Ekológia

Životné prostredie

- prostredie je tá časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnej interakcii, to jest ktorú používa, ovplyvňuje a prispôsobuje sa jej, podľa zbierky zákonov: „Životné prostredie je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä: ovzdušie, voda, horniny, pôda a organizmy.“

Biosféra

- priestor, v ktorom môžu existovať živé organizmy. Delí sa na atmosféru – vzdušný obal Zeme, hydrosféru – vodu na Zemi a litosféru - vytváranú povrchovou vrstvou zemskej kôry.

Rozdelenie životného prostredia

- Materiálnu zložku tvorí zložka prírodná, do ktorej patria abiotické prvky a to pôda, voda, vzduch, suroviny a biotické prvky a to fauna, flóra, mikroorganizmy.
- Do zložky umelej patria produkty človeka (stavby, stroje, ...), kultúrne hodnoty a pod.,
- Sociálna zložka životného prostredia je tvorená vzťahmi, ktoré sú výsledkom spoločenskej činnosti človeka a ktoré vo svojich dôsledkoch ovplyvňujú všetky zložky materiálne.

Pri globálnom pohľade na Zem možno rozlišovať tri zložky životného prostredia:

neživé prostredie (zem, voda, vzduch),
živé prostredie (prírodný ekosystém),
umelé prostredie (prostredie vytvorené človekom).

Priestorové členenie životného prostredia:

vertikálne – atmosféra, hydrosféra, litosféra,
horizontálne – moria, ostrovy, svetadiely.

Ekológia

je veda o vzťahoch organizmov k ostatnému svetu, študuje vzťahy živých systémov k okoliu, skúma každý živý organizmus, vzťahy k jedincom rovnakého druhu a ku všetkým živým tvorom.

Rozdelenie ekológie

-možno ju rozdeliť podľa toho, ktorou systematickou skupinou sa zaoberá, napr. ekológia hmyzu, ekológia rastlín, ekológia človeka.

Ekológia človeka je náuka, ktorá charakterizuje a analyzuje vzťahy človeka k prírodnému a pracovnému prostrediu s cieľom stanoviť dôsledky týchto vzájomných vzťahov pre človeka a pre prírodu. Cieľom ekológie človeka je definovať požiadavky na chovanie človeka z hľadiska ochrany životného i pracovného prostredia. Skúma mnoho vzťahov na úrovni človek - príroda.

Ďalšie delenie:

1)autekológia-skúma závislosť druhu na jeho životnom prostredí,
2)synekológia-študuje vzájomné vzťahy medzi jednotlivými druhmi životných spoločenstiev a ich životným prostredím.

Ekosystém je priestorové a časové usporiadanie, v ktorom sú integrované životné spoločenstvá a biotop.

Biotop je prírodný ohraničený životný priestor určitého existujúceho spoločenstva napr.: lúka, rieka, bažina. Je to súhrn živej hmoty v určitom ohraničenom priestore rastlín a živočíchov, mŕtvej organickej hmoty a časti anorganického, pre živú prírodu potrebného životného prostredia (substrát,voda,ovzdušie).nVyznačuje sa určitými vzájomnými vzťahmi svojich členov a vlastnou štruktúrou.

Ekológia používa na skúmanie ekosystémov systémový prístup a využíva:

pozorovanie prírody v tzv. intaktnom stave - t.j. bez antrpogénneho vplyvu (výskum v teréne v nenarušenom ekosystéme)
experimenty, kde experimentátor sám vytvára podmienky za ktorých bude experiment prebiehať.

Starostlivosťou o životné prostredie sa rozumie zachovanie základných hodnôt, tvorba nových štruktúr a štátna správa vo veciach tvorby a ochrany životného prostredia s uplatňovaním legislatívnych nástrojov, výchovy, vzdelávania a informovanosti verejnosti.

Znečistením životného prostredia rozumieme nežiadúce zmeny vlastností pôdy, vody, ovzdušia, ktoré poškodzujú alebo budú poškodzovať človeka a ostatné živé organizmy.

Hlavné problémy súčasnosti týkajúce sa životného prostredia sú:

1. Ochrana životného prostredia, ktorá je výrazom súčasného nepriaznivého stavu znehodnotenia, devastácie a znečistenia vplyvom zlej činnosti človeka.
2. Úprava a tvorba životného prostredia na optimálny stav.

Ochrana ŽP

-3 skupiny:

1)Obmedzenie spotreby prírodných zdrojov.
2)Obmedzenie produkcie škodlivín, zavedenie uzavretých bezodpadových cyklov (recyklácia).
3)Zvýšenie výkonnosti a absorbčnej schopnosti poškodených prírodných ekosystémov.

Komplexná starostlivosť o životné prostredie

- Ochrana životného prostredia znamená uplatňovanie takých poznatkov, alebo opatrení vo vzťahu k životnému prostrediu, ktoré zabránia pôsobeniu negatívne sa prejavujúcich vplyvov na krajinu i človeka. Tvorba životného prostredia znamená využívanie takých opatrení, ktoré umožnia rozšírenú reprodukciu prírodných zložiek, výstavbu alebo dostavbu nových zložiek a rekonštrukciu a modernizáciu zložiek už existujúcich. Komplexná starostlivosť o životné prostredie zahŕňa vzájomnú prepojenú ochranu a tvorbu prostredia, je dôležitou súčasťou činnosti spoločnosti, lebo zdravé životné prostredie je základom zachovania ľudskej existencie i ďalšieho zdravého rozvoja spoločnosti.

Nezávadný produkt je ekonomický,ekologický,kvalitný.

Princípy ochrany a tvorby životného prostredia

Prevencia - stanovuje, že činnosť, ktorá môže negatívne ovplyvniť životné prostredie, je možné prevádzať iba po predchádzajúcom zhodnotení jej dôsledkov na životné prostredie.

Sanácia - stavby, zariadenia a technológie, ktoré nezodpovedajú požiadavkám starostlivosti o životné prostredie, musia byť v stanovených termínoch uvedené do súladu s predpismi o životnom prostredí.

Asanácia - ak dochádza činnosťou k znečisťovaniu prostredia, môže príslušný orgán dočasne uložiť jej zastavenie, ktoré, ak nepovedie k náprave, môže viesť k trvalému zastaveniu činnosti i v prípade, že bola v súlade s platnými predpismi.

Sankcie - za znečisťovanie životného prostredia sa predpisujú odvody, poplatky, dane a pokuty a je možné viesť aj trestné stíhanie.

Regresie - každý zodpovedá za škody, ktoré spôsobí na prostredí. Odškodnenie prevedie uvedením do pôvodného stavu, alebo zaplatí skutočnú škodu. Ďalej bude hradiť ekologickú ujmu vzniknutú stratou ekologických funkcií a ušlý zisk.

Občianske právo - všetci občania majú právo podieľať sa na starostlivosti o prostredie, na úplné a pravdivé informácie a sú povinní pri svojej činnosti na životné prostredie brať ohľad. Toto sa týka aj organizácií.

Národný environmentálny akčný program SR

- päť priorít Štátnej environmentálnej politiky:

ochrana ovzdušia pred znečisťujúcimi látkami a globálna environmentálna bezpečnosť,
zabezpečenia dostatku pitnej vody a zníženie znečistenia ostatných vôd pod prísnu mieru,
ochrana pôdy pred degradáciou a zabezpečenie nezávadnosti potravín a iných výrobkov,
minimalizácia vzniku, využívanie a správne zneškodnenie odpadov,zachovanie biologickej rôznorodosti,
ochrana a racionálne využívanie prírodných zdrojov a optimalizácia priestorovej štruktúry a využívanie krajiny.

