Pokovovanie

Korózia je samovoľné, postupné rozrušenie kovov alebo nekovových organických alebo anorganických materiálov (napr. horniny či plasty) vplyvom chemickej alebo elektrochemickej reakcie s okolitým prostredím. Môže prebiehať v atmosfére alebo iných plynoch, vo vode a iných kvapalinách, zeminách a rôznych chemických látkach, ktoré sú s materiálom v styku. Toto rozrušovanie sa môže prejavovať rozlične, od zmeny vzhľadu až po úplný rozpad celistvosti. Ide o znehodnocovanie materiálu, ktoré je spôsobené vzájomným chemickým alebo elektrochemickým pôsobením materiálu a prostredia. Výsledkom korózie je úbytok materiálu, čo má za následok zníženie pevnosti danej súčiastky a zhoršenie jej vlastností.

Na zabránenie vzniku korózie ľudia objavili pokovovanie, čo je vylučovanie ušľachtilejšieho kovu na povrch menej ušľachtilého kovu.Tak sa zlepšujú vzhľadové vlastnosti výrobkov, vytvára sa na nich ochranný antikorózny povlak a prípadne samotné povlaky preberajú funkčné vlastnosti výrobku.
Z galvanických procesov je najrozšírenejšie pozinkovanie, ozdobno-ochranné povlaky typu nikel-chróm alebo meď-nikel-chróm. Pokovovať možno prakticky všetky bežné konštrukčné materiály.
Predmety sa pokovujú vo vaniach, pričom sú zavesené na závesoch alebo sú umiestnené v bubnoch, najčastejšie na dopravníkoch v technologickom slede operácií. Menšie série sa pokovujú vo vaniach na závesoch alebo vo zvonoch s ručnou obsluhou.

Rôzne typy koróznych povlakov a vrstiev sú vytvárané:
- elektrolytickým (galvanickým) pokovovaním
- chemickým pokovovaním
- žiarovým striekaním kovov
- ponorením do roztavených kovov
- chemicko-tepelným spracovaním
- chemickým, fyzikálnym a fyzikálnochemickým povlakovaním
- mechanicky (navalcovaním, tlakom, výbuchom)
- naváraním

Chemické pokovovanie

Chemické pokovovanie využíva na vylučovanie kovu na povrchu predmetov chemickú reakciu. V dôsledku redukcie sa kov vylučuje zo svojich chemických zlúčenín. Tento postup má nesporné výhody – príprava pokovovacích roztokov je jednoduchá a netreba používať zdroj elektrického prúdu a elektrické meracie prístroje. Chemicky možno vylučovať povlaky takmer všetkých kovov, najčastejšie sa však vylučujú povlaky niklu.

Striebrenie je naparenie tenkej vrstvy striebra na odrazovú plochu zrkadla. Striebro sa ukladá na čistý povrch skla chemickou metódou, ktorú zdokonalil ešte v 19. storočí J. Liebig. Čerstvo postriebrené zrkadlo odráža vo viditeľnej časti spektra 95 % svetla, v ultrafialovej časti jeho odrazivosť prudko klesá. Taký povrch sa veľmi rýchlo znehodnocuje, najmä pôsobením síranov vo vzduchu blízko priemyselných oblastí, a preto povrch treba často obnovovať. V súčasnosti sa zrkadlá pokrývajú trvalejšou vrstvou hliníka (hliníkovanie).

Striebrenie bez kyanidov:
- 25g dusičňanu strieborného
- 1250g chloridu sodného
- 1250g kyslého vinanu draslénho
- pokovuje sa za tepla

Hliník sa používa na pokovovanie, ktoré je založené na povrchovom nasycovaní výrobkov z ocele alebo liatiny kovovým hliníkom. Pokovovanie hliníkom dáva povrchu žiaruvzdornosť a stálosť voči korózii.

Galvanické pokovovanie

Pri galvanickom pokovovaní sú povlaky vytvárané pomocou elektrochemickej reakcie, pri ktorej sa pomocou elektrického prúdu vytvára na povrchu pokovovaného predmetu vrstva nanášaného kovu. Elektrochemicky môžu byť vytvorené povlaky medené, niklové, chrómové, zinkové, cínové, kadmiové, strieborné, zlaté a iné. O kvalite, mechanických vlastnostiach, pórovitosti, rýchlosti pokovovania a vzhľade nanášaných kovových vrstiev rozhoduje zloženie kúpeľa a pracovné podmienky. Základné pracovné podmienky sú teplota, tlak, miešanie a hustota elektrického prúdu.
Proces prebieha v špeciálnom kúpeli, ktorým prechádza jednosmerný elektrický prúd. Predmety určené na pokovenie sa zavesujú do kúpeľa a pripájajú sa ku zápornému pólu zdroja ako katódy. Anódy sú tvorné väčšinou rovnakým kovom ako sa vylučuje na pokovovanom predmete a pripájajú sa ku kladnému pólu zdroja.