Do akej miery môže ľudská činnosť v tomto smere konkurovať kozmickému pôsobeniu, či vôbec vyvolávať skleníkový efekt ? V období prírodných katastrof – povodní, záplav, zosuvov pôdy, roztápania ľadovcov, sopečnej činnosti, El Niňa – je veľmi ťažko vystupovať s názorom, že to všetko už na Zemi bolo, a to oveľa skôr jako sa objavil človek s jeho parnými strojmi, fabrikami, elektrárňami, automobilmi apod. Dokonca ani niektorí odborníci neakceptujú argumenty, že v histórii Zeme sa klimatické podmienky menili, že bolo niekoľko dôb ľadových, ale i dôb oteplení, že napríkald pred 20 mil. rokov bolo v atmosfére Zeme trikrát viac CO2 ako je dnes. Geologicko – paleontologické nálezy jasne dokazujú, že podnebie Zeme sa v minulosti dosť často menilo. Sú známe ľadové doby, keď sa arktický ľadovec rozšíril až do Európy, práve tak ako sú dôkazy o tom, že tropické džungle siahali až k severnému polárnemu kruhu. Prvá dokázaná ľadová doba postihla časť prakontinentu Pangea pred 2,3 miliardy rokov. Veľké, prakticky celoplanetárne zaľadnenie bolo v mladšom paleoziku ( pred 750 až 650 mil. rokov  a trvalo asi 100 mil. rokov. Zaľadnenia, ktoré od tej doby nastali, postihovali už len určitú časť Zeme, napríklad len južnú alebo severnú pologuľu a po zaľadnení, prirodzene, nasledovalo oteplenie. Najpodrobnejšie sú preskúmané ochladenia a oteplenia terajšej geologickej éry – štvrtohôr, i keď presné počty striedajúcich sa období nepoznáme. Problémy sú napríklad v tom, akú veľkú oblasť ľadovcových pokryvov treba považovať za zaľadnenie. Posledné zaľadnenie datujú geológovia od obdobia pred 10 000 rokmi. Moderné výskumné metódy určovania teplôt a zloženia atmosféry Zeme v minulosti sú založené na viacerých princípoch, napríklad na skúmaní ľadovcového ľadu z hlbokých vrtov, na skúmaní sedimentov morí a jazier, rašelinísk a podobne. V ľade sa totiž pri jeho tuhnutí uzaviera vzduch, ten sa po získaní vrtného jadra izoluje a analyzuje – stanoví sa obsah CO2 a iných zložiek. Zo zastúpenia izotopov kyslíka sa určuje teplota prostredia, v ktorom ľad vznikal. Z týchto štúdií, ako aj zo štúdia oceánskych a iných sedimentov, rašelinísk a pod. Dnes sa uvádza, že priemerná ročná teplota Európy sa pohybuje v rozmedzí 6,9 až 10 C.
Po malej dobe ľadovej, počínajúc 18. storočím, nastalo otepľovanie, ktoré vlastne pokračuje až dodnes. Až prepukne na Antarktíde jar, bude to presne ako predchádzajúce roky: opäť sa naplno rozškľabí ozónová diera. Kolvôkol južného pólu, na ploche asi tak Spojených štátov, sa doslova rozplynie ochranná vrstva chrániaca našu planétu pred smrtonostným žiarením s kozmu. Už len ťažko si predstaviť čosi horšie: v nižších vrstvách stratosféry, vo výškach od 14 do 22 kilometrov, neostalo z ochrannej vrstvy takmer úplne nič…. Nuž a práve tam bolo normálne najviac ozónu. Ak sa diera ešte viac roztiahne či už hore alebo dolu, nik si to ani veľmi nevšimne.