Základný koncepčný dokument

- Agenda 21. storočia, prijatá na konferencii o životnom prostredí a rozvoji v Rio de Janeiro, predstavuje návod na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja v lepšom - vyváženom prostredí. Hodnotí a naznačuje východiská v ochrane zdravia, rozvoji sídel, ochrane a využívaní zdrojov, v boji s chudobou. Zameriava sa na sociálnu a ekonomickú dimenziu v environmentálnom kontexte, vyzdvihuje úlohu veľkých skupín, obchodu, priemyslu, vedy, medzinárodnej spolupráce, podporuje rozvoj vzdelanosti, environmentálne vhodných technológií, informatiky a ďalších aktivít.

Monitorovanie ŽP

Monitorovanie znamená vo všeobecnosti systematické pozorovanie určitého javu, ktorý sa realizuje za presne definovaných časových a priestorových podmienok. Monitoring ŽP je systematické, dôsledné, v čase a priestore definované sledovanie a hodnotenie jeho jednotlivých zložiek. Monitoring sa stáva dôležitou aktivitou a nevyhnutnou potrebou pre objektívne zhodnotenie kvality životného prostredia. Využitie informačných sústav a výpočtovej techniky vytvára predpoklady pre vypracovanie prognóz a rôznych návrhov, opatrení na ochranu a tvorbu životného prostredia. Monitorovací systém ŽP sa skladá z troch základných, úrovní:

celoplošný monitorovací systém životného prostredia,
regionálny monitorovací systém životného prostredia,
účelový (lokálny) monitorovací systém životného prostredia.

Integrovaný informačný systém ŽP je poskytovanie informácií o stave a vývoji životného prostredia pre potreby rozhodovania, riadenia a usmerňovania ekologicko-environmentálnej politiky základnej orientácie výskumu a pre širokú verejnosť.

Pôda

- neživú súčasť prírody, najpovrchnejšia časť zemskej kôry, pretvorená pôsobením pôdotvorných procesov, má produkčnú schopnosť. Vytvára sa v priebehu geologických období pôsobením fyzikálnych a chemických faktorov neživej prírody, účinkami živých organizmov na materskú horninu.

Podľa pôvodu rozlišujeme tieto tri základne typy materských hornín:

vyvreliny pokrývajú najväčšiu časť zemského povrchu. Vznikli postupným chladnutím žeravej magmy vyvrhnutej na povrch zeme. Spravidla obsahujú iba obmedzené množstvo prvkov, a teda nie sú schopné zabezpečiť živým organizmom, predovšetkým rastlinám, životné podmienky. Predstavujú tzv. primárne horniny, pretože poskytujú materiál pre oba ďalšie typy hornín.

usadené horniny vznikajú nahromadením zvetraných častí primárnych hornín, zanesených vetrom či vodou na vzdialené miesta. Silné vrstvy usadenín - sedimentov - nachádzame v oblastiach, ktoré pradávno zaplavilo more. Chemické zloženie usadenín vychádza s chemickej štruktúry primárnej horniny, z ktorej vznikli, je však obohatená o hojné zvyšky mŕtvych rastlín a živočíchov, ktorých organické látky dodávajú usadeninám mnohé prvky, chýbajúce primárnej hornine. Sedimenty teda obsahujú všetky základné prvky vrátane stopových prvkov, preto sú pre živé organizmy dobrým prostredím. Nazývame ich aj biolity.

premenené horniny vznikajú premenou primárnych vyvrelín a sekundárnych usadenín. K premene dochádza v miestach, kde sa žeravá magma stretne s inými horninami, alebo tam, kde sa pôsobením vysokých teplôt či tlakov mení pôvodná štruktúra hornín. Aj premenené horniny si zachovávajú chemické zloženie vyvrelín, z ktorých vznikli, a teda aj biochemické vlastnosti.

Pôdotvorné faktory

Podnebie pôsobí zmenami teploty a dažďovými či snehovými zrážkami. Účinkom tepla a chladu sa horniny rozťahujú a sťahujú, pričom vznikajú drobné štrbiny, v ktorých sa usádza voda. V zime voda zamrzne a ľad ďalej rozrušuje povrch hornín. Podzemná voda veľmi podstatne ovplyvňuje tvorbu pôdy. Ak vypĺňa pôdne póry, znemožňuje oživenie pôdy živými organizmami. Preto na zamokrených miestach vznikajú glejovité, menej hodnotné pôdy s osobitými vlastnosťami. Reliéf krajiny ovplyvňuje ožiarenie zemského povrchu, prúdenie vzduchu i hladinu podzemnej vody. Na svahoch kopcov a hôr býva vrstva pôdy spravidla plytká, ak ju nespevňujú korienky stromov a rastlín, odplavuje ju dážď a odnáša vietor. Tým sa môže materská hornina obnažiť. Hladina podzemnej vody býva nízka, preto jej tu spravidla suchšia pôda. Odplavená a odviata pôda sa hromadí v údoliach a zanáša korytá riek a potokov. Medzi najdôležitejšie pôdotvorné faktory patrí vegetácia a živé organizmy. Korienky rastlín rozrušujú materskú horninu a z opadaného lístia a z odumretých tiel rastlín a živočíchov, s účinným prispením živých organizmov sa vytvára povrchová vrstva pôdy. Človek sa zväčša priamo nezúčastňuje na pôdotvorných procesoch, ale môže ich veľmi výrazne ovplyvňovať.

Štruktúra pôdy

jej základom sú veľké častice, okolo kt. sa zoskupujú menšie, i celkom nepatrné zrnká a zrniečka veľmi rozmanitých tvarov. Pôda, v kt prevládajú najmenšie častice, sa nazýva bezštruktúrna. V štruktúrnej pôde prevládajú pôdne zrná strednej veľkosti. Medzi nimi sú voľné priestory pôdne póry. Pre všetky živé organizmy, kt. sú v pôde, vedci vytvorili názov edafón. Najúrodnejšou zložkou pôdy je jej vrchná vrstva - humus. Vzniká rozkladom opadaného lístia a odumretých tiel rastlín a živočíchov. To sú primárne zložky humusu. Produkty, kt. vznikajú pri humifikácií rozkladom primárnych zložiek humusu, nazývame sekundárne-druhotné zložky humusu. Humus veľmi priaznivo ovplyvňuje základné vlastnosti pôdy.

Chemické zloženie pôdy

- vyskytujú sa v nej makroelementy. Medzi ne patria kyslík a kremík. Ďalšie prvky sú mikroelementy, alebo stopové prvky a ultramikroelementy

PH faktor

Dôležitým ukazovateľom akosti pôdy je jej kyslosť. Podľa pH rozdeľujeme pôdy na zásadité, neutrálne, slabo kyslé., kyslé, silne kyslé a veľmi kyslé pôdy. ajúrodnejšie bývajú zásadité a neutrálne pôdy. Kyslé pôdy prevládajú v horských oblastiach a na vrchovinách.

Typy pôd

- najtypickejším znakom pôdneho typu je pôdny profil. Každá pôda sa skladá z niekoľkých typických vrstiev-pôdnych horizontov. Pôdny horizont je vrstva pôdy so zhodnými vonkajšími znakmi, fyzikálnymi i chemickými vlastnosťami a zložením. Jednotlivé pôdne horizonty sú:

humusový horizont; je to najvrchnejšia časť pôdy, v ktorej prebiehajú najintenzívnejšie biochemické premeny.
obohatený alebo iluviálny horizont; v ňom sa hromadia minerálne látky s prvkami, ktoré sem prináša voda na svojej ceste od povrchu do vnútra pôdy. Zvetralá materská hornina pevná, nerozrušená hornina
glejový horizont; je to pôdny horizont nepriaznivo ovplyvnený vysokou hladinou podzemnej vody.

Všetky horizonty sa členia na menšie celky - subhorizonty.

Rozlišujeme tieto pôdne typy:

černozem - nachádza sa v nížinách, v teplom a suchom podnebí. Pôda je neutrálna, dobre prevzdušnená, humus je kvalitný. Je bohatá na živiny a veľmi úrodná.
hnedozem sa nachádza v nížinách a na nevysokých pahorkatinách. Pôdne reakcie sú neutrálne až slabo kyslé, humusová vrstva je menej výdatná, ale humus je kvalitný s dostatkom živín.
ilimerizovaná pôda je typická pre pahorkatiny a podhoria, kde často a výdatne prší. Vrchný horizont je ochudobnený a stredný horizont - iluviálny je obohatený o živiny. Reakcia pôdy ja slabo kyslá, humusová vrstva nie je mohutná a je menej kvalitná ako u černozeme a hnedozeme.
hnedé pôdy sú typické pre pahorkatiny v chladnejšom podnebí, podzol je typická pôda hôr. Humusový horizont je slabý, humus nevyzretý, pH veľmi kyslé.

Pôda a pôdna voda

-adsorpčná pôdna voda je neoddeliteľnou súčasťou pôdnych zŕn a rastliny ani živočíchy ju nemôžu využívať. Kapilárna voda sa vyskytuje len bezštruktúrnej pôde, kde medzi zrnkami nie sú žiadne pôdne póry iba kapilárne štrbiny. Voda v nich prúdi ľubovoľným smerom. Takáto pôda rýchlo vysychá a podlieha erózií. V štruktúrnej pôde s pórmi väčšími ako 0,1 mm voda prúdi z povrchu nadol a nazýva sa gravitačná voda.

Tri základné vrstvy pôdy

-najvrchnejšia je priechodná vrstva. Voda ňou z voľna presakuje, pôdne póry zachytia nečistoty a rozpustené latky, ktoré voda prináša z povrchu. Voda sa tak čistí a súčasne rozpúšťa látky a prvky obsiahnuté v pôde, obohacuje sa nimi až celkom zmení pôvodné vlastnosti. Za touto vrstvou nasleduje vododarná vrstva. Voda sa tu hromadí, vypĺňa všetky póry a rozlieva sa do strán. Najhlbšie je vodonosná vrstva. Tvorí ju neporušená materská hornina, pre vodu nepriepustná.

Znečisťovanie a poškodzovanie pôdy prírodnými živlami

-činnosťou prírodných živlov vznikajú erózne odnosy a zosuvy pôd, močiare, rašeliniská, piesky a pustiny. Hlavnými príčinami tohto poškodzovania sú erózie, záplavy, neupravený vodný režim, nevýhodné zloženie pôdy z hľadiska zrnitosti, pôdne zosuvy a pod.

Erózia je veľmi nebezpečná príčina poškodzovania pôdy. Prejavuje sa rozrušovaním pôdy vodou alebo vetrom a jej odnosom do iných polôh, kde sa pôda hromadí formou náplav, naviatia alebo sute. Erózia vzniká pri odstraňovaní vegetačného krytu odlesnením, lesnou ťažbou, poľnohospodárstvom, ťažbou nerastov a pod. Vtedy je pôda obnažená vetrom a vodou často až na skalný podklad. Erózne produkty zanášajú polia, vodné toky a nádrže, poškodzujú komunikácie, stavby. Záplavy vznikajú v nížinách rozliatím vody z riečíšť neupravených vodných tokov, alebo hromadeným vody po lejakoch, alebo rýchlom topení snehu na jar. Postihujú rozsiahle územia, zvlášť v deltách veľkých riek, v krajinách s výraznými zrážkami. Zosuvy pôdy alebo hornín vznikajú na sklonených svahoch. Veľmi rozrušujú postihnuté plochy a presunom hmôt i priľahlé údolia, polia, cesty a pod. Polohy postihnuté zosuvmi sa vyznačujú nepravidelne zvlneným terénom s trhlinami, strhnutými stromami a podobnými príznakmi. Príčiny zosuvov bývajú rôzne. Často ide o zlú súdržnosť a zvetranie zeminy, veľké zaťaženie pôdy, otrasy, vznik sklzných plôch na podloží svahu a pod.

Nepriame znečistenie

-do tejto skupiny možno zaradiť vplyv priemyslu, urbanizácie a dopravy. Priemyselná ťažba uhlia, rúd, hornín je veľmi nebezpečným zásahom, priemyselné emisie, chemické znečisťovanie pôdy. Stavby poškodzujú pôdu, ak vyvolávajú erózne javy, porušujú stabilitu zemín, obnažujú pôdu alebo zhoršujú režim vôd.

Ochrana pôdy

Organizácia pôdneho fondu-základným prostriedkom ochrany, využívania a kultúrneho zveľadenia pôdy je účelná a cieľavedomá organizácia pôdneho fondu z hľadiska rozmiestnenia kultúr a usporiadania poľnohospodárskych pozemkov. Správne rozmiestnenie kultúr je určované stanovištnými pomermi a požiadavkou, aby pôda nebola poškodzovaná eróziou, vetrom alebo vodou.
Melioračné spôsoby ochrany pôdy: Poľnohospodárske melioračné spôsoby ochrany pôdy, Lesnícke melioračné spôsoby ochrany pôdy. Technické melioračné spôsoby ochrany pôdy.Vegetácia

je nenahraditeľnou zložkou výživy zvierat a ľudí, chráni pôdu svojim krytom, obohacuje ju o organické látky, nahrádza fotosyntetickým procesom spotrebovaný kyslík v ovzduší, ovplyvňuje režim povrchových i pozemných vôd a je významným estetickým a výtvarným prvkom krajiny.

Spôsoby poškodzovania vegetácie

Poškodzovanie abiotickými a biotickými činiteľmi: Abiotické činitele poškodzujú vegetáciu fyziologickými poruchami či chorobami, sú rôzneho, alebo vždy neživotného charakteru, podľa pôvodu povahy klimatickej alebo pôdneho pôvodu. Pôsobia jednotlivo alebo vo vzájomnej kombinácií, čo ich účinky zosilňuje a zhoršuje. Biotickými činiteľmi sú živočíšni škodci, fytopatogénne huby, baktérie, vírusy, plevel a burina. Vyskytujú sa jednotlivo alebo vo vzájomnej kombinácií.

