Mars je štvrtá planéta Slnečnej sústavy. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre) a obieha ako štvrtá planéta okolo Slnka. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Môže nastať situácia, že Zem sa nachádza v zákryte medzi Slnkom a Marsom. Je to príležitosť pozorovať ho po celú noc a na oblohe je nápadným objektom.
Prvotné pozorovania
Spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo roku 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený, alebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Pochodeň“, „Nebeský bojovník“ alebo „Boh vojny“.
Atmosféra a klimatické podmienky
Mars má medzi všetkými planétami v Slnečnej sústave najprijateľnejšie klimatické podmienky na povrchu v porovnaní so Zemou, hoci človek by na povrchu súčasného Marsu nemohol žiť. Atmosféra je veľmi riedka a je zložená hlavne z oxidu uhličitého s malým množstvom ostatných plynov. I keď atmosféru tvorí prevažne oxid uhličitý (95 %), skleníkový efekt vzhľadom na hustotu atmosféry je veľmi malý (teplota na Marse je asi iba o 7 stupňov Celzia vyššia ako keby tam žiaden skleníkový efekt nebol). Ďalšími zložkami atmosféry sú: dusík (2,7 %), argón (1,6 %), kyslík (0,15 %), oxid uhoľnatý, vodné pary a ďalšie plyny. Priemerná teplota povrchu planéty je okolo -56 °C. Pre Mars sú charakteristické veľké rozdiely medzi dňom a nocou. Na rovníku sa teploty bežne pohybujú zväčša od -90 do -10 °C, a nad nulu sa dostanú iba málokedy. Naproti tomu teplota vrchnej vrstvy pôdy môže na niektorých miestach dosiahnuť cez deň až okolo 30 °C.
Povrch Marsu je pokrytý impaktnými a vulkanickými krátermi, na severnej pologuli sú ale aj planiny s malým množstvom kráterov. V súčasnosti tu nenájdeme žiadnu vulkanickú činnosť. O tom, že tu v minulosti bola svedčí najmä Olympus Mons – najväčšia sopka Slnečnej sústavy, týčiaca sa do výšky 25 kilometrov. Povedľa nej nájdeme viacej sopečných pohorí. Charaketristickou črtou Marsu (ako aj všetkých ostatných vnútorných planét) sú tektonické zlomy, tu je najznámejší Valles Marineris, mohutný kaňon tiahnuci sa pozdĺž rovníku. Zaujímavosťou povrchu Marsu je tiež sieť vyschnutých riečišť, ktoré boli v minulosti plné vody. Dnes sa však tečúca voda premenila na ľad v polárnych čiapočkách alebo v ľade pod povrchom. Kvôli veľmi nízkemu atmosferickému tlaku ani dnes nie je možné, aby sme na povrchu našli tečúcu vodu, pretože by sa hneď vyparila. Pod povrchom Marsu v kôre hrubej 48 kilometrov sa pravdepodobne nachádza nerozmŕzajúci ľad. Plášť je tvorený sopečnými horninami a je hrubý asi 200 km. Pod ním sa nachádza čiastočne roztavená prechodová vrstva, jadro má priemer 1300 – 2100 kilometrov. Atmosféra je tvorená prevažne oxidom uhličitým so stopami dusíku, argónu a kyslíku. Atmosféra má tri vrstvy: troposféru (do 35 km), stratosféru (35 – 130 km) a termosféru (130 – 220 km), exosféru tvoria zbytky atmosféry vo výške nad 220 km. Pre atmosféru Marsu je typické prúdenie v severojužnom smere, ktoré prekračuje rovník.
Oblačnosť
I keď je planéta studená a suchá, má veľmi dynamické počasie.
Na Marse môžeme pozorovať 3 druhy oblakov:
- BIELE: podobné našim cirrom, tvoria väčšie sústavy oblakov (skladajú sa pravdepodobne z ľadových kryštálikov). Vyskytujú sa nad vrcholkami pohorí. Pohybujú sa hlavne v oblasti rovníka a oblasti pólov. Tvoria i ranné hmly. Môžu pravdepodobne spôsobovať aj sneženie, čím sa v zimnom období obnovujú polárne čiapky Marsu. Pod relatívne tenkou vrstvou oxidu uhličitého a nánosmi prachu sa predpokladá hrubá vrstva vodného ľadu. Vodný ľad sa môže nachádzať aj pod povrchom v podobe večne zamrznutej pôdy.
