USA
V USA bol z hľadiska rozvoja veternej energie rozhodujúci rok 1973 a prudký rast cien energie ako dôsledok začiatku ropnej krízy. Cena ropy sa v tomto období vyšplhala až na 60 USD za barel. V tom čase vyvinul Westinghouse Electric prvú generáciu 200 kW veterných turbín, ktorých výkon postupne vzrastal. Najväčšia turbína tohto výrobcu bola inštalovaná v Oahu na Hawaii má výkon 3,2 MW. Vďaka daňovým úľavám (25%) pre investorov a zákonu, ktorý umožňoval nezávislým výrobcom vyrábať a predávať elektrickú energiu bolo v období rokov 1981-1984 len v Kalifornii inštalovaných 6870 turbín. Daňové úľavy boli zrušené na konci roka 1985. Keďže žiadny z malých výrobcov veterných turbín nebol vlastnený veľkými spoločnosťami, po zrušení ekonomického stimulu a poklese ceny ropy na 10 dolárov za barel, väčšina týchto firiem zanikla. Výrobcovia, ktorí toto "cenové narovnanie" prežili a vyrábajú turbíny dodnes sú tí, ktorí vyrábali najspoľahlivejšie zariadenia a mali najlepšiu reputáciu. Na konci 90. rokov však výroba veterných turbín v USA znovu vzrástla a spolu s rastom počtu dovážaných turbín z Európy bol v USA opäť oživený trh s veternou energiou.
Veterná farma v Kalifornii.

DÁNSKO
Dánsky priemysel výroby veterných turbín je príkladom obrovského obchodného úspechu. Toto odvetvie sa prakticky z nuly v roku 1980 dopracovalo až k obratu 1 miliardy dolárov v roku 1998. Dánske turbíny dnes dominujú na svetových trhoch a ich výrobcovia zamestnávajú 15 tisíc ľudí. Obchodný obrat je dvakrát väčší ako dánsky obrat z ťažby zemného plynu v Severnom mori. Výroba, hlavne na export dosiahla 1216 MW v roku 1998. V súčasnosti viac ako polovica turbín inštalovaných na celom svete pochádza z Dánska. Tento úspešný vývoj je dôsledkom počiatočnej vládnej podpory pre obnoviteľné energetické zdroje, z ktorej bolo hradených až 30% investičných nákladov na výstavbu týchto technológií. Štátna podpora stála na začiatku úspešného vývoja priemyslu s veternými turbínami. Taktiež znamenala rozvoj technológie spaľovania slamy, výroby bioplynu aj solárnych kolektorov. Vláda vytvorila osobitnú výskumno-vývojovú základňu - National Wind Turbine Test Centre v Riso, ktorá poskytovala výrobcom odbornú pomoc. Štátna podpora krytia investičných nákladov bola po úspešnom začiatku znížená v roku 1986 na 15 % a po tom čo sa toto priemyselné odvetvie definitívne stabilizovalo bola úplne zrušená v roku 1989. Uvedená podpora bola čiastočne nahradená daňovými úľavami pre majiteľov veterných turbín, ktorým sa časť príjmu z predaja elektriny nezdaňuje.
Ročný predaj dánskych firiem vyrábajúcich veterné elektrárne (výkon je v MW).

Rozvoj využívania veternej energie v Dánsku je obrovský. Pozoruhodné na tomto vývoji je, že okrem vládnej podpory a angažovanosti malých výrobcov bol založený na komunálnej aktivite ľudí, ktorí sa združovali do družstiev vlastníkov veterných elektrární. Jeden z typických príkladov aktivity ľudí na miestnej úrovni sa odohral v obci Bryrup (Jutland) vzdialenej 110 km od západného a 50 km od východného pobrežia. Obyvatelia tu založili družstvo so 70-timi členmi vlastniacimi tri veterné turbíny (inštalované v rokoch (1986 až 1989), z ktorých jedna s výkonom 95 kW ročne vyrába 184.000 kWh a ďalšie dve, každá s výkonom 150 kW, produkujú po 275.000 kWh. Celková ročná výroba je asi 734.000 kWh. Cena turbín vrátane inštalácie a pripojenia na sieť dosiahla 2,5 milión DKr (1 DKr = 5,7 Sk), pričom táto suma bola rozdelená na 734 "podielov", každý odpovedajúci ročnej výrobe 1000 kWh, a predaný v cene 3400 DKr. Táto cena odpovedá asi polmesačnému príjmu po zdanení pre nekvalifikovaného robotníka. Každý z podieľnikov si mohol nakúpiť podiely v počte úmernom jeho ročnej spotrebe elektriny plus 30%. Napríklad pri ročnej spotrebe 10.000 kWh si mohol spolu s dodatočnými 3000 kWh kúpiť maximálne 13 "podielov".

Toto obmedzenie bolo uplatnené pretože zisk družstevných spoločníkov nie je v Dánsku zdaňovaný. Podielnici si nakúpili podiely v počte 1 až 28, pričom každý z nich má právo len jedného hlasu. Ekonomika celého projektu je veľmi dobrá aj po tom, čo z utŕžených peňazí za predaj elektriny elektrárenskej spoločnosti je odkladaná istá čiastka na údržbu. Čistý zisk za rok činí asi 15% z vloženej sumy, čo je oveľa viac ako poskytuje akákoľvek banka na úrokoch z vkladov. Hoci v roku 1999 cena takýchto podielov v Dánskych družstvách vzrástla asi na 4000 DKr a čistý zisk klesol na 12,75% ešte stále je táto forma investovania výhodnejšia ako napr. klasické sporenie. Keďže takéto družstvá sú poistené pre prípad nehody a poškodenia veterných agregátov s následným výpadkom výroby elektriny a tým aj príjmu, nenesú prakticky žiadne riziko. Družstevné spoločenstvá a investovanie peňazí do veterných turbín, na rozdiel od ich ukladania do bánk, sa tak stali hybnou silou rozvoja veternej energie v Dánsku, ktorý priniesol zisk nielen "družstevníkom", ale v konečnom dôsledku aj celej spoločnosti. Podpora dánskej vlády takémuto hospodáreniu znamenala, že v súčasnosti je každá desiata dánska rodina členom niektorého z mnohých družstiev vlastniacich veterné turbíny alebo je majiteľom vlastnej veternej turbíny.