Človek, ktorý sa živil zberom plodov, lovom živočíchov pre svoju obživu, bol priamo súčasťou prírodného prostredia, teda z hľadiska ekológie mal postavenie predátora. V celom svojom vývoji sa človek prispôsoboval podmienkam prostredia ako ostatné živočíchy, ale na rozdiel od nich ich začal postupne aj aktívne meniť, prispôsobovať ich naopak svojim potrebám.

Rozsiahle odlesňovanie spojené s rozvojom poľnohospodárstva, remesiel a neskôr v súvislosti so začiatkami priemyselnej revolúcie, rozmiestňovania výrobných činností v krajine, jednostranné obrábanie a vysúšanie pôdy, bezohľadný lov niektorých živočíchov a náhodné rozširovanie rastlinných a živočíšnych druhov – tým všetkým sa výrazne menili prírodné ekosystémy a narúšala sa pôvodná ekologická rovnováha v rozsiahlych oblastiach Zeme, čo spôsobovalo ďalšie zvýšenie vodnej a veternej erózie, devastáciu krajiny, vyhubenie mnohých druhov rastlín a živočíchov.

Vplyvy človeka na okolité prostredie nie sú už väčšinou lokálneho (miestneho) rázu, ale nadobudli globálny, celosvetový charakter. Zrýchlilo sa čerpanie a využívanie prírodných zdrojov, rozmiestňovanie rôznych ľudských výtvorov a výrobkov v prostredí a hromadenie najrôznejších odpadov. V súvislosti s celkovou chemizáciou prostredia sa do prírody dostávajú látky nezapadajúce do ustálených biogeochemických cyklov.

Pokiaľ boli ľudské činnosti v súlade s ekologickými zákonitosťami, vznikala kultúrna krajina s produktívnymi ekosystémami, v ktorých sa ustálila nová ekologická rovnováha. Životným prostredím človeka rozumieme všetko, s čím človek (jedinec, spoločenská skupina alebo celé ľudstvo) je, alebo môže byť v relatívne bezprostrednom vzájomnom vzťahu.

Súčasné problémy vzťahu človeka a jeho životného prostredia sú logickým dôsledkom doterajšieho nerovnomerného vývoja ľudskej populácie a jej prístupu k využívaniu a ovplyvňovaniu prírody.

Problémy ovzdušia

Do ovzdušia sa dostávajú plynné, kvapalné aj pevné látky; niektoré z nich môžu byť aj rádioaktívne. Nazývame ich emisie.

Pevné emisie sú rôzne častice, ktoré sa dostávajú do ovzdušia najmä z priemyselných podnikov, z elektrární atď.; spolu s prachom (zo stavebníctva, z veternej erózie a pod.) tvoria pevné látky v ovzduší. Tie najmä v niektorých veľkých mestách obmedzujú množstvo slnečného žiarenia dopadajúceho na povrch zeme.

Plynné znečistenie ovzdušia spôsobujú predovšetkým tieto látky:

Oxid siričitý (SO2) je najrozšírenejšou nečistotou. Z ovzdušia sa vymýva pri dažďových zrážkach, ktoré sú potom kyslé, okysľujú vodu aj pôdu, čo je veľmi nepriaznivý jav z hľadiska ekologickej rovnováhy.

Oxidy dusíka, fluór, chlór, oxid uhoľnatý, rozličné organické zlúčeniny, zlúčeniny olova, mangánu a mnohých iných prvkov sú toxické, niektoré z nich sú karcinogénne.

Vzájomnými reakciami nečistôt v ovzduší vznikajú imisie. Vznikajú tak aj rôzne typy smogu.

Nečistoty v ovzduší ovplyvňujú ľudské zdravie, spôsobujú úhyn živočíchov vo voľnej prírode, u hospodárstkych zvierat sa prejavujú zníženou produkciou a spôsobujú úhyn včiel. Nečistoty v ovzduší pôsobia výrazne aj na urýchľovanie korózie, na rozpad stavebných hmôt, poškodzovanie náterov.

V súčasnosti sa v ovzduší postupne zvyšuje aj koncentrácia oxidu uhličitého. Množstvo CO2 má veľký vplyv na podnebie, lebo pôsobí v atmosfére ako vrstva skla. Prepúšťa viditeľné žiarenie, ale pohlcuje teplo vyžarované z povrchu Zeme. Dochádza k tzv. skleníkovému efektu.