Najstaršie archeologické nálezy

Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré kroniky spomínajú už v 11. storočí. Jeho strategicky kľúčová poloha v blízkosti troch karpatských priesmykov na križovatke obchodných ciest z neho vždy robila významný oporný bod a správne centrum celého stredného Považia.

Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už v Praveku pred 200 000 rokmi. Staroveké osídlenie reprezentuje sídelná lokalita Maďarovskej kultúry z 2. tisícročia pred n. l. z obdobia mladšej doby bronzovej na hradnej skale a pozostatky sídliska Lužickej kultúry z neskorej doby bronzovej z prelomu 2. a 1. tisícročia pred n.l. na hradnej skale a v priľahlej časti Breziny. V rovnakej lokalite odhalil archeologický výskum i pozostatky osídlenia ľudu Púchovskej kultúry z doby železnej. V 2. a 1. storočí tu existovalo opevnené sídelné a obchodné stredisko z obdobia neskorého Laténu, ktorého keltské obyvateľstvo udržiavalo obchodné vzťahy s Keltami na strednom Dunaji, ako o tom svedčí nález zlatej keltskej mince typu Athena Alknis a dve strieborné tetradrachmy typu Biatek bratislavských Bójov.

Už v storočiach pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Zo severu privážali vzácny jantár, za ktorý platili luxusnými výrobkami antických remeselníkov a vínom.

Rímsky nápis na hradnej skale - rodný list mesta

Na prelome nášho letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene prichádzajúce na územie západného Slovenska zo severu a západu. Najznámejší z nich boli Kvádi, ktorí spolu s Markomanmi, sídliacimi na susednej južnej Morave, viedli časté boje s légiami Rímskej ríše. K najvýznamnejšiemu stretu oboch súperov došlo v čase tzv. Markomanských vojen, keď sa víťazná II. légia pomocná dostala až do oblasti Trenčína, kde na prelome rokov 179 – 80 prezimovala. Túto udalosť pripomína známy Rímsky nápis na hradnej skale, ktorý radí Trenčín do exkluzívnej skupiny európskych miest s antickou minulosťou. Treba pripomenúť, že najvýznamnejší grécky geograf, kartograf a polyhistor Klaudios Ptolemaios (90 –168), uvádza vo svojom diele Geográfiká obchodnú stanicu Leukaristos za Dunajom, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou totožná s Laugariciom a teda Trenčínom. Viac informácií : Laugaricio - Trenčín a okolie v rímskej dobe
Prvé písomné pramene o meste

V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia, je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je i zmienka v tzv. Maurovej legende pred rokom 1074, pojednávajúcej o pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne.

Kozmasova Kronika Čechov spomína, že roku 1091 ušiel český kniežací syn Břetislav pred svojim otcom, kniežaťom Vratislavom do uhorskej krajiny na miesto Bán (Bánovce, Bánov) neďaleko hradu Trenčín.

Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom. Zdá sa, že napriek maďarskému záboru sa na okolí Trenčína udržala pôvodom slovanská šľachta. V roku 1241 sa spomína trenčiansky župan Bogomer (Bohumir), ktorý viedol obranu Trenčianskeho hradu proti Tatárom. Tatársky vpád, ktorý v tomto a nasledujúcom roku vyľudnil značnú časť Uhorska, smeroval jedným prúdom zo severnej Moravy Vlárskym priesmykom koncom apríla na Trenčín. Podhradská osada bola zrejme zničená, ale samotný hrad, v tom čase isto aspoň z časti kamenný, útoku odolal.Trenčín v období Matúša Čáka Trenčianskeho

O polstoročie neskôr zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky a toho mena už tretí, urobil z neho centrum svojich rozsiahlych dŕžav. Po jeho smrti v roku 1321 pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi, ktorým bol vtedy Karol Róbert z Anjou. Ten mu potvrdil mestské výsady, ktoré mu udelil pravdepodobne už Matúš Čák. Trenčín tak získal aj právo ohradiť sa hradbami. Mestské opevnenie z 15. storočia, pozostávajúce z jednoduchého hradobného pásu s dvoma bránami, naväzovalo na opevnenie hradu a spolu s opevneným okrskom farského kostola tzv. Marienburgom, tvorilo jednotný ucelený fortifikačný systém.
História slobodného kráľovského mesta

V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu. Tým sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva.