Škodlivé vplyvy antropogénne

Antropogénne, t.j. ľudskou činnosťou podmienené vplyvy, ktoré poškodzujú vegetáciu, môžu byť vyvolané civilizačnými zásahmi, priemyslom, poľnohospodárstvom a lesným hospodárstvom. Často sa kombinujú s činiteľmi abiotickými a biotickými. Civilizačné zásahy, vyplývajúce z potrieb osídľovania, dopravy, priemyslu,...
Poškodzujú vegetáciu tým, že ju narušujú, alebo úplné odstraňujú kvôli zástavbe.

Poľnohospodárstvo môže poškodzovať poľnohospodárske kultúry:

priamo-neprávnym rozmiestnením kultúr, zlými osevnými postupmi, chybným hnojením, pestovaním,
nepriamo-poškodzovaním pôdy.

Spôsoby ochrany vegetácie

Účelom ochrany vegetácie je chrániť pred poškodením poľnohospodárske a lesné kultúry, zlepšovať účelové funkcie vegetácie a starať sa o vegetáciu voľne rozptýlenú v krajine. Poľnohospodárske a lesné kultúry je možné chrániť rôznymi spôsobmi povahy agrotechnickej a lesotechnickej, mechanickej, fyzikálnej, chemickej a biologickej.

Voda

- je základnou látkou podmieňujúcou život na našej planéte, označujeme pojmom hydrosféra. Zrážky vznikajú vylúčením vodných pár v ovzduší. Povrchové vody predstavujú pre človeka najvýznamnejší zdroj vody. Bežne ich delíme na vody tečúce a stojaté. Tečúce vody sú tvorené prirodzenými, alebo umelými korytami. Stojaté vody sú prirodzené vodné nádrže a umelé nádrže. Podpovrchová voda je tvorená jednak vodou viazanou v pôde, jednak vodou podzemnou. Podzemné vody predstavujú pre človeka dôležitý zdroj pitnej vody.

Hydrologický cyklus

- obeh vody v prírode - má štyri časti: zrážky, povrchový odtok- povrchový odtok je množstvo vody, ktoré odteká z územia, infiltrácia- je množstvo vody, ktoré absorbuje hornina, alebo sa infiltruje cez priepustné vrstvy a tečie po menej priepustných vrstvách, vyparovanie a transpirácia.

Senzorické vlastnosti vody

Teplota vody závisí od jej druhu. U povrchových vôd je ovplyvnená teplotou pevniny a ovzdušia. U podzemných vôd závisí teplota od hĺbky vrstvy, z ktorej podzemná voda pochádza a od rýchlosti prúdenia vody. Optimálna teplota pitnej vody je 8 až 12 oC. Teplota vody sa mení s teplotou vzduchu. Chuť vody je podmienená prítomnosťou látok, ktoré sa do vody dostávajú prirodzenou cestou, alebo sú dôsledkom znečistenia. Chuť ovplyvňuje prítomnosť železa, mangánu, horčíka,... Vyšší obsah soli dáva zhoršenú chuť. Pach je vlastnosť vody spôsobená prchavými látkami pôsobiacich na čuch. Zdroje pachu sú primárne (látky, ktoré sú prirodzenou súčasťou vody, látky biologického pôvodu, látky zo splaškových a priemyselných vôd) alebo sekundárne (technologická úprava vody - chlorácia). Farba - čistá voda je bezfarebná, v hrubej vrstve modrá. Prítomnosť jemne rozptýlených solí farbí vodu do zelena, zlúčeniny železa do žlta a pod.

Tvrdosť vody

Spôsobujú ju ióny vápnika a horčíka. Tvrdosť vody sa udáva v nemeckých stupňoch - oN. Ďalšou dôležitou látkou vo vode sú dusičnany. Sú konečnou splodinou aeróbnej mineralizácie dusíkatých látok. Prebytok dusičnanov vo vode i v potrave ohrozuje zdravie ľudí.

Samočistiaca schopnosť vody

Ak má dostatok kyslíka, sama sa zbaví nečistôt, ktoré do nej pritekajú, udržiava si stálosť svojho prostredia. Prirodzené fyzikálne, chemické a biologické procesy, ktorými voda odbúrava látky, ktoré ju znečisťujú, nazývame samočistenie vôd. Samočistenie je prirodzená schopnosť tečúcich i stojatých vôd zbavovať sa nečistôt.

tri základné pásma samočistenia:

pásmo odpadnej vody - vyznačuje sa bioredukčnými procesmi, nedostatkom kyslíka, nadmerným počtom baktérií,
pásmo prechodné - prestáva tu hnilobný redukčný proces, nastáva oxidačný proces, organická hmota mineralizuje, vyskytujú sa tu i ryby,
pásmo čistej vody - kde sú organické látky už strávené alebo sa nachádzajú iba v stopovom množstve. Zvyšuje sa obsah kyslíka, výskyt množstva rastlín a živočíchov. pásmo kataróbne - pásmo pramenitej vody - je konečnou fázou samočistenia.

Vodné organizmy

- producenti - sú to organizmy, ktoré na výstavbu svojich tiel využívajú anorganické látky a CO2 obsiahnuté vo vode. Energiu dodáva slnečné žiarenie, alebo ju získavajú chemickými procesmi. Producenti prevládajú v čistých vodách, málo znečistených organickými látkami.
- konzumenti - sa živia látkami, ktoré vytvárajú producenti. Preto ich nachádzame spolu s producentmi v čistých a málo znečistených vodách
- deštruenti - rozkladajú organické látky a živia sa nimi, preto sa vyskytujú hlavne vo veľmi znečistených vodách. Podľa množstva rozlišujeme rôzne stupne saprobity vody.

Rozdelenie a klasifikácia vôd

Procesy, určujúce kvalitatívne zloženie prírodných vôd, sú povahy: fyzikálnej, chemickej, biochemickej.

Podľa výskytu rozlišujeme vodu: zrážkovú, povrchovú, podpovrchovú.

Podzemné vody sa rozdeľujú podľa akosti a využiteľnosti na:obyčajné vody, minerálne a termálne vody, ktoré tiež označujeme ako zvláštne vody.

Katarobilita - zahrňuje najčistejšiu vodu bez akéhokoľvek znečistenia, napr. čistú podzemnú vodu, pramene, alebo aj vodu umelo upravenú na akosť pitnej vody. Biologicky je charakterizovaná absenciou, poprípade len ojedinelým výskytom organizmov.
Limnosaprobita - patria sem v rôznom stupni znečistené podzemné a povrchové vody úžitkové, prevádzkové, poprípade aj málo zaťažené odpadové vody.
Eusaprobita - zahrňuje surové alebo málo zriedené odpadové vody s tak vysokou koncentráciou organických látok, že ich rozklad sa uskutočňuje v anaeróbnom prostredí.
Transaprobita - zahrňuje také druhy znečistenia alebo poškodenia povrchových a podzemných vôd, kde nie je možné hovoriť o saprobite.

