Kométy
Kométy:
Kométy, podivuhodné telesá slnečnej sