Sklon ľudského spoločenstva ignorovať dôsledky všetkých chemických zmien v atmosfére viedol ku vzniku jednej z viacerých strategických hrozieb – k skleníkovému efektu, ktorý súvisí so znečisťovaním ovzdušia oxidmi uhlíka, ktorých sa do ovzdušia dostáva ročne 340 mil. ton z prírodných zdrojov (vulkanickou činnosťou, produkciou šedohnedými riasami a i.), ale najmä z umelých zdrojov (spaľovaním fosílnych palív, výfukovými plynmi a i.).
Ak spaľujeme na ohnisku drevo, kúrime uhlím, ropou či zemným plynom a naše autá jazdia na benzín, meníme tým obrovské kvantá kyslíka na CO2. Ako prvý na svete začal monitorovať hladinu CO2 v atmosfére profesor Roger Revelle. Len vďaka jeho tvrdohlavosti sa podarilo presvedčiť svetovú vedeckú obec, aby sa súčasťou medzinárodného geofyzikálneho roku (1957-1958) stal i jeho plán na pravidelné zisťovanie koncentrácie CO2 v ovzduší. V polovici 60. rokov predviedol Revelle svojim študentom dramatické meranie prvých osem rokov merania: koncentrácie CO2 ročne stúpali. Zároveň študentom vysvetlil, že vzrastajúca koncentrácia CO2 spôsobí niečo, čo nazýva skleníkovým efektom a čo povedie k otepleniu Zeme. Od tej doby vzostup CO2 stále trvá, len s tým rozdielom, že dnes je tempo rastu vyššie.
Teraz vám vysvetlím mechanizmus skleníkového efektu resp. globálneho otepľovania.
Dávno predtým, ako sa do toho začala pliesť civilizácia, pohlcovala tenká plynová pokrývka Zeme malú časť slnečného tepla, udržovala ju pri zemskom povrchu a ohrievala vzduch natoľko, aby teploty neklesali každú noc k extrémne nízkym hodnotám – práve to sa totiž deje na Mesiaci a na planétach ako Mars, ktorých atmosféra je veľmi tenká. Na Zem vysiela Slnko svoju energiu v podobe svetelných vĺn, ktoré ľahko prechádzajú atmosférou k zemskému povrchu, kde ich pohlcuje pôda, voda a živé organizmy. Veľká časť tepla pohlteného v priebehu dňa je vyžiarená späť do kozmu v podobe dlhších infračervených vĺn, ktoré majú menšiu energiu a neprechádzajú preto atmosférou tak ľahko ako slnečné svetlo. Preto sa to niektorým z nich nepodarí a teplo je zadržiavané v atmosfére. Problém spočíva v tom, že civilizácia pridáva k atmosfére mnoho ďalších skleníkových plynov, metánu, N2O, freónov a najmä CO2 a „tenká pokrývka“ sa stáva podstatne hrubšou. Následkom toho zadržuje väčšie množstvo tepla, ktoré by inak uniklo.
Jedna teória optimisticky predpokladá, že oceány môžu slúžiť ako termostat a absorbovať o to viac CO2, čím viac ho v atmosfére je. Nie sú však pre to žiadne dôkazy.