Znečistenie vody

- fyzikálne znečistenie je spôsobené výskytom kalov rozptýlených vo vode vo forme rôzne zrnitých suspenzií. Môžu byť usadené na dne riek, premiestňované, alebo plávajúce na vode. Podzemné vody kaly neobsahujú.
- chemické znečistenie je spôsobené prímesami tuhého, kvapalného, alebo tuhého skupenstva rozpusteného vo vode (voľné kyseliny, nitráty, dusičnany,…)
- biologické znečistenie vody je spôsobené rôznymi jedovatými látkami, ktoré poškodzujú rastliny a živočíchy, produktmi hnilobného rozkladu, zárodkami chorôb, rádioaktívnymi látkami.
- prírodné znečistenie - erózia zmyvom, odnosom, vylúhovaním pôdy, ďalej zemné zosuvy, lavíny
- antropogénne znečistenie - odpadové vody splaškové a priemyselné, vymývanie znečistenej atmosféry, splachy a priesaky z poľnohospodárskej výroby, splachy a priesaky zo skládok, nárazové znečistenie pri haváriách

Čistenie odpadových vôd

mechanické čistenie je vždy prvé a často postačujúce. Z odpadovej vody sa odstránia rozptýlené prímesy, ktoré plávajú na hladine, alebo sú vo vode rozptýlené. Takéto čistenie je postačujúce, ak sa odpadové vody vypúšťajú do tokov s vysokou samočistiacou schopnosťou.

Ak je potrebné dokonalejšie čistenie, preteká voda pomalou rýchlosťou cez odkaľovacie nádrže, kde sa usádzajú nečistoty. Kal sa ďalej spracúva. Doplnkom mechanického čistenia môže byť i chemické čistenie. Do vody sa pridajú chemické zrážadlá, ktoré vytvoria vzájomnou reakciou zrazeninu, do ktorej sa zachytia ďalšie nečistoty. Tieto sa spolu so zrážadlami vylúčia.

Biologické čistenie je potrebné, ak mechanické čistenie nie je dostatočné. Z mechanicky očistených vôd sa odstránia ďalšie nečistoty organického charakteru pomocou biochemického rozkladu za prítomnosti aeróbnych baktérií a iných mikroorganizmov. Princíp biotechnológií spočíva v tom, že do znečistených vôd napr. ropnými produktmi sa nasadia špeciálne baktérie, ktoré produkty ropy rozkladajú. Zvláštne postupy čistenia vyžadujú hlavne priemyselné odpadové vody s jedovatými alebo špeciálnymi nečistotami, ktoré sú ťažko odbúrateľné.

Ochrana vody

Ochranu vody a vodného bohatstva môžeme zadeliť do dvoch skupín: primárna, sekundárna. V celosvetovom meradle sa kladie dôraz na primárnu ochranu vody v tom najširšom slova zmysle, t.j. nie len zamedzenie znečisťovania vôd, ale aj hospodárne využívanie vody a celkové nakladanie s vodami tak, aby sa zachovala ekologická stabilita.

Ovzdušie

čiže atmosféra, je vzdušný obal Zeme. Je jednou zo základných zložiek biosféry. Atmosféra je veľmi komplikovaný systém obsahujúci množstvo zložiek.

Rozvrstvenie atmosféry

Najnižšia vrstva atmosféry je troposféra -je to najdôležitejšia vrstva atmosféry pre väčšinu živých tvorov. Hraničná vrstva medzi troposférou a nasledujúcou stratosférou sa nazýva tropopauza. Stratosféra sa rozdeľuje na vlastnú stratosféru a mezosféru. Najdôležitejšiu časťou stratosféry je ozónova vrstva. Na stratosféru nadväzuje ionosféra. Na ionosféru nadväzuje exosféra. Táto sféra plynule prechádza do kozmického priestoru.

Zloženie troposféry

-ovzdušie troposféry je v podstate zmes plynov a pár, v ktorej sa vyskytujú i mnohé ďalšie látky. Táto zmes nie je rovnorodá. Pôsobením fyzikálnych a chemických procesov, ktoré v ovzduší ustavične prebiehajú, sa pomerne rýchlo mení zloženie látok, ktoré nie sú stálou súčasťou atmosféry, i ich množstvo. Medzi stále zložky ovzdušia patrí kyslík, dusík, oxid uhličitý a vzácne plyny - hélium, neón, argón, kryptón, xenón, radón, vodná para, ktorej obsah v ovzduší závisí od zmien teploty a tlaku vzduchu.

Tlak vzduchu čiže barometrický tlak, je úmerný hustote vzduchu, preto s pribúdajúcou výškou klesá. Tlak vzduchu sa meria ortuťovými barometrami. Tlak vzduchu je premenlivý. Vo dne i v noci kolíše. Ďalším pojmom je dynamický tlak. Vyjadruje hodnoty tlaku vzduchu merané v rovnakej nadmorskej výške na rôznych miestach zemského povrchu.

Hydrotermický komplex

- teplota, prúdenie a vlhkosť vzduchu´

Teplota vzduchu kolíše nielen počas roka, ale i cez deň. Najteplejšie býva v popoludní, medzi 13. a 15. hodinou, kedy je pôda najteplejšia. S jej ochladzovaním chladne i vzduch. Ohriata pôda odovzdáva svoje teplo vzduchu niekoľkými spôsobmi - vedením, prúdením, vyžarovaním, vyparovaním vody z pôdy. Vzduch je teda najteplejší nad zemou. Teplotu vzduchu meriame rozličnými typmi teplomerov. Miesta s rovnakými teplotami na meteorologických mapách sa spájajú čiarami - izotermami.

Vlhkosť vzduchu- absolútnu vlhkosť vzduchu, ktorá označuje skutočné množstvo vodných pár pri určitej teplote a tlaku vzduchu, maximálnu vlhkosť vzduchu, čo je množstvo vodných pár, ktoré môže vzduch prijať pri určitej teplote a tlaku a relatívnu.

Pohyb vzduchu. Vzduch prúdi z miest vyššieho tlaku do miest z nižším barometrickým tlakom. Pohyb vzduchu označujeme ako vietor. Vetry sú charakterizované smerom a rýchlosťou. Vietor je jedna zo základných zložiek samočistenia ovzdušia. Urýchľuje rozptyl škodlivín, rozháňa ich, zanáša ich z miesta vzniku na iné, vzdialenejšie miesta.

Samočistiaca schopnosť atmosféry

- závisi od troch základných činiteľov: tvar územia. Teplo, ktoré pôda a voda vracajú do ovzdušia, ohrieva prízemné vrstvy atmosféry.

Tvar krajiny ovplyvňuje prízemné prúdenie vzduchu. Horské masívy alebo komplexy budov narušujú laminárne prúdenie vzduchu a spôsobujú jeho vírenie, ktoré komplikuje rozptyl škodlivín. Vírenie vzduchu, spôsobené nerovnosťami zemského povrchu, sa nazýva mechanická turbulencia.

Meteorologické faktory. Ohriaty vzduch od zemského povrchu či vodných hladín stúpa nahor, rozpína sa a ochladzuje. Čím rýchlejšie prúdi vzduch hore, tým rýchlejšie odnáša so sebou škodliviny. Len čo rýchlosť vertikálneho prúdenia vzduchu klesá, zhoršuje sa rozptyl škodlivín. Silná oblačnosť, vietor a dážď menia vertikálne prúdenie vzduchu. Preto sa na jeseň a v zime zhoršuje rozptyl škodlivín a ich koncentrácia stúpa.

Fyzikálne a chemické vlastnosti škodlivín. Dym z komínov a ostatné škodliviny bývajú spravidla teplejšie ako okolitý vzduch, pri bezvetrí stúpajú hore. Jednotlivé zložky dymu postupne chladnú a vypadávajú z vlečky dymu. Najskôr sedimentujú pevné častice. Vietor je jedna zo základných zložiek samočistenia ovzdušia. Urýchľuje rozptyl škodlivín, rozháňa ich, zanáša ich z miesta vzniku na iné, vzdialenejšie miesta.

