Freóny
Tom Midgley objavil bezpečný, nejedovatý, nehorľavý plyn, ktorý môže od základov zmeniť chladiarenský a klimatizačný systém. Tak sa dostal prvý krát na verejnosť freón. Bolo to v marci 1930 a vedci sa rozplývali nadšením z vynálezu jedného z ich kolegov.
O štyridsať rokov neskôr sa zlúčenina Thomasa Midgleya a jej deriváty vyrábali v neuveriteľnom množstve. V roku 1976 vyrobil americký priemysel 340 000 ton CFC ročne. Vtedy ešte nikto netušil o skrytých hrozbách tohoto zázračného plynu. Asi 55% všetkého vyrobeného CFC sa používalo ako náplň do sprejov. Používalo sa na čokoľvek: do riedidiel, čistiacich prostriedkov, do automobilovej klimatizácie... CFC našlo široké uplatnenie, malo nízke náklady a bolo chemicky stále. Zdalo sa, že nereaguje s ničím. Bola to dokonalá zlúčenina, dokonalý výtvor ľudského ducha.
V roku 1972 sa na ďalšom vedeckom mítingu znovu prejednávala neuveriteľná chemická stabilita CFC. Sherwood Rowland vyslovil len myšlienku, že by sa určite ale tento plyn po čase rozložil ultrafialovým žiarením.
V roku 1973, keď Rowland spolu s Molinom spracovali výpočty, ktoré ukázali ničivú silu CFC, nemohli uveriť tomu, čo zistili: CFC zostáva stabilné v nižších vrstvách atmosféry, ale akonáhle sa dostanú dostatočne vysoko, 50 až 80 km nad povrch zeme, UV žiarenie ich rozkladá a oddeľuje od nich atómy chlóru, ktoré potom útočia na ozónovú vrstvu. Každý atóm chlóru dokáže zničiť až 100 000 molekúl ozónu!
Rowland si pamätá, ako bol ohromený týmito výsledkami:
„Najprv sme si mysleli, že sme urobili nejakú obrovskú chybu: to číslo sa nám zdalo strašne vysoké. Dovtedy sme nikdy nepočuli, že by sa dal ozón takýmto spôsobom ničiť. Nikto sa o ničom podobnom nezmienil.
Keď Rowland a Molin oznámili svoje výsledky, šokovali svojich kolegov požiadavkou okamžitého zákazu výroby CFC pre použitie v sprejoch. Prehlásili, že CFC oslabuje ozónovú vrstvu takým spôsobom, že sa výrazne zvýšia ochorenia rakoviny kože a ďalej môžu tiež prispieť ku globálnej zmene klímy. Týmto vyhlásením sa ale samozrejme postavili proti priemyslu, kde sa už točilo vďaka CFC 28 miliárd ročne.
Ľudia z priemyslu sa snažili zahovárať ich výsledky, v roku 1977 dokonca prezident firmy vyrábajúcej spreje prehlásil, že kritika CFC bola výmyslom ministerstva propagandy KGB.
V roku 1978, päť rokov po ich objave, počítačový model potvrdil Rowlandovu a Molinovu teóriu, že CFC sa môže rozpadať pod UV žiarením a ich hypotéza oslabovania ozónovej vrstvy bola prijatá.
Zdalo sa, že sa problém vyriešil, keď sa vlády pod tlakom verejnosti, ktorá bojkotovala používanie CFC, zaviazali regulovať jeho použitie. Ale zdanie klamalo.
CFC sa začalo používať v nových oblastiach- ako chladiaci plyn v priemyselných a automobilových klimatizáciách, ako médium používané v penových tepelných a zvukových izoláciách, v penových obaloch, v riedidlách a na čistenie elektronických súčiastok. Chlór o vodíkové zlúčeniny podobného typu, ktoré sa nazývajú halóny, boli 10 krát účinnejšie, čo sa týka ničenia ozónovej vrstvy. Plnili sa nimi hasiace prístroje. Medzitým vedci pokračovali vo svojich učených debatách a došli k záveru, že ozónová vrstva by mohla byť zničená v rozsahu 2 až 20%.V roku 1985 britský vedci objavili obrovskú ozónovú dieru v Halleyovej zátoke na pobreží Antarktídy.
Vrstva chrániaca Zem sa nemenila postupne a nebola lineárna, ako to predpokladali vedci. Hrúbka ozónovej vrstvy nebola úmerná množstvu CFC v atmosfére. Miesto toho došlo k náhlemu otvoreniu veľkých dier v niektorých oblastiach zemskej atmosféry. A dokonca ešte hrozivejšia bola skutočnosť, že táto diera sa náhle objavila na odľahlom mieste, ďaleko od oblasti, odkiaľ bolo CFC vypúšťané. Ozónová diera nám ukázala, ako málo toho vieme o vplyve ľudskej činnosti na chemické zloženie atmosféry.
To sa stalo v roku 1985. A čo potom? Svet sa začal zaujímať o stav planéty a obavy o ozónovú vrstvu sa ešte zväčšili. V roku 1987 bol podpísaný medzinárodný protokol o 50%-nom znížení výroby CFC do roku 2000. Za dva roky ale bolo jasné, že to nestačí, a tak sa rok nato 56 národov, ktoré podpísali Montrealský protokol, stretlo v Londýne. Pretože sa výskumom zistilo, že k zoslabovaniu ozónovej vrstvy dochádza oveľa rýchlejšie, všetkých 56 národov súhlasilo s úplným zákazom do roku 2000. Dve z najbohatších krajín (USA, Japonsko), ktoré produkujú najväčšie množstvá týchto škodlivín, sa od dohody dištancovalo.
Väčšina CFC zostáva v atmosfére 75-100 rokov. Z tohto dôvodu je takmer všetok CFC, ktorý bol doposiaľ vyrobený, stále v rovnakom množstve v atmosfére: v polovici 80-ych rokov bol vypustený takmer milión ton ročne.
Medzitým sa ozónová diera rozšírila až nad Austráliu a ďalšia bola objavená v okolí Severného pólu. V zime roku 1989 dosiahla ozónová diera v Antarktíde najväčších rozmerov od doby svojho objavenia: 2,5 krát veľkosť Kanady. A bolo zrejmé, že poškodenie ozónovej vrstvy sa ešte zväčšuje. Bola objavená nová diera u MacQuarryho ostrova pri Austrálii a taktiež vrstva mimo dier sa oslabovala. Správa uverejnená na Londýnskej schôdzi ukázala 10%-né oslabenie ozónovej vrstvy od roku 1967 v strednej Európe a Severnej Amerike.
Správa Programu životného prostredia Spojených národov odhaduje, že oslabenie ozónu o 1% vyvolá nárast onemocnení na rakovinu kože o 3% a spôsobí prírastok ďalších 100 000 prípadov oslepnutia šedým zákalom.
