     Celý Vesmír sa skladá z hmoty. Pravdepodobne všetka táto hmota bola vytvorená pred 15 miliardami rokov pri veľkom výbuchu zvanom Veľký tresk. Počas krátkej doby vznikli elementárne častice ako sú elektróny a protóny a ich spojením vznikli najjednoduchšie prvky a to vodík a hélium. O niekoľko miliárd rokov neskôr začali vznikať hviezdy, ktoré svojimi termonukleárnymi reakciami vo vnútri hviezdy tvorili a tvoria ďalšie ťažšie prvky. Len pár minút po Veľkom tresku Vesmír pozostával len zo 75% Vodíka a 25% Hélia, v súčasnosti je to pravdepodobne 73,5% Vodíka, 24,9% Hélia, 0,77% Kyslíka, 0,16% železa a 0,67% iných atómov. Vlastne všetko okrem subatomárnych častíc vo Vesmíre vzniklo z kombinácii atómov. Výbuch vyvrhol hmotu na všetky strany a vytvoril terajší Vesmír.

Astronómovia odhadujú polomer Vesmíru na 15 miliárd sv. rokov, na príčine je aj sila Veľkého tresku, ktorý zapríčinil, že Vesmír sa ešte stále rozpína. Vesmír je vlastne všetko, čo vnímame, ba aj ďaleko viac. Obsah Vesmíru je od živej a neživej hmoty, cez plynné, vesmírne hmloviny, rozľahlý prázdny priestor ale aj predmety husté ako sú neutrónové hviezdy. Vesmír je vyplnený galaxiami, ktoré majú až niekoľko miliárd hviezd. Vieme, že v jednej galaxii zvanej Mliečna dráha je hviezda, ktorá má vlastnú sústavu planét a na jednej z týchto planét existuje život - je to planéta Zem.

     Vesmír tvorí všetko, čo existuje, od najväčších galaxií až po nepatrné elementárne častice. Väčšina hmoty viditeľného vesmíru pochádza z hviezd, ktorých svetlo vidíme. Objekty, ktoré nemôžeme okom vidieť, môžeme objaviť iba vtedy, ak vyžarujú iné druhy žiarenia než svetlo. Napriek ohromnému počtu objektov je vesmír veľmi pustý. Iba o nepatrnej časti vesmíru vieme, že je na ňom život - je to planéta Zem. Celý vesmír sa skladá z hmoty. Všetka hmota bola pravdepodobne vytvorená pri obrovskom výbuchu Jadrové reakcie vo vnútri hviezd vytvorili - a ďalej tvoria - ťažšie prvky. Okrem elementárnych častíc sa všetko vo vesmíre skladá z prvkov a ich kombinácií. Najväčšie zastúpenie má v kozme a hélium s 25 %. Možno prekvapujúco sa vo vesmíre nachádza iba niečo vyše pol percenta kyslíka, ktorý je pre život nevyhnutný.

Astronómovia odhadujú polomer vesmíru na 15 miliárd svetelných rokov. Svetelný rok je vzdialenosť, ktorú svetelný lúč prejde vo vákuu za 1 rok (to je asi 10 biliónov km). Za sekundu prejde svetelný signál vzdialenosť takmer 300 000 km, čo zodpovedá 7 obvodom Zeme. Pritom je sila Veľkého tresku príčinou, že sa vesmír neustále rozpína. Aj keď podľa teórie veľkého tresku vesmír môže mať konečný objem, nemá v žiadnom prípade skutočnú hranicu. Ak by sme mohli cestovať i k najvzdialenejším galaxiám, videli by sme i z nich vzdialené galaxie vo všetkých smeroch. Ako vysvetlil Albert Einstein, je tomu tak preto, že priestor je zakrivený do seba a nemá preto žiadny okraj.