V polovici mája 1528 obľahli Trenčiansky hrad, ako najvýznamnejšiu pevnosť vzdorkráľa Jána Zápoľského vojská Ferdinanda I. Habsburského pod velením generála Johana Katzianera. 28. júna hrad kapituloval. Mesto bolo vtedy už vypálené, vyrabované a spustošené. Poškodené boli aj mestské hradby. Po ich oprave v roku 1543 pristúpil mestský magistrát k úprave oboch mestských brán. Najmä Dolná „Turecká“ brána bola zosilnená polkruhovým barbakanom s menšou vežou.

Opravený bol i Farský kostol a kaplnka (karner) sv. Michala. Zničený františkánsky kostol za hradbami na predmestí však už neopravili i keď jeho múry stáli až do roku 1596. Zobrazuje ich i prvé známe zobrazenie Trenčína, veduta mesta z roku 1580.

Obavy neboli zbytočné, ako to ukázal už rok 1599, keď sa plieniace hordy krymských Tatárov v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu a spustošili široké okolie. V roku 1604 však mesto osud neminul a Bočkajovi hajdúsi v ňom napáchali strašné škody. K nim sa vzápätí pridali napäté vzťahy mestského magistrátu k novému hradnému pánovi Štefanovi Ilešházimu, sprevádzané vzájomnými potýčkami a krivdami. Katastrofa sa opakovala o necelých 20 rokov neskôr, keď sa Trenčína zmocnili rabujúce vojská Gabriela Bethlena. A aby toho nebolo dosť, postihla mesto v roku 1625 povodeň. V rokoch 1644-1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami Juraja I. Rákociho. Mor v roku 1656 zabil vyše 300 obyvateľov. Opätovný vpád osmanských vojsk postihol stredné Považie v roku 1663. Pri útoku na mesto 2. októbra Turci Trenčín ani hrad síce nedobili, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo viac ako 300 mešťanov a vojakov hradnej posádky, ďalších odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín. O 15 rokov neskôr (1678-1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tököliho. Posledná, avšak najväčšia katastrofa postihla Trenčín v období stavovského povstania Františka II. Rákociho. Kurucké vojská síce nedobyli hrad, ale 14. 2. 1704 obsadili mesto pod ním. I keď sa zanedlho 2. mája boli nútené stiahnuť, blokáda pretrvala po štyri roky. Zúril hladomor a choroby a na dôvažok 14. 5. 1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, kostol piaristov a taktiež mestské opevnenie, ktoré už nebolo opravené. Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710 a ktorej padlo za obeť vyše 1000 ľudí, zasadí mestu ranu z milosti. Ale už v roku 1715 si ďalšia vlna morovej nákazy vyžiadala životy ďalších 222 obyvateľov mesta. Tieto katastrofy, spôsobili škody za viac ako 460 tisíc zlatých a čo do utrpenia a strát nemali v dejinách slovenských miest obdobu.

Druhá polovica 16. a 17. storočie nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry. Od druhej polovice 16. storočia sa v Trenčíne usádzali prví novokrstenci (Habáni), ktorí podnietili vznik neskôr charakteristickej trenčianskej majolike (foto).

Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny a Bielohorskej porážke sa do Trenčína a okolia sťahovali utečenci z Českého kráľovstva a najmä Moravy. Už v roku 1637 založil Jan Václav Vokál z Prahy v Trenčíne prvú kníhtlačiareň. Fungovala do roku 1664. Za necelé tri desaťročia tu vzniklo okolo 250 tlačí. Na jej tradície neskôr v 19. storočí nadviazala činnosť Ganzelovej tlačiarne a podniku F. Škarnitzla.

Utrpenie, vojny a katastrofy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. V roku 1790 postihol mesto katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil Farský kostol a faru. Dal tiež definitívnu bodku za slávou Trenčianskeho hradu, z ktorého zostali iba ruiny. Zvýšené zaťaženie a bremená priniesli i napoleónske vojny. V roku 1805 cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. na svojej ceste k Slavkovu. Po prehratej bitke sa tadiaľto i vracal. V roku 1814 prešlo cez Trenčín 36 tisíc mužov ruskej armády tiahnucej k Lipsku.