- SIVÉ: sú vo výške 15-20 km a sú tvorené kryštálikmi ľadu. Častejšie sa vyskytujú na severnej pologuli, kde je i vyššie percento vodných pár. Nad polárnymi oblasťami v zimnom období prevládajú oblaky oxidu uhličitého.
- ŽLTÉ: Tvorí ich piesok. Vietor je schopný vyniesť prachové častice z povrchu až do výšok cca 10 km. Na planéte občas dochádza k mohutným prachovým búrkam, ktoré sa môžu niekedy rozšíriť nad celý povrch Marsu. Vtedy nemožno pozorovať na planéte skoro žiadne podrobnosti.
Na Marse tiež dochádza k cyklónovým búrkam, ktoré svojím vzhľadom pripomínajú pozemské cyklóny.
Magnetické pole a radiácia
Mars má slabé magnetické pole, jeho ochranná funkcia je však neporovnateľná so zemským magnetickým poľom.
Radiácia na Marse je príliš nebezpečná a príliš veľká na to, aby tu mohol existovať život. Vyplýva to zo zistení vedcov z amerického úradu pre letectvo a vesmír (NASA) po analyzovaní dát zo sondy Mars Odyssey. Toto žiarenie ohrozuje aj prípadných pozemských astronautov.
Formy života by tam mohli prežiť pravdepodobne len pod povrchom, izolované od smrtiacej radiácie. Táto planéta je zasahovaná radiáciou tak z vesmíru ako i zo Slnka. Dávka žiarenia je 2,5-krát vyššia, než akej sú vystavení obyvatelia Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS.
Povrch Marsu
Povrch je sčasti pokrytý krátermi, ale najmä na severnej pologuli nájdeme aj obrovské roviny takmer bez kráterov.
Olympus Mons
Vyskytujú sa tu obrovské sopky, ktoré nemajú obdobu na Zemi. Najväčší vulkán v Slnečnej sústave - Olympus Mons dosahuje výšku viac ako 20 km nad okolitým terénom. Výška sopky je 21 183 metrov (podľa meraní družice Mars Global Surveyor). V oblasti náhornej plošiny Tharsis sa nachádza viacero podobne veľkých sopiek, medzi najvyššie patrí aj Ascraeus Mons s výškou 18 201 m (podľa meraní družice Mars Global Surveyor).
Povrch planéty má hrdzavočervenú farbu; príčinou je oxid železitý, na ktorý je prach na povrchu bohatý. Táto zlúčenina je hlavnou zložkou minerálu hematit. Práve drobné zrniečka hematitu, ktorých veľkosť nepresahuje 10 mikrometrov, majú červenkastú farbu. Prítomnosť hematitu na povrchu Marsu je považovaná za jeden z vážnych dôkazov toho, že na tejto planéte bola kedysi voda - na Zemi totiž hematit vzniká oxidáciou práve za jej prítomnosti. Prítomnosť tohto minerálu na Marse dokázala sonda Mars Global Surveyor.
Ľadové more
Sonda Mars Express zaznamenala dôkazy o prítomnosti veľkej plochy zmrznutej vody na planine zvanej Elysium. Rozmery ľadového mora sú cca 800 km x 900 km, priemerná hĺbka je 45 m.
Kaňon Valles Marineris
V rovníkovej oblasti Marsu sa nachádza obrovský kaňon Valles Marineris, dlhý viac ako 4 500 km, viac ako 4-krát hlbší ako Veľký kaňon v Colorade. Objavila ho sonda Mariner 9 krúžiaca okolo Marsu od r. 1971. Podľa nej získal svoje meno.