Znečistenie ovzdušia je stav, keď sa v ovzduší vyskytuje látka alebo viac látok, ktoré v určitej koncentrácií alebo po určitom čase pôsobenia môžu v človeku narušovať pocit pohody, ohrozovať, či poškodzovať zdravie ľudí a iných organizmov, alebo škodlivo pôsobiť na neživú časť prírody a ľudské výtvory.

Exhaláty sú škodliviny, látky rôzneho tvaru, zloženia, vlastnosti, ktoré pochádzajú z rôznych zdrojov prírodných, alebo umelých, ktoré unikajú do ovzdušia a menia jeho zloženie. Exhalácie sa vyskytujú v ovzduší buď v pôvodnej forme, alebo vo forme celkom odlišných látok, ktoré vznikli chemickými premenami v atmosfére.

Emisie predstavujú množstvo škodlivín, ktoré zdroj znečistenia vypustí do ovzdušia za presne stanovenú dobu. Prachové emisie predstavujú pôdny prach, popolček a sadze. Čím sú častice menšie, tým väčšie nebezpečenstvo predstavujú. Veľmi nebezpečným je toxický prach.

Aerosoly označujú tuhé, plynné alebo kvapalné častice, ktoré sú v ovzduší rozptýlené vo forme jemnej disperzie. Aerosoly vznikajú buď zoskupovaním molekúl a celkom nepatrných mikroskopických častíc, alebo delením, drobením veľkých častíc na menšie. Aerosolom je jemný prach, úletový popolček, dym, sadze, hmla, výpary. K aerosolom patrí aj dymová hmla – smog.

Plyny, znečisťujúce ovzdušie, predstavujú permanentné plyny, vodná para, pary chemických zlúčenín, SO2, sírovodík, chlorovodík, fluorovodík. Najtypickejším predstaviteľom plynných škodlivín je oxid siričitý, SO2. Z hľadiska vplyvu na životné prostredie nemá žiadne účinky oxid dusný, oxid dusnatý a dusičitý, oxid uhoľnatý sírovodík a amoniak, oxid uhličitý. Uhľovodíky sú najrozšírenejšou skupinou organických látok vyskytujúcich sa v znečistenej atmosfére.

Priemyselné exhalácie-rozsah škodlivín, vznikajúcich v priemysle, neustále narastá. Nové spôsoby výroby a nové druhy výrobkov sprevádza prudko sa zvyšujúca produkcia škodlivín.

Závody na spracovanie kovov znečisťujú ovzdušie okrem oxidov dusíka a síry i drobnými čiastočkami a oxidmi kovov, z ktorých mnohé sú jedovaté. Často sa pri spracovaní kovov používajú i látky poškodzujúce zdravie ľudí či prírodu. Veľmi rozsiahle sú exhalácie z chemických závodov. Chlór a sírouhlík sú toxické.

Acidifikácia

- okysľovanie ŽP, ovzdušia, vody a pôdy zapríčiňujú najmä emisie síry a dusíka.

Závisí: od veľkosti kyslej (mokrej) depozície, od rezistencie pôdy a vody voči acidifikácií, od pomeru zlúčenín siry a dusíka.

Príčiny acidifikácie sú:

tepelné elektrárne a ďalšie zdroje, ktoré produkujú SO2,CO2, ...,
priemysel emitujúci ťažké kovy, SO2, HF, Mg, ...
doprava s emisiami...,
fotochemické oxidanty - ozón O3,
diaľkový prenos imisií je internacionálny problém

Negatívne vplyvy acidifikácie na životné prostredie-na životné prostredie pôsobia priame a nepriame vplyvy. Poškodzujú priamo stromy, vegetáciu, ovplyvňujú ľudské zdravie, korodujú stavebné materiály. Najväčšie priame škody sú v okolí emisných zdrojov, kde je najväčšia suchá depozícia.Skleníkový efekt

- je najväčším, najkomplikovanejším a najzávažnejším problémom ľudstva a svetovej ekológie. Plyny dusík a kyslík, ktoré tvoria väčšinu atmosféry, žiarenie ani nepohlcujú, ani nevysielajú. Vodná para, oxid uhličitý, a niektoré ďalšie plyny, obsiahnuté v ovzduší v omnoho menšom množstve, pohlcujú určitú časť tepelného žiarenia, ktoré opúšťa povrch Zeme. Pôsobenie tejto ochrannej vrstvy sa nazýva prirodzený skleníkový účinok a príslušné plyny sa nazývajú skleníkové plyny. Absorbujúce plyny v atmosfére pohlcujú určitú časť radiácie vyžarovanej povrchom Zeme a samé vysielajú žiarenie von do priestoru. K prirodzenému skleníkovému efektu na Zemi dochádza vplyvom vodnej pary a oxidu uhličitého, ktoré sú v atmosfére prítomné v prirodzenom množstve. CO2 patrí medzi najdôležitejšie tzv. skleníkové plyny.

Ozón je súčasťou plynného obalu Zeme. Ozón je pre život na Zemi mimoriadne dôležitý, pretože účinne pohlcuje ultrafialové žiarenie, a tým umožňuje suchozemský život. Do atmosféry sa dostávajú látky "umelo" vytvorené človekom, freóny a halóny, kt. poškodzuju ozónovú vrstvu. Freóny sú látky, ktoré majú tie najpriaznivejšie vlastnosti, aké si možno predstaviť pre technické využitie. Sú prakticky netoxické, bez farby a zápachu, nekorozívne, tepelne stabilné a nehorľavé. Halóny sú látky príbuzné freónom. Oblasť, v ktorej k poklesu dochádza, bola nazvaná "ozónová diera".

Ozón, tak ako všetko, čo sa v prírode vyskytuje, plní určité nezastupiteľné úlohy vo vytváraní prírodných podmienok, pri ktorých je životné prostredie pre človeka a všetky živé organizmy prijateľné. Ozón má vzhľadom na štruktúru svojej molekuly schopnosť zachytávať, resp. odrážať určitú časť slnečného žiarenia, ktoré je škodlivé všetkým živým organizmom. Prenikajúce žiarenie znamená vážne ohrozenie ľudského zdravia,vznik rakoviny kože, oslabenie imunitného systému a poškodenie zraku. Poškodzované sú rastliny, planktón v moriach a pod.

Prízemný ozón – v prízemnej vrstve majú zvýšené koncentrácie ozónu škodlivý vplyv na ľudský organizmus. Spaľovaním benzínu a nafty v motorových vozidlách dochádza k tvorbe oxidov dusíka a iných chemických látok, ktoré pod vplyvom slnečného žiarenia vedú k zvýšeným koncentráciám ozónu v prízemnej vrstve atmosféry. Koncentrácie prízemného ozónu sú najvyššie počas slnečných dní. Kombinácia slnečného žiarenia s pomaly sa pohybujúcimi vzdušnými masami tvorbu ozónu urýchľuje.

RIZIKOVÉ FAKTORY V ŽIVOTNOM PROSTREDÍ

Rádioaktivita a životné prostredie-najvýznamnejší zdroj ožiarenia obyvateľov predstavuje radón a produkty jeho rádioaktívnej premeny. Prírodná rádioaktivita sa najčastejšie vyjadruje pomocou žiarenia gama. Radón patrí medzi alfa žiariče, ktoré vnikajú do organizmu dýchacími cestami, tráviacim ústrojenstvom, prípadne cez kožu a sliznicu.