Najväčšia povodeň postihla Trenčín v auguste 1813. Zničila úrodu na poliach, poškodila mnoho domov a stála životy 44 obyvateľov mesta. Katastrofa rakúskej armády v bitke pri Sadovej (Hradci Králové) 3. 7. 1866 sa nepriamo dotkla i nášho mesta. K Trenčínu sa sťahovala časť porazených rakúskych vojsk. Epidémia cholery, ktorá vypukla najmä medzi množstvom ranených vojakov, sa preniesla i na civilné obyvateľstvo, v auguste a októbri si vyžiadala niekoľko desiatok životov. V rakúsko – pruskej vojne bojoval i trenčiansky 71. peší pluk, ktorý bol od roku 1880 natrvalo umiestnený v Trenčíne.

Ešte v roku 1874 sa Trenčín stal posádkovým mestom i pre 15. honvédsky (domobranecký) pluk. Oba útvary boli doplňované odvedencami zo stredného a horného Považia. Najmä 71. peší pluk sa stal známym ako „drotársky regiment“.

Rakúsko – Uhorské vyrovnanie nemilým spôsobom postihlo i Trenčín. Zo slobodného kráľovského a neskôr municipiálneho mesta (právne bolo na úrovni župy) klesol od roku 1867 na úroveň „obce so zriadeným magistrátom“ a bol podriadený trenčianskemu županovi.Trenčín - významné hudobné centrum na Slovensku

Ako je všeobecne známe, v roku 1649 sa v Trenčíne usadili jezuiti a už o tri roky začali vyučovať v škole. Trenčín bol vtedy mestom s prevahou slovenského obyvateľstva (neboli tu prakticky Nemci ani iné národnosti ako napr. v Bratislave, Trnave a pod.), ktoré bolo takmer výlučne evanjelickej konfesie. Jezuiti teda začali v Trenčíne pôsobiť aj v súvislosti s rekatolizáciou a ich kolégium sa stalo čoskoro jedným z najdôležitejších na celom území dnešného Slovenska: v roku 1655 začal v Trenčíne fungovať noviciát, v roku 1657 bola otvorená nová budova kolégia, v ktorom bola aj divadelná sála (theatrum), v roku 1694 vznikol aj šľachtický konvikt (convictus nobilium). V súvislosti s rýchlym rozvojom trenčianskeho jezuitského kolégia sa rozvíjala aj hudba, ale napríklad aj divadlo (hudobné divadlo), ktoré bolo dobrým nástrojom pôsobenia na obyvateľstvo. Ešte pred otvorením divadla no aj potom hrali jezuiti divadlo - školské hry i s hudbou (so slávnostným zvukom trúbok a tympánov) aj na námestí (pompézne predstavenia najmä na Božie telo, na Veľkú noc) a tieto hry zanechali podľa kronikárov veľký vplyv na protestantské obyvateľstvo. Spolupracovali pritom aj s hudobníkmi farského kostola. Vzácny doklad nadkonfesionálnej spolupráce sa zachoval z tejto doby (z rokov 1658-68) práve z Trenčína: evanjelici posunuli svoje bohoslužby tak, aby ich, resp. mestkí hudobníci (trubači) mohli hrať na veľkých slávnostiach aj u jezuitov. Veľkým mecénom trenčianskych jezuitov bol novomestský prepošt M. Lippay, zásluhou ktorého boli napríklad zakúpené kostýmy až v Benátkach. Trenčianski jezuiti spolupracovali v oblasti hudobného divadla s poprednými skladateľmi, ktorí komponovali pre jezuitské kolégiá aj v Rakúsku, napríklad hudbu k hre „Vindicta Sancta in Alexandro Hierosolymorum patriarcha“ (1699) skomponoval neskorší basista Cisárskej dvorskej kapely vo Viedni Caspar Liedmayr (1669-1724).