SLNEČNÁ SÚSTAVA začala vznikať asi pred 5 miliardami rokov z oblaku medzihviezdneho plynu a prachu. Pôsobením gravitácie sa oblak začal zmršťovať a uprostred vytvoril hustú plynovou guľu. Pri otáčaní sa splošťoval a v prostriedku sa vytvoril disk. Táto hustá oblasť sa zahriala natoľko, že v nej začali prebiehať termonukleárne reakcie a stala sa našou hviezdou, Slnkom. Medzitým sa z hmoty v disku vytvorili menšie telesá slnečnej sústavy. Patria medzi nich planéty, planétky a kométy.
Život hviezdy: Hviezdy sa rodia z obrovských mračien prachových častíc a plynného vodíka. Týmto mračnám sa hovorí hmlovina, alebo nebula. Gravitácia zapríčiní, že časti hmloviny sa zhlukujú do hustejších mračien, ktoré voláme globuly. Tie sa neustále zmenšujú a čoraz rýchlejšie sa krútia okolo vlastnej osi, až sa nakoniec rozpadnú na niekoľko stoviek miniglobúl – zárodok hviezd.

Keď v jadre protohviezdy stúpne teplota na 10 miliónov stupňov celzia, spustia sa jadrové reakcie, v ktorých sa vodík pomaly mení na hélium. Protohviezda začína žiariť – stáva sa z nej hviezda.

Keď hviezde podobnej Slnku dochádza vodíkové palivo, začína sa zväčšovať a meniť sa na chladnejšiu ozrutánsku hviezdu s vysokou jasnosťou, ktorej hovoríme červený obor. Naše Slnko to postihne asi i päť miliárd rokov.

Keď sa život hviezdy chýli ku koncu, môže dôjsť k jej gravitačnému kolapsu. Vtedy vzplanie a vyvrhne vonkajšie vrstvy – akúsi „plynovú obálku“. Zaužíval sa pre ňu názov planetárna hmlovina.

Ku koncu života sa osamotená hviezda malej hmotnosti, akou je napríklad slnko, zmrští asi do veľkosti zeme a vznikne biely trpaslík. Má nesmierne vysokú hustotu a povrchovú teplotu, žiari veľmi slabo.

Biely trpaslík sa postupne ochladí a premení sa na chladného čierneho trpaslíka – je to záverečné štádium hviezdy malej hmotnosti. Doteraz však astronómovia nijakého nespozorovali, pretože od vzniku Galaxie zrejme neuplynulo dostatok času na to , aby sa nejaký objavil.
Planéta

Ako je známe, naša slnečná sústava má 9 planét. Smerom od Slnka to sú: Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a Pluto. Planétka je pevné teleso, obiehajúce okolo Slnka, ktoré má spravidla menšie rozmery ako planéta. Planétky môžu byť kamenné, uhlikaté alebo kovové a ich rozmery môžu byť od niekoľko metrov do takmer 1000 km. Najväčšia má názov Ceres, má priemer 933 km a bola objavená talianskym astronómom 1.januára 1801. Hovoríme síce o “planétach”, rozmery planéty Ceres sú však také, že v prípade dopadu na Zem, by bol priemer krátera väčší ako maximálna šírka bývalého Československa od východu na západ. Väčšinu nájdeme v páse planétok medzi dráhami Marsu a Jupiteru, kde ich je niekoľko miliárd. Pravdepodobne by sa boli spojili do ďalšej planéty, keby im v tom nebránilo silné gravitačné pole Jupitera. Niektoré môžu križovať i dráhu Zeme. Kométa patrí medzi malé telesá, pohybujúce sa okolo Slnka po dráhe s veľkou výstrednosťou alebo po parabolickej dráhe. Ich jadro je tvorené prachom, ľadom a zamrznutými plynmi, ktoré sa v blízkosti Slnka odparujú.

