Černobyľský výbuch kontaminoval švédskych sobov a ovce v Anglicku, vzdialené tisíce kilometrov. Atmosférické testovanie jadrových bômb vytvorilo rádioaktívny dážď rozšírený okolo celej zemegule. Fermiho pokusy boli podporované armádou a cielili k výrobe ničivej atómovej bomby, viedli však i k jadrovej energetike, ktorá sa najväčšou mierou podieľa na produkcii jadrových odpadov. Navyše civilný jadrový odpad sa vytvára oveľa rýchlejšie ako vojenský. Tvárou v tvár nebezpečenstvu Studenej vojny boli štáty nútené udržať podporu verejnosti voči vojenským jadrovým programom a agresívne propagovali výrobu jadrových zbraní. Takisto vlády podporovali vznik civilného jadrového priemyslu a začali programy výstavby civilných jadrových reaktorov. Osemdesiate roky priniesli však množstvo problémov s bezpečnosťou a nehodami atómových elektrární, prejavili sa výraznejšie dopady na zdravie, zistilo sa, že takto získaná energia je finančne náročnejšia, než sa predpokladalo a verejnosť začala odmietať výstavbu reaktorov. Spomalila sa výstavba reaktorov a pozornejšie sa skúma, čo urobiť s jadrovým odpadom. Už koncom šesťdesiatych rokov sa začal ukladať jadrový odpad hlboko v zemi. Ale ani dnes ešte najvhodnejšie "riešenia" nie sú po ruke. Teraz je už jasné, že geologické ukladanie nemôže garantovať, že tieto materiály zostanú oddelené od biosféry. Doteraz navrhnuté plány sa ukázali byť zraniteľné jedným druhom ohrozenia alebo iným, od tektonických pohybov alebo chemických prasknutí kontajnerov až po korozívne a kontamináciu rozširujúce vlastnosti spodných vôd. Ani doterajšie úsilie nevyšlo tak, ako bolo plánované, staré pohrebné a skladovacie priestory sa ukázali ako netesné a zariadenia jadrových zbraní sa stali hlavným ohrozením verejného zdravia a cieľom finančne nákladných čistiacich kampaní. Pojem "rádioaktívny odpad" pokrýva všetko od intenzívne používaného reaktorového paliva po mierne rádioaktívne oblečenie nosené operátormi. Každý typ odpadu obsahuje jemu vlastnú zmes stoviek rôznych nestabilných atómových štruktúr volaných rádioizotopy. Každý rádioizotop má svoje vlastné rozpätie života a potenciál vysielania alfa a beta častíc a gama lúčov, ktoré spôsobujú ohrozenie živým tkanivám. Polčas rozpadu rádioizotopu je v rozmedzí od sekundy po milióny rokov. (Polčas rozpadu je množstvo času, počas ktorého sa žiarenie zníži na polovicu.) To napríklad znamená, že rádioizotop plutónia 239, hlavnej časti obohateného paliva s polčasom rozpadu 24 400 rokov, je nebezpečný štvrť milióna rokov, respektíve 12 000 ľudských generácií.