Keď sme už začali divadlom, resp. hudobným divadlom, tak to dokončíme: trenčianski jezuiti hrali hudobné divadlo aj v 18. storočí – až do zrušenia rádu (v roku 1773). Z Trenčína sa zachovali aj veľmi cenné pramene v tejto oblasti – napríklad „Musica Theatralis“ viedenského rodáka a žiaka trnavského jezuitského kolégia Josepha Umstatta (1761), ďalej kompletne zhudobnená pašiová hra Josefa Schreiera v slovenskom jazyku z roku 1768 („Opera a duetto de Amara Passione D. N. J.C.“), alebo niekoľko fašiangových paródií, z ktorých najzaujímavejšia je zhudobnená paródia filozofickej dišputy („Syllogismus de ente rationis“ – O podstate, resp. o pôvode rozumu), ktorá sa pripisuje významnému českému skladateľovi F. X. Briximu.

Na tradíciu jezuitského hudobného divadla nadviazali piaristi, ktorí v roku 1776 prevzali školu a kostol. Jedna z najzaujímavejších fašiangových skladieb za chovaných u nás vôbec, je už z piaristickej éry (ktorá trvala až do barbarského zrušenia reholí v roku 1950): je to skladba na latinsko-slovenský text „Rekviem jak pijem, taj pijem“ (mohli by sme povedať akési „pochovávanie basy“ v učenom, vzdelanom prostredí kláštora). Početné podobné skladby sa zachovali najmä v odpise P. Augustína Šmehlíka (v Trenčíne pôsobil ako regenschori a pedagóg v rokoch od r. 1800 až do smrti 1844), napríklad zábavné kánony o tabaku, žabách a pod. od piaristu P. Norberta Schreiera (syna pred chvíľou spomínaného Josefa Schreiera), jednej z najvýznamnejších postáv našich cirkevných dejín v 18. storočí vôbec (nielen čo sa týka hudby).

Jezuitská éra kolégia a tohto kostola bola významná nielen pre hudobné divadlo, kde patrí Trenčín k najvýznamnejším miestam na Slovensku, ale aj pre samotnú hudbu. Jezuiti dávali veľký dôraz na hudobnú výchovu, čiže aj ich žiaci mali často výborné hudobné vzdelanie, no popritom jezuiti zamestnávali aj svetských (platených) hudobníkov: organistov, regenschori, lebo jezuita, člen rádu sa zriedkakedy mohol venovať hudbe úplne. Najznámejším svetským hudobníkom z jezuitskej éry kolégia a kostola bol Ján Ignác Ambro, organista v rokoch 1748-1765, ktorý prišiel do Trenčína z Bojníc (jeho predchodca Jozef Pinkay bol dokonca skladateľ). Ambro obohatil trenčiansku zbierku o mnohé vzácne hudobniny, jeho repertoár bol veľmi bohatý, moderný, zahŕňal najmä skladby talianskych, juhonemeckých a rakúskych skladateľov, ako napr. J. A. Hasse (významný nemecký operný skladateľ, jeden z vrcholných predstaviteľov neapolskej opernej školy), ďalší Neapolčania N. Porpora významný pedagóg) a F. Durante, slávny G. B. Pergolesi, vynikajúci spevák V. B. Faitelli alebo nemecký benediktín Fr. M. Königsberger, od ktorého sa zachovali v trenčianskej zbierke unikátne sinfonie (zoznam by bol dlhší – G. Gonelli, G. J. Donberger, J. G. Zechner a mnohí iní). Trenčianski jezuiti už veľmi zavčasu poznali nielen aktuálnu dobovú barokovú hudbu, ale aj hudbu nového štýlového smerovania – klasicizmu.

Trenčín patrí k najstarším miestam výskytu skladieb J. Haydna (1765) a C. Dittersa von Dittersdorfa, najmä symfónií týchto dvoch vynikajúcich majstrov hudobného klasicizmu (hrali sa v kostole na začiatku a počas bohoslužby už v 60. rokoch 18. storočia). V týchto tendenciách, t. j. výbornej znalosti dobového repertoáru pokračovali piaristi – veď najstaršie známe odpisy diel W. A. Mozarta a L. van Beethovena pochádzajú tiež z Trenčína (1787, resp. 1811).

