Bližší pohľad na ne však ukáže, že sú posiate nespočetným množstvom drobných kráterov, s priemerom od niekoľkých centimetrov do kilometrov. Veľké moria sú ohraničené kruhovým valom. Najväčšie more, More Dažďov, má priemer 1100 km. Prevažná väčšina morí sa nachádza na severnej pologuli Mesiaca. Už v malom ďalekohľade uvidíme na mesačnom povrchu malé krátery, priehlbiny kruhového tvaru. Najväčšie z nich Clavius a Grimaldi majú v priemere až 230 km a hĺbku 3 km. Krátery na Mesiaci nevznikli sopečnou činnosťou, ale dopadom meteoroidov. Keďže veľké krátery sa vyskytujú prevažne v tých častiach mesačného povrchu, kde nie sú moria, museli vzniknúť v prvej fáze existencie Mesiaca, pred vznikom morí. Najlepšie vidieť ďalekohľadom krátery v prvej a poslednej štvrti Mesiaca. V tomto čase slnečné lúče dopadajú na jeho povrch pod malým uhlom. Valy kráterov utvárajú dlhé tiene, povrch Mesiaca sa stáva plastickejším. Viditeľná časť povrchu obsahuje približne 300 000 kráterov s priemerom väčším ako kilometer. Na odvrátenej strane je ich však oveľa viac. Krátery dostali mená po vynikajúcich vedcoch a filozofoch. Oblúkovité mesačné pohoria zostali po kráteroch zaplavených lávou. Najvyššie dosahujú až 8000 metrov. Mesačné brázdy sú pukliny v mesačnej kôre zaviate prachom. Vznikli pnutím povrchových vrstiev mesačného telesa. Sú to úzke, maximálne 5 kilometrov široké ryhy, siahajúce do vzdialenosti stoviek kilometrov. Iným mechanizmom vznikli lúče mesačných kráterov. Z niektorých kráterov vychádzajú na všetky strany a siahajú do vzdialenosti 200 až 300 kilometrov. Sú široké 20 až 30 kilometrov. Lúče sú v podstate reťazce drobných kráterov, ktoré vznikli dopadom mereoroidu na mesačný povrch pod veľmi malým uhlom. Pôvod iných povrchových mesačných útvarov, tzv. domov, nepoznáme. Sú to malé kruhové kopčeky, vysoké asi 100m, s priemerom 15 kilometrov. Mesačný povrch je celý pokrytý vrstvou prachu. Povrchové vrstvy kôry sú veľmi porézne s neveľkou hustotou, 1 g/cm3, pričom stredná hustota Mesiaca je 3,34 g/cm3. Povrch Mesiaca tvoria prevažne bazaltové horniny sopečného pôvodu. Z prvkov je v nich zastúpený najviac (60 %) atomárny kyslík v kysličníkoch. Farba čiastočiek, z ktorých je mesačný povrch zložený, je rôzna. Od Bezfarebných, cez častice s nádychom do žlta, zelena, modra, hneda až po sivé a čierne. Vyskytujú sa medzi nimi i sklené guličky, tzv. sferule, ktoré vznikli roztavením časti povrchu pri dopade meteoroidu. Povrchová vrstva Mesiaca pozostávajúca z úlomkov skál a prachu, je iba 4 metre hlboká. Celková hrúbka vrchného plášťa Mesiaca sa odhaduje na 280 km. Priemer jadra Mesiaca môže byť asi 2800 km.