Do obytných priestorov sa radón dostáva tromi cestami, a to prostredníctvom:uránu z podložia a stavebnín, rádia, obsiahnutého v pitnej a úžitkovej vode, radónu v zemnom plyne.

Ďalším zdrojom rádioaktivity sú vody používané v jadrových elektrárňach na chladenie jadrových reaktorov. Voda sa môže stať rádioaktívnou a znečistiť rieky, do ktorých sa vypúšťa.

Rádioaktívny odpad, ktorý sa ukladá vo vzduchotesných, žiarenie neprepúšťajúcich nádobách, ktoré sa zabudovávajú do betónu, a potom sa spúšťajú do morských hlbín, alebo do opustených baní.

Znečistenie ovzdušia vnútorných obytných priestorov-ovplyvňujú ho činitele:

Fyzikálne (teplota, vlhkosť, prúdenie vzduchu)-kvalita vnútorného ovzdušia sa podieľa na vzniku rôznych chorôb, porúch imunitného systému, syndrómu chronickej únavy, alergií a pod..
Chemické (anorganické a organické škodliviny)- oxid síry, oxidy dusíka, aerosol, cigaretový dym, radón, azbest- používa sa ako izolačný materiálmá karcinogénny potenciál.,
Biologické (baktérie, vírusy, plesne, peľ, roztoče, prvoky, výlučky rastlín, prach zo srsti a exkrementov zvierat, textilný prach a pod.)- roztoče-prejavujú sa alergické ochorenia, alergie na prach, astma, ekzémy. Ako silný alergén pôsobí telový obsah roztočov a ich výlučky, plesne - mikroskopické vláknité huby a ich toxické metabolity – mykotoxíny,vyvolávajú alergické prejavy, pôsobia na dýchací trakt,môže dôjsť k vzniku mykozy.

Odpady a životné prostredie

Tvorba odpadov, ich zneškodňovanie a zamedzovanie vzniku odpadov predstavuje dnes celosvetový problém. Odpady vznikajú prakticky pri každej činnosti ľudí, tak vo sfére výroby, ako aj spotreby. Ich vznik a hromadenie predstavujú zásah do životného prostredia. Obsahujú látky, ktoré často ohrozujú všetky oblasti životného prostredia, vody, ovzdušie a pôdy. Svetový trend v odpadovom hospodárstve, ktorý je vyjadrený cieľmi :maximálne obmedziť tvorbu odpadov, maximálne znížiť obsah toxických látok v odpadoch, nevyhnutne vzniknuté odpady maximálne materiálovo využiť, materiálovo nevyužiteľné a spáliteľné odpady spáliť s maximálnym energetickým využitím, v minimálnom množstve skládkovať nespáliteľné odpady.

Nakladanie s odpadmi - veľké množstvo odpadov sa využíva. Využitiu priemyselných odpadov často predchádza fyzikálno-chemická úprava odpadov-sa využíva na úpravu kvapalných odpadov z povrchových úprav kovov. Biologickými metódami degradácie sa čistia zeminy kontaminované najmä ropnými látkami.

Využitie odpadov-na separovaný zber sa využívajú železný šrot, zberový papier, sklo, farebné kovy, pneumatiky, textil, plasty, batérie, laky, rozpúšťadlá… má veľký ekologický význam. Železný šrot sa spracúvava v US Steel Košice a Železiarňach Podbrezová. Zberový papier sa spracúvava v Harmaneckých papierňach a SCP Ružomberok, Zberové sklo sa spracúvava v Skloobale Nemšová.

Nakladanie s nebezpečnými nákladmi

nebezpečný odpad - je to odpad, ktorý má nebezpečné vlastnosti, a tým je, alebo môže byť nebezpečný pre zdravie obyvateľstva a životné prostredie. Zneškodňovanie sa musí uskutočňovať na báze najnovších vedeckých poznatkov a najlepšie dostupných technológií.

Existuje 5 základných spôsobov, ako sa zbaviť nebezpečných odpadov:

1.Ukladanie do vŕtaných studní, vyťažených hlbinných baní, hrádzí, skládkovanie, vysypávanie do morí a iné nelegálne vysypávanie.
2.Spaľovaním v spaľovniach, alebo cementárenských peciach.
3.Detoxikácia
4.Recyklácia, alebo opätovné použitie
5.V prvom rade ich reprodukovať.

Zneškodňovanie odpadov

Spaľovanie odpadov-odpad je možné zneškodňovať spaľovaním najmä vtedy, ak v prevažnej miere obsahuje organické látky. Odpad sa pri zneškodňovaní spaľovaním mieša s opotrebovanými ropnými olejmi, odpadom dobre spáliteľným. Výhodou spaľovania je okrem reálneho energetického využitia výrazná redukcia objemu a množstva odpadu, nevýhodou vysoké investičné a prevádzkové náklady a potenciálne znečistenie ovzdušia. Spaľovne sa opravujú, aby sa docelilo významné zníženie emisního zaťaženia spôsobené ich činnosťou, využívajú sa na spaľovanie nemocničného odpadu.

Skládkovanie odpadov- problémom skládkovania sú priesakové vody a skládkový plyn, resp. znečisťovanie podzemných vôd, alebo využívanie skládkového plynu. Skládky odpadov by mali byť lokalizované na bezpečnom mieste, ktoré je starostlivo monitorované, každá skládka môže uvoľňovať chemikálie. Skládky sú upravené tak, aby neprepúšťali tieto škodliviny, čiže do podložia sa vnáša vysoko účinná sorpčná vrstva špeciálne upraveného lignitového sorbentu z bane Holíč. Vrstva lignitového sorbentu vie zachytiť toxické a škodlivé látky, je to trvalá záruka proti kontaminácii.

Biotechnologické metódy zneškodňovania odpadov

Kompostovanie - najčastejšie používané, pri ktorom z organických odpadov vznikajú najmä humusové látky. Biologickú premenu organických látok na humus spôsobujú aeróbne i anaeróbne mikroorganizmy. Je to základný biochemický proces, ktorého účelom je čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie rozložiť pôvodné organické zložky v odpade a modifikovať na stabilné humusové látky, ktoré sú prospešné rastlinám.

Metanizácia- je proces, pri ktorom sa za anaeróbnych podmienok zmesná kultúra mikroorganizmov postupne rozkladá na biologicky rozložiteľné organické látky. Konečnými produktmi tohto procesu sú "stabilizovaná" biomasa a bioplyn. Najprv sa odpad rozdrví v drviči na malé kúsky. Magneticky sa odstráni železný podiel, využitím odstredivej sily sa odstránia ťažké anorganické časti, až zostane len organický odpad. Organický odpad sa zmieša s kvapalnými odpadmi a vzniknutou zmesou sa naplnia hermeticky uzavreté reaktory, v ktorých sa počas piatich dní udržuje teplota okolo 60 ºC. Za anaeróbnych podmienok prebieha zložitý rozkladný proces.

Anaeróbna stabilizácia odpadov-Čistiarenské kaly sa vo väčších čistiarňach spracovávajú metanizáciou. Je to relatívne najdokonalejší spôsob ich stabilizácie, pričom súčasne dochádza i k hmotnostnému a objemovému úbytku organickej hmoty uvoľnením veľkej časti organického uhlíka v plynnej forme a uvoľnením vody, pôvodne viazanej chemicky i fyzikálne. Dochádza k potlačeniu ostatnej flóry i fauny, ktorá bola v kale pôvodne prítomná. Znížený je výskyt patogénnych mikroorganizmov.

