Slnečnú sústavu predstavuje Slnko a všetky telesá, ktoré obiehajú okolo neho, ako aj prostredie, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Centrálnym telesom slnečnej sústavy je Slnko. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obiehajú okolo Slnka planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét (napr.Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb tychto telies sa riadi gravitačným zákonom. Súčasťou slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn, na ich pohyb má vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Hmotnosť Slnka (2x10 kg n=30) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sustavy. Najväčšou planétou slnečnej sustavy je Jupiter, ktorý má 0,1 % hmotnosti Slnka. Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sustavy Pluta sa považuje za hranicu planetárnej sústavy Slnka. Hranica slnečnej sústavy je daná dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd (priestor až do 200 tis. astronomických jednotiek). Slnečná sústava sa nachádza v jednom zo špirálových ramien našej Galaxie a zúčastňuje sa na jej pohybe. Okolo jadra Galaxie obieha rýchlosťou asi 250 km/s, doba jedného obehu trvá približne 250 mil. rokov. Až do 16.storočia sa udržoval geocentrický názor na usporiadanie slnečnej sústavy. O zavedenie heliocentriymu sa zaslúžil M.Kopernik, zákony pohybu planét objavil J.Kepler (zač.17.storočia) a I.Newton (koncom 17. stor.) formuloval gravitačný zákon, platný pre celú slnečnú sústavu. Pohyby telies slnečnej sústavy študuje nebeská mechanika, otázky vzniku slnečnej sústavy planetárna kozmogónia.

Slnko>>> Hviezda v strede slnečnej sústavy. Je 109 krát väčšia ako Zem a okolo svojej osi sa otočí za 25 dní. Je tvorené najmä vodíkom (90%) a héliom (8%). Teplota v jadre Slnka dosahuje 15 milionov stupňov celzia. Na povrchu 6000°C. Pri jadrových reakciách sa uvolňuje E vo forme fotónov čiže častíc svetla, ktoré postupujú cez radiačnú zónu z atómu na atóm. Ich kľukaté putovanie môže trvať až milión rokov. Za touto zónou je nižší tlak, takže tu vzostupné prúdy vynášajú horúci plyn nahor a chladnejší plyn sa vracia smerom k jadru. Slabšie prúdy privádzajú plyn do fotosféry, viditeľného povrchu Slnka. Tam teplota plynu klesne, lebo tu žiarenie odchádza cez chromosféru, t.j. neviditeľnú vrstvu plynu. Časť tohto žiarenia sa nakoniec dostane až na povrch Zeme. A to je ako Slnko „svieti“.Vonkajšia časť Slnka sa skladá z fotosféry, chromosféry a koróny ( oblasť horúceho plynu).