V roku 1942 v podzemnom vojenskom laboratóriu v Chicagu sa fyzikovi Fermimu konečne podarilo rozštiepiť atóm uránu,čím sa uvoľňila energia, ktorá spája častice látky dohromady. Fermiho objav poskytol netušený rozvoj zbrojenia, ale aj medicíny a energetického priemyslu. Z experimentu zároveň zostalo určité množstvo veľmi nebezpečného odpadu, ktorý pretrváva v nebezpečných formách stovky až tisíce rokov - rádioaktívny odpad. Dnes, po 60 rokoch, tento odpad ešte stále existuje v nebezpečnej forme a nikto nevie vymyslieť, čo s ním. Tak isto vedci ešte neprišli na to, ako bezpečne uložiť 80 000 ton nadbytočného vyhoreného paliva a tisíce ton ďalšieho rádioaktívneho odpadu - kontaminovaných strojov a ďalších nebezpečných zvyškov, ktoré sa nahromadili od počiatkov komerčnej produkcie elektriny z jadrových elektrární. Jadrový odpad môže byť najdlhšie trvajúcim dedičstvom našej civilizácie. Na začiatku nikto nepredpokladal, že rádioaktivita je nebezpečná. Neskôr vedci objavili, že radiácia môže mať ničivé následky na ľudské zdravie, dokonca aj pri malých dávkach vystavenia žiareniu. A rádioaktívne materiály, nesené vetrom a vodou, sa rýchlo rozširujú životným prostredím a rýchlo sa dostávajú do tiel rastlín i živočíchov. Černobyľský výbuch kontaminoval švédskych sobov a ovce v Anglicku, vzdialené tisíce kilometrov. Atmosférické testovanie jadrových bômb vytvorilo rádioaktívny dážď rozšírený okolo celej zemegule. Fermiho pokusy boli podporované armádou a cielili k výrobe ničivej atómovej bomby, viedli však i k jadrovej energetike, ktorá sa najväčšou mierou podieľa na produkcii jadrových odpadov. Navyše civilný jadrový odpad sa vytvára oveľa rýchlejšie ako vojenský. Tvárou v tvár nebezpečenstvu Studenej vojny boli štáty nútené udržať podporu verejnosti voči vojenským jadrovým programom a agresívne propagovali výrobu jadrových zbraní. Takisto vlády podporovali vznik civilného jadrového priemyslu a začali programy výstavby civilných jadrových reaktorov. Osemdesiate roky priniesli však množstvo problémov s bezpečnosťou a nehodami atómových elektrární, prejavili sa výraznejšie dopady na zdravie, zistilo sa, že takto získaná energia je finančne náročnejšia, než sa predpokladalo a verejnosť začala odmietať výstavbu reaktorov. Spomalila sa výstavba reaktorov a pozornejšie sa skúma, čo urobiť s jadrovým odpadom. Už koncom šesťdesiatych rokov sa začal ukladať jadrový odpad hlboko v zemi. Ale ani dnes ešte najvhodnejšie "riešenia" nie sú po ruke.