Takto je možné i voľným okom sledovať úchvatný úkaz na nočnej oblohe - chvost kométy. Slnko je 5 miliárd rokov stará hviezda. Má tvar gule o priemere asi 1,4 milióna kilometrov, zloženej prevažne z plynného vodíka a hélia. Má 750krát väčšiu hmotnosť ako všetky planéty spolu a je sedemkrát hmotnejšie ako priemerná hviezda. Obsahuje 99,86 % hmoty slnečnej sústavy. Teplota v jadre dosahuje asi 15 mil. °C.. Energia, ktorá vzniká v jadre premenou atómov vodíka na hélium, trvá asi 2 milióny rokov, kým sa dostane na povrch. Každú sekundu sa v jadre zlúči 600 miliónov ton vodíka. Pritom premena iba 1 gramu vodíka na hélium poskytne toľko energie, koľko vyžiari za 1 sekundu 600 miliónov elektrických pecí. Takéto palivo vystačí ešte 5 miliárd rokov. A čo sa stane potom?

     Asi za 5 mld. rokov sa väčšina vodíka v Slnku premení na hélium, tým sa jeho polomer začne zväčšovať. Približovanie k okolitým planétam spôsobí, že sa ich povrchy začnú natoľko zohrievať že napr. Merkúr a Venuša sa vyparia skôr ako ich samotné Slnko pohltí. Zem spočiatku pohltená nebude, život na nej však už samozrejme dávno existovať nebude. V štádiu tzv. červeného obra” ostane Slnko približne 100 mil. rokov. Priemer v takomto štádiu bude asi 150-krát väčší a jasnosť sa v dôsledku zväčšenia plochy zvýši asi 1000-krát Potom sa jeho vonkajšie vrstvy oddelia od jadra, a to bude pomaly chladnúť. Hustota stlačeného jadra v tejto fáze je tak veľká, že čajová lyžička jeho hmoty by na Zemi vážila 1,4 tony.

     Merkúr je planéta s najrýchlejším obehom okolo Slnka. Rýchlosťou cca 48 km/s mu jeden obeh trvá 88 pozemských dní. Nemá atmosféru, pretože jeho malá gravitácia by ju neudržala. Povrchová teplota preto medzi dňom a nocou kolíše medzi –180 a +430 °C.
     Venuša je akousi skalnatou guľou obklopenou hustými žltými mrakmi, ktoré spôsobujú, že Venuša je po Slnku a Mesiaci tretím najjasnejším objektom oblohy. Žltá farba mrakov je zapríčinená vysokým obsahom kyseliny sírovej, z čoho je zrejmá vysoká aktivita sopiek na Venuši. Ako jediná z planét našej slnečnej sústavy rotuje Venuša pri pohľade zhora v smere hodinových ručičiek.
     Zaujímavosťou dejín Zeme je napríklad fakt, že keby sme ich vtesnali do 24 hodín, človek by sa objavil najskôr 2 sekundy pred polnocou.
     Na Marse sa nachádza najvyššia známa sopka slnečnej sústavy. Jej hora má výšku 26 km. Svojimi vlastnosťami sa Mars najviac podobá Zemi.
     Jupiter je najťažšou a najväčšou planétou. Má 3 prstence a 16 mesiacov, pričom najväčší z nich je väčší ako Neptún alebo Pluto.
     Saturn je jedinou planétou s hustotou menšou ako voda. Jeho prstence sú na svoju veľkosť tak tenké, že pre porovnanie placka s priemerom 1,4 km by mala hrúbku iba 5 mm.
     Os otáčania Urána okolo svojej osi je oproti rovine obehu okolo Slnka naklonená o niečo vyše 90°. Znamená to, že Urán prakticky rotuje “na boku”.
     Neptúnov mesiac Triton je so svojou teplotou –235 °C najchladnejším objektom slnečnej sústavy.
     Najvzdialenejšia planéta, Pluto, je menšia ako náš Mesiac. Doba obehu okolo Slnka je 248,5 roka, pričom asi 20 z týchto rokov je Pluto bližšie k Slnku než Neptún.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Vznik vesmíru