Digitalne fotografovanie nie je nic ineho, ako zachytenie obrazu pomocou digitalneho fotoaparatu vo forme suboru cislicovych dat. Nie je teda potreba negativny film. Vysledny subor dat je potom mozne spracovavat na pocitaci, zverejnovat na internete, zasielat elektronickou postou, archivovat na obvyklych nosicoch dat (disk, disketa, CD, atd.), tlacit na papier na pripojenej tlaciarni alebo z nej vyrobit klasicku fotografiu v fotolaboratoriu.

Digitalny fotoaparat sa svojou konstrukciou od klasickeho fotoaparatu prilis nelisi. Rozdiel je ukryty v utrobach pristroja. Zakladnym rozdielom je, ze neobsahuje film, ale miesto neho ma specialnu dosticku, ktora vie prevadzat svetlo na elektricky signal. Technologia, ktora sa pre tento senzor pouziva, je dnes v drvivej vacsine pristrojov zalozena na CCD (Coupled Charged Device). Ako velmi nadejna sa javi podstatne lacnejsia technologia CMOS (Complementary Metal Oxid Semiconductor). Svetlo, ktore do aparatu vstupuje, prechadza sustavou optickych
sosoviek (obycajne siestimi ci siedmimi), ktore ho usmernuju, a dopada na opticky snimac. Ten v urcitom konecnom case prevedie svetlo na elektricky signal, ktory je spracovany a potom odvedeny do pamati pristroja. Z neho sa moze preniest do pocitaca a dalej spracovat, zobrazit v televizii, zmazat a.p.

Naco je to vobec dobre ?

Digitalna fotografia ma oproti fotografii klasickej rad nespornych vyhod. U klasickej fotografie sa exponovanim jedneho policka negativu stava tato plocha filmu k dalsiemu
fotografovaniu uz nepouzitelna, film je treba posunut o dalsie policko vpred a nakoniec vymenit za novy. Digitalny fotoaparat vsak uklada exponovane obrazky do elektronickej pamati, z ktorej ich mozeme kedykolvek "vysypat" do pocitaca ci fotolaboratoria a fotografovat do uvolneneho priestoru pamati znovu. V pamatiach dnesnych fotoaparatov je mozne (podla nastaveneho rozlisenia) uchovavat stovky az tisice snimok, bez toho, aby sme boli nuteni stale behat k pocitacu. Naviac je mozne si po kazdej expozicii okamzite vysledny obrazok prehliadnut na displeji fotoaparatu a ak sa nam nepaci, hned ho priamo z pamate fotoaparatu vymazat.

Digitalne fotoaparaty su oproti klasickym mechanickym jednoduchsie. Odpada totiz nutnost motoroveho previjania filmu a jeho zakladania cez otvaratelnu zadnu stenu. To sa prejavuje
priaznivym znizenim rozmerov, a nizsou hmotnostou objektivu.

Uhlopriecka snimaca je totiz mensia ako uhlopriecka policka kinofilmu, takze objektiv digitalneho fotoaparatu moze mat k vykresleniu mensej plochy kratsiu ohniskovu vzdialenost a tym padom pri zachovani rovnakej svetelnosti i mensi priemer optickej sustavy. Mensie a lahsie mozu byt tym padom i motory pre automaticke zaostrovanie objektivu a tiez pre zmenu ohniskovej vzdialenosti transfokatorov (Zoom). Digitalny sposob snimania obrazu dovoluje pouzit okrem optickych transfokatorov tiez transfokatory digitalne, ktore umoznuju vdaka interpolacii za cenu mierneho znizenia kvality obrazu napodobnit efekt predlzenie ohniskovej vzdialenosti transfokatorov optickych.

Nezanedbatelnou vyhodou je i fakt, ze naklady na digitalne fotografovanie su takmer nulove.
Ked ale uz vlastnime digitalny fotoaparat a pocitac. Staci totiz iba obcas nabit baterie.

Ako je to s kvalitou vyslednych fotografii ?

Udava sa, ze policko kinofilmu obsahuje okolo 5-6 milionov efektivne vyuzitelnych obrazovych bodov. Obrazovy snimac dnesnych digitalnych fotoaparatov uz tieto hodnoty dosiahol. Zatial co moznosti zlepsovania rozlisenia citlivej vrstvy negativneho filmu su uz na hranici svojich moznosti, obrazove snimace digitalnych fotoaparatov prezivaju burlivy vyvoj a dalsie rychle zvysovanie svojej rozlisovacej schopnosti maju este len pred sebou.