Dekontaminácia zemín, kalov a odpadov-využíva schopnosť selektovaných alebo zmesných kultúr mikroorganizmov rozkladať rôzne škodlivé látky za určitých definovaných podmienok.

Nevýhodou týchto technológií je, že po rozklade ľahko rozložiteľných látok, v prostredí zostávajú na rozklad rezistentné metabolity, a pôvodné látky, to znamená, že sa rozmnožia aj také, ktoré sú z hľadiska rozkladu znečistenia neúčinné a spotrebúvaju kyslík z prostredia a živiny, čím ochudobňujú energetický substrát účinným mikroorganizmom.

Metódy "in situ", vymývanie horúcou parou, rádiofrekvenčné techniky, a biostimulácia sa aplikujú pri vhodných biologických, fyzikálno-chemických a hydrogeologických podmienkach. Nedostatkom "in situ" metódy je nízka možnosť rozlíšenia špecifického znečistenia lokality. Čím je hladina podzemnej vody nižšia, tým vyššie sú investičné a prevádzkové náklady sanácie.

Metódy "ex situ", pri ktorých sa kontaminovaná zemina vybagruje a uloží na nepriepustnú vrstvu, izolujúcu prípadný priesak vody do podložia, alebo sa mieša s vodou a vytvára suspenziu.

Triedenie odpadov

- oddeľovanie odpadov podľa kategórií a druhov. Triedenie je základom každej úpravy odpadov, pretože odpad je väčšinou heterogénny, je zmesou rôznych druhov.

spôsoby triedenia podľa: veľkosti (za sucha, alebo za mokra), hustoty, elektrických vlastností.

úpravárenské techniky ako: umývanie a pranie, drvenie, mletie odpadov, lisovanie, briketovanie, lámanie na jednoduchých hydraulických strojích, odtavovanie

Triedenie sa chápe aj ako prvý stupeň recyklizačnej technológie. Pri komunálnom odpade existujú 2 rozdielne prístupy recyklizácie. Prvý, keď sa zmiešaný komunálny odpad drví, a potom automaticky separuje. Sú to investične veľmi náročné zariadenia. Ale nevyžadujú zodpovedný prístup občanov pri odstraňovaní odpadov. Druhý prístup je založený na separovanom zbere, teda zodpovednom prístupe občanov. Tento prístup spôsobuje nižšie znečistenie vody a ovzdušia.

Recyklácia odpadov

- je postup vrátenia odpadu do výrobného cyklu na výrobu spoločensky požadovaného výrobku s cieľom šetrenia primárnych surovinových zdrojov. Šetria sa prírodné zdroje, znižuje sa množstvo škodlivín emitovaných do životného prostredia tým, že odpady sa znovu využívajú. Recyklácia sa uskutočňuje prostredníctvom recyklizačných technológií - súborom na seba nadväzujúcich výrobných procesov, postupov a operácií, ktorého cieľom je zmena na druhotnú surovinu. Recyklačná technológia môže byť samostatným výrobným postupom, ktorý prebieha priestorovo, alebo časovo oddelene od vzniku a spracovania odpadu.

Náklady na recykláciu by nemali byť vyššie ako súčet ceny suroviny vzniknutej recykláciou a náklady na zneškodňovanie pôvodných odpadov.

Možnosti energetického využitia komunálneho odpadu 

Najzaujímavejšou zložkou komunálneho odpadu, z hľadiska množstva, je bioodpad. K bioodpadom patria všetky organické odpady rastlinného a živočíšneho pôvodu.

Biomasu ako bioodpad považujeme za obnoviteľný zdroj energie. Zvláštne postavenie majú rýchlorastúce dreviny a energetické plodiny.

Energetický obsah komunálneho odpadu

 Energetické využitie domového odpadu sa môže uskutočniť dvomi hlavnými spôsobmi: spaľovaním za účelom získania tepelnej, prípadne elektrickej energie, alebo anaeóbnou digesciou a následným využitím bioplynu ako paliva. Jednou z podôb bioplynu je aj skládkový plyn. Energetický potenciál komunálnych odpadov je možné priamo využiť na výrobu tepla, alebo elektrickej energie. Z pohľadu skleníkového efektu, pri spaľovaní biomasy sa do ovzdušia uvoľní len také množstvo CO2, aké bolo do rastlinnej hmoty akumulované fotosyntézou. Spaľovanie nevytriedeného aj vytriedeného odpadu si vyžaduje vysoké investičné náklady.

Minimalizácia odpadov

Rieši sa dvoma spôsobmi: predchádzaním vzniku odpadov a obmedzovaním vzniku odpadov. Predchádzanie a obmedzovanie vzniku odpadov sú preventívne opatrenia, a zároveň najefektívnejšie spôsoby znižovania tvorby ohromného množstva odpadov.

Predchádzanie vzniku odpadov

Predchádzanie vzniku odpadov by sme mohli definovať, ako opatrenia vylučujúce vznik odpadu. Predchádzanie vzniku odpadov je možné dosiahnuť zmenou technológií, najmä zavádzaním málo odpadových technológií, a zavadzaním málo odpadových výrobkov. Toto sa uskutočňuje závažnými zásahmi do výroby, alebo upustením od používania výrobkov, pri ktorých výrobe, či používaní vzniká nadmerné množstvo odpadu, prípadne vzniká veľmi nebezpečný, resp. ťažko zneškodňovateľný odpad.

Tri strategické prístupy závažných zásahov do výroby: Zásadné štrukturálne zmeny výroby, Nové technológie, Zmeny vstupných surovín…

4. akčný program členských štátov ES

Jeho základom je podpora vývoja a zavádzania čistých technológií. Podpora je určená do siedmich odvetví: povrchové úpravy, kožiarsky priemysel, textilný priemysel, celulózopapierenský priemysel, ťažba a úprava rúd, chemický priemysel, potravinársky priemysel.

Obmedzovanie tvorby odpadov

Obmedzovanie vzniku odpadov sa dá dosahovať úpravami jestvujúcich technológií, ekonomickými, organizačnými a ďalšími opatreniami vo výrobe a vo sfére spotreby, napr. znižovaním množstva obalov. Sledovaním prevádzky, analýzou výroby, úpravou každodenných pracovných postupov sa dá dosiahnuť ich minimalizácia. Obmedzovanie tvorby odpadov môže byť dokonca účinnejšie než recyklácia.

Dovoz, vývoz a tranzitná preprava odpadov

Najväčším problémom je preprava nebezpečného odpadu. V prvom rade sa musí dbať na bezpečnosť prepravy-zabraniť ekologickým haváriám, dbať na výber vhodných dopravných prostriedkov. Odpady by sa mali prepravovať upravené, balené, solidifikované a pod., s cieľom znížiť ekologické riziká. Kvapalné odpady by sa nemali vôbec prepravovat. Odpady, určené na znehodnotenie, sa na účely riadenia, kontroly a evidencie dovozu, vývozu a tranzitu zaraďujú do: Zeleného zoznamu odpadov, Žltého zoznamu odpadov, Červeného zoznamu odpadov.