Ryhovité útvary na Marse
Na Marse sa nachádzajú aj vyschnuté riečne korytá, ktorými tiekla voda pravdepodobne pred niekoľkými miliardami rokov. Avšak najnovšie boli objavené aj akési pramene a od nich sa tiahnuce ryhy, ktorými mohla tiecť voda aj v oveľa bližšej minulosti, možno aj v súčasnosti. Zatiaľ odpoveď na mnohé otázky spojené s týmito ryhami nepoznáme.
Mesiace
Mars má dva mesiace: väčší Phobos (v preklade strach) a menší Deimos (v preklade hrôza). Sú malé a majú značne nepravidelný, „zemiakovitý“ tvar.
Výskum
Marsu sa v poslednej dobe dostáva veľkej pozornosti. Dokazujú to aj posledné misie vesmírnych sond k tejto planéte. Aj v minulosti sa venovalo jeho výskumu veľa vedcov, v minulom storočí dokonca prevládalo presvedčenie, že na Marse je vyspelá civilizácia. Neskôr však pozorovania a hlavne výpravy vesmírnych sond túto teóriu úplne odsúdili na zánik. Na Marse sa však nachádza voda v polárnych čiapočkách, kedysi dokonca tiekla i po jeho povrchu. Preto sa vedci pokúšajú nájsť odpoveď na otázku, či v minulosti nemohol na Marse predsa len život existovať, aj keď v tej najprimitívnejšej forme. Vyvrcholením výskumu Marsu by malo byť už mnohokrát odkladané pristátie človeka na Marse, s naposledy stanoveným dátumom okolo roku 2020.
Pokusy o prelet (1960-1964)
Sovietsky zväz odštartoval v oknách 1960, 1962, 1964 celkom 7 sond, z ktorých sa 4 nedostali ani na cestu k Marsu a so zvyšnými bolo na ceste prerušené spojenie. USA vyslali roku 1964 2 sondy Mariner (3 a 4), z ktorých s jednou bolo prerušené spojenie a druhá odoslala 22 snímok Marsu.
Prelety a prvé oblety (1969-1971)
USA pripravili pre obidve okná tohto obdobia dve sondy. Marinery 6 a 7 preleteli okolo planéty vo vzdialenosti 3430 km, odoslali 400 snímok a skúmali zloženie atmosféry. Ďalšie tri sovietske sondy opäť havarovali, ale roku 1971 sa vydali na cestu sondy Mars 2 a Mars 3, z ktorých každá sa skladala z orbitálnej a povrchovej sondy. Obidva orbitálne moduly mapovali povrch od decembra 1971 do augusta 1972. Povrchová časť sondy Mars 2 dopadla tvrdo na Mars, ale Mars 3 pristál mäkko a 20 sekúnd po pristáti vysielal. Na obrázku nebolo nič rozoznať, čo podporilo špekulácie o kvapalnom povrchu. Napriek tomu tieto dve sondy boli prvé, ktoré dosiahli povrch Marsu. Mariner 8 havaroval, ale snímky orbitálnej sondy Mariner 9 sa stali základným kameňom pre plánovanie ďalších amerických misií.
Mars, podobne ako Venuša, bol skúmaný mnohými kozmickými sondami. Medzi najúspešnejšie patria nepochybne Viking 1 a 2. Každá z nich sa skladala z dvoch hlavných častí, z pristávacieho a orbitálneho modulu. Pristávacie moduly pracovali na povrchu Marsu niekoľko rokov a poskytli detailné snímky povrchu planéty, merali teplotu, tlak, rýchlosť a smer vetra, priniesli odpoveď na mnoho otázok, ale odpoveď na otázku, či je na Marse život, nepoznáme dodnes. Sondy Viking priniesli rozporuplné výsledky.
Ďalšou úspešnou sondou pracujúcou na povrchu bola v roku 1997 Carl Sagan Memorial Station (pôvodne pomenovaná Pathfinder), ktorá dopravila na povrch vozidlo Sojourner. Bolo to po prvý krát v histórii, čo povrch inej planéty skúmalo pohyblivé vozidlo, dovtedy bol takto skúmaný iba Mesiac. V súčasnosti pracuje na obežnej dráhe okolo Marsu sonda Mars Global Surveyor, ktorá nám poskytla veľmi podrobnú mapu Marsu porovnateľnú s najlepšími mapami zemského povrchu.
