Napriek tomu však hrozivej situácií nevenujú pozornosť ani médiá. Čo sa rok čo rok opakuje kdesi na opačnom konci sveta a po pár týždňoch zmizne, veľmi rýchlo stratí svoju pravú, hrozivú tvár. Lenže teraz sa nebezpečenstvo objavilo už takmer nad nami: po južnom póle sa obloha prederavila aj nad severným pólom…
Skaza ide, zdá sa, na plné obrátky. Na rozhraní februára a marca 1996 sa napríklad nad Anglickom zredukovala ochranná vrstva na polovicu. Zhubné ultrafialové žiarenie silne stúpalo nad celou oblasťou severného pólu, až ponad Sibír a strednú Európu. Vo Švajčiarsku sa zvýšilo o 30 percent, v máji prudko vyskočilo aj v Nemecku. V tomto pomerne neskorom ročnom období je to zvlášť nebezpečné, pretože slnko stojí už vysoko na oblohe a vysiela k Zemi oveľa viac ultarfialových lúčov než v zime. K zlým sprievodným javom patrí silné ochladenie vzduchu v zime asi 20 kilometrov nad Arktídou – už asi tak, ako je to nad Antarktídou. Na príčine je hlavne skleníkový efekt. Zatiaľ čo plyny, ktoré ho spôsobujú, najmä oxid uhlíka, rozohrievajú zemský povrch, v spomenutej výške zasa vyvolávajú tuhý mráz, pretože sa tam odráža menej zemského tepla. Teplota znižuje aj množstvo ozónu – a tak sa tento proces sám ďalej umocňuje. Za normálnych okolností zohrieva ozón po absorbovaní energeticky bohatého ultrafialového žiarenia stratosféru, ak ho niet, vzduch chladne. Negatívnym dôsledkom tohoto spätného pôsobenia je aj to, že sa diera nad pólom neskôr zacelí. Podľa modelových výpočtov dosiahne trhlina v ozóne nad Antarktídou najväčšie rozmery až v roku 2020. V nižšie položenej troposfére už síce od roku 1994 koncentrácia látok s obsahom chlóru pomaly klesá, v stratosfére však vyvrcholí až začiatkom 3 tisícročia a možno aj neskôr. Záleží na tom, do akej miery využijú rozvojové krajiny svoje právo vyrábať takéto látky až do roku 2002. Kvitne aj čierny obchod: v USA sa vyrábať nesmú, tak ich pašujú z Číny….
Základná formula znie: 10 – percentný úbytok ozónu zvyšuje dávku ultrafialového žiarenia asi o 20 percent. Výskum však dokázal, že úbytok ozónu ešte nemusí znamenať viac žiarenia. Veľký vplyv majú oblaky: ak sú dosť husté, účinne chránia Zem. Zaujímavé však je, že najviac lúčov k nám doletí nie pri jasnom, ale napoly zamračenom nebi. Paradoxne tu zohráva kladnú úlohu aj znečistenie: aerosoly z komínov a výfukov áut sú takisto prekážkou na ceste žiarenia z kozmu.
Agresívne ultrafialové lúče spôsobujú u ľudí úpal, rakovinu kože a poruchy zraku.