tvaru zmienených stôp častíc sa potvrdila správnosť aj ďalšej mimoriadnej vedeckej teórie. Paul Dirac, ktorý bol profesorom matematiky na lucasiánkej katedre v Cambridge (podoben ako Stephan Hawking dnes a Isaac Newton približni 200 rokov pred ním), dokázal, že teoreticky by pre každú časticu mal existovať jej zrkadlový obraz. Jednalo sa o jasný predpoklad vyplývajúci z rovníc, ktoré vysvetľovali, ako sa časitce musia chpvať, aby sa mohly vzájomne viazať a vytvárať tak atómy. Bol tu však jeden problém. Pokiaľ mal elektrón svojho antihmotného partneravo forme svojho zrkadlového obrazu (inýmy slovami časticu s opačným nábojom), potom aj častice tvorené jadro mali mať svojich antičasticových partnerov.