V tomto veľmi stručnom prehľade hudobných dejín Trenčína nemožno zabudnúť na skutočnosť, že mesto malo centrálne postavenie na strednom Považí aj v hudbe. Jeho pozitívny vplyv na hudobnú kultúru sa prejavoval tak smerom od Nového Mesta nad Váhom až po Žilinu (Dubnica, Ilava, Považská Bystrica, Púchov, Pruské a ďalšie menšie centrá). Význam Trenčína ako hudobého centra však ďaleko presiahol stredné Považie. Trenčín patril v minulosti - a vďaka vzácnej zbierke jezuitov a piaristov dodnes patrí - k najvýznamnejším hudobným centrám na Slovensku.Rozvoj kultúry v Trenčíne

Pre rozvoj kultúrneho života v našom meste mal veľký význam vznik viacerých spolkov v druhej polovici 19. storočia. Organizovaniu kultúrnych podujatí sa venoval Trenčiansky spoločenský kruh, v roku 1873 vznikol Trenčiansky spevácky spolok.

O charitu najmä pre chudobné deti sa formou usporadúvania kultúrnych a zábavných podujatí starali Trenčiansky ženský spolok a Izraelitský ženský spolok. Nezanedbateľnú úlohu v kultúrnom živote mesta hral i Dobrovoľný požiarny zbor ustanovený v roku 1873. V roku 1877 bol v Trenčíne založený Prírodovedný spolok župy Trenčianskej pod predsedníctvom Dr. Karola Brančíka, ktorý sa stal najvýznamnejším kultúrnym spolkom nielen mesta ale i celej župy. V roku 1912 sa spojil s novovzniknutou Muzeálnou spoločnosťou župy Trenčianskej a inicioval vznik múzea, ktoré v meste pôsobí dodnes. Jeho prvým riaditeľom sa stal opäť Dr. Karol Brančík.

O výchovu širších vrstiev obyvateľstva sa od roku 1904 starala Ľudová knižnica, ktorá požičiavala knihy zadarmo. Na jej tradície nadväzuje dnešná Verejná knižnica Michala Rešetku.

Trenčín bol oddávna i významným školským centrom. V roku 1437 sa tu spomína rektor Ján, čo dokladá existenciu mestskej školy v tom čase. V roku 1572 dal mestský magistrát postaviť novú budovu školy, pre značný počet žiakov dochádzajúcich zo širokého okolia. Župan Štefan Ilešházi nechal začiatkom 17. storočia postaviť ďalšiu školu pre deti úradníkov a zamestnancov. Dlhú históriu malo za sebou Piaristické gymnázium. Jeho vznik sa viaže k roku 1647. Jezuiti založili v Trenčíne vlastnú školu, ktorá sa v roku 1649 zmenila na vychýrené gymnázium. Študoval tu napríklad Samuel Timon, zakladateľ kritickej uhorskej históriografie, či vynikajúci matematik a astronóm Maximilian Hell. Na staršie tradície nadviazalo i Trenčianske gymnázium, pred rokom 1918 nazývané Vyššie kráľovské katolícke gymnázium a po tomto dátume Čsl. štátne vyššie reálne gymnázium. Súkromné reálne gymnázium, ktoré založila trenčianska židovská náboženská obec, sa udržalo iba niekoľko rokov. V meste fungovala i meštianska škola a konfesionálne základné školy, katolícka (dievčenská), evanjelická a židovská. Pred rokom 1848 vznikol Ústav pre výchovu šľachtičien, v roku 1877 premenený na Štátnu vyššiu dievčenskú školu, ktorá dostala v roku 1907 novú budovu (dnešné gymnázium). Bola to v tom čase najkrajšia a najväčšia stavba v celej župe. O výchovu učňovského dorastu sa od roku 1872 starala „pokračovacia škola“, neskôr premenená na Učňovskú školu.

V školskom roku 1919/20 bola zriadená Československá štátna obchodná škola a v roku 1927 premenená na Štátnu československú obchodnú akadémiu. V roku 1937 sa presťahovala do novej budovy na Sihoti a bola pomenovaná po Dr. M. Hodžovi.

