Prirodzené spolocenstvá zeme

Termín svetová ekológia používal nemecký zoológ Ernst Haeckel (1834-1919), prezývaný „nemecký Darwin”. Definoval ju ako „vzťah živočíchov k životnému prostrediu organickej i anorganickej podstaty”. Koren slova tvorí grécky výraz oikos, co znamená domov alebo miesto, kde sa žije. Haeckel chcel povedat, že rastlinám, hmyzu, zvieratám a prostrediu, v ktorom žijú, sa nedá porozumiet, ak ich budeme skúmat oddelene. Jednotlivé vztahy tvoria totiž jediný ucelený komplex. Ekológia však neznamenala viac než slovo, pokým za ním vedci v 20. storocí nezacali hladat konkrétny význam.

V 20. rokoch nemecký biológ August Thienemann prišiel s teóriou trofických vztahov, ktorá rozdeluje rôzne organizmy podla toho, akú cast potravinového retazca tvoria. Najnižšie stoja zelené rastliny, ktoré slnecnú energiu premienajú na potravu bylinožravcov. Tieto naopak požierajú mäsožravci. Britský ekológ Charles Elton (1900) 20 rokov študoval živocíchy žijúce na lúkach v lesoch a vo vodných tokoch v okolí Oxfordu. Tak vznikla jeho teória o ekologických utocištiach (úlohách, ktoré zastávajú jednotlivé organizmy). Poukazoval aj na to, že Thienemannovy trofické stupne majú tvar pyramídy, pricom najväcší pocet živocíchov tvorí jej úpätie, a naopak na špicke zostáva len niekolko predátorov, akým je napríklad líška.

Stúpajúci význam ekológie narušil pohodlné vedecké rozdelenie prírody do rôznych kategórií. Ekológia pôvodne bola odevetvím biológie, v 60. rokoch potom však navýšila na politickom význame. Obavy z rozrastajúceho sa ludstva, znecisteného ovzdušia a ubúdajúcej panenskej prírody sa dajú riešit len s pomocou ekologických pojmov. Jediná malá zmena v ekosystéme, napríklad vyhladenie zdanlivo nepodstatného druhu, môže mat na celok obrovský vplyv. Tieto myšlienky zneli ako rajská hudba kritikom spolocenských vztahov, ako je Theodore Roszak, ktorý ekológiu v roku 1973 oznacil za „podvratnú vedu”, ktorá je „holistická, vnímavá, dôvercivá, ktorá úmyselne neškodí a ktorá má hlboko zakorenené estetické cítenie”. Od tej doby sa ekológia stala ako pojmom, tak vedou. Zástanci ochrany životného prostredia sa ohánajú svojimi princípmi, kritikom vedecké metódy zvané redukcionizmus zase imponuje dôraz, ktorý ekológia kladie na celok.

Tichá jar

V 40. a 50. rokoch chemici vyrábali nové úcinné pesticídy proti hmyzu a chorobám rastlín. Medzi ne patril aj insekticid zvaný DDT, ktorý zabíja vši prenášajúce týfus a moskyty šíriace maláriu. DDT síce zachránilo milióny ludských životov, malo však jednu chybu. V životnom prostredí dalej pretrvávalo a dokoca sa usadzovalo v ludských tukoch a v materskom mlieku. Rachel Carsonová (1907-64), biologicka, ktorá roky pracovala pre americké rybárstvo, zacala v roku 1962 bit na poplach. Jej kniha Tichá jar (1962) je svedectvom o tom, ako sa pesticídy ukladajú v životnom prostredí, a je taktiež považovaná za pociatok hnutia na ochranu životného prostredia. DDT bolo neskôr na celom svete pripísano na zoznam zakázaných látok.

Skleníkový efekt

Samotná slnecná energia nieje schopná vyhriat Zem na terajšiu teplotu. Vyššiu teplotu udržuje jav nazvaný „skleníkový efekt”. Keby to tak nebolo, bol by zemský o 68 °F (38 °C) chladnejší. Akonáhle slencné lúce dopadnú na Zem, jej povrch sa ohreje a vyžaruje energiu. Kyslicník uhlicitý a vodné pary tento druh tepelnej energie v atmosfére absorbujú a tak tam zostáva. Tento efekt v roku 1896 po prvýkrát objasnil švédsky chemik Svante Arrhenius (1859-1927). Množstvo kyslicníka uhlicitého v atmosfére od konca 19. storocia z 290 jednotiek k miliónu na dnešných 350 jednotiek. Ak by tento stav trval aj dalej, globálne oteplovanie vzrastie, pretože viac kyslicníka uhlicitého absorbuje viac zemskej energie.

Ozónová diera

Vedci robiaci výskumy na antarktíde si v roku 1982 všimli, že vrstva ozónu sa vysoko v atmosfére ztenšuje. Ich zistenia potvrdil aj novo vynájdený prístroj. Ozón, akási forma kyslíka, vytvára štít, ktorý bráni škodlivým ultrafialovým lúcom prenikat k Zemi. Objav vedcov znamenal, že je vec vážna.
Novinka neprekvapila Sherwooda Rowlanda (1972), vedca pôsobiaceho na Kalifornskej univerzite. O desat rokov skôr už spocítal, co sa deje s pynmi zvanými freóny, ktoré obsahujú chladnicky a aerosolové spreje. Na úrovni morskej hladiny ostávajú freóny bez zmeny, ale vysoko v atmosfére ich rozkladá ultrafialové svetlo, pricom sa uvolnuje chlór. Rowland zistil, že práve chlór potom nicí ozón.

Gaia

Ekológovia sú vo svojich úvahách väcšinou velkorysí, málokto je však tak velkorysý ako britský vedec James Lovelock, autor hypotézy o Gaie, pomenovanej po starogréckej bohyni Zeme. Lovelock tvrdí, že celá zemegula funguje ako jediný organizmus. Všetky žijúce systémy sa chovajú tak, aby zachovali vhodné podmienky pre ostatných. Rovnako ako živý tvor aj Zem môže ochoriet – napríklad znecistením ovzdušia – a bude sa chciet infekcie zbavit. Táto myšlienka je potom úcinnou metaforou, tak vedeckou teóriou. S nadšením ju prijali stúpenci hnutia New Age. Vedci sa k nej stavajú skepticky.