Na prahu súčasnosti

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza do Trenčína priemysel a modernizuje sa dopravné spojenie s inými oblasťami Rakúsko – uhorskej monarchie. V roku 1883 dosiahla Trenčín Považská železnica, s napojením na Košicko - bohumínsku trať, ktorá stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou a taktiež prístup k sliezskemu uhliu. Stával sa významným obchodným a priemyselným centrom. Okrem odevného, sa rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel. V 80. rokoch vznikol Kornhauserov liehovar, ku ktorému v roku 189 pribudla i výroba droždia. V roku 1905 začala pracovať Prvá továreň na slivovicu a koňak (neskorší Slovlik). Výroba vrtákov v dielni B. Singera bola jediná v celom Uhorsku. Zo staršej Továrne na nábytok s parným pohonom vznikla v roku 1907 Prvá trenčianska nábytková a drevospracujúca továreň. V roku 1906 vynálezca priemyselných výbušnín Titanit Norbert Czeipek postavil za mestom Továreň na bezpečnostné výbušniny Czeipek. Titanit však nedokázal konkurovať dynamitu a továreň po prvej svetovej vojne zanikla. Omnoho väčší úspech mala továreň na spracovanie vlny, ktorú v roku 1906 založili francúzsky podnikatelia, bratia Thibergionovci. I keď továreň menila názvy („tibergienka“, Merina), výroba v nej pokračuje dodnes.

Začiatkom 20. storočia prenikali do Trenčína mnohé moderné vymoženosti zvyšujúce kvalitu života v meste. V roku 1905 bol zavedený telefón, v roku 1907 bolo do skúšobnej prevádzky uvedené elektrické osvetlenie verejných priestranstiev, v roku 1909 sa začalo s výstavbou modernej kanalizačnej siete a v rokoch 1910 – 11 mesto vybudovalo verejný vodovod. Rýchly bol nástup nového kultúrneho média – kina. V roku 1906 premietal „Elektro-Bioskop“ až štyrikrát denne a budapeštianska „Uránia“ ponúkala „kultúrno – osvetové divadlo“ s premietaním obrazov. Prvé stále kino „Apollo“ premietalo od roku 1907. Od roku 1912 ponúkal Trenčanom oddych a zotavenie lesopark Brezina, svojmu účelu slúžiaci dodnes.

Športový život sa v Trenčíne začal organizovať v 90. rokoch 19. storočia. Trenčiansky športový kruh sa venoval veslárstvu, šermu, tenisu, korčuľovaniu a krátko mal i cyklistický oddiel. Ukážkový futbalový zápas sa v Trenčíne hral v roku 1904 pri príležitosti návštevy arcikniežaťa Fridricha a arcikňažnej Izabely. Pravidelne sa však futbal začal hrávať až od roku 1908. Masovejšiu základňu členstva ponúkal Trenčiansky telovýchovný spolok založený v roku 1904. Organizoval gymnastické cvičenia, mal šermiarsky a strelecký oddiel a taktiež tenisové kurty. Na staršie tradície nadväzuje dnešný TTS Trenčín.

24. mája 1914 predviedol známy letec, dolnozemský Slovák Andrej Kvasz prvý vzlet lietadla ťažšieho ako vzduch na Považí.

Obdobie prvej svetovej vojny sa do dejín Trenčína zapísalo známou vzburou vojakov trenčianskeho 71. pluku v srbskom Kragujevaci 2. júna 1918. 44 vojakov pluku bolo za účasť vo vzbure popravených.

Nový rozmach hospodárskej a priemyslovej základne Trenčína nastal po vzniku Československej republiky v roku 1918. Rozvíjala sa naďalej kultúra a školstvo. V Trenčíne dnes pôsobí viacero stredných škôl. Gymnázium Ľ. Štúra, Piaristické gymnázium J. Braneckého, Obchodná akadémia Dr. M. Hodžu, Stredná zdravotnícka škola, Stredná priemyselná škola odevná, Stredná priemyselná škola stavebná Emila Belluša. Z vysokých škôl má v Trenčíne sídlo Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Vysoká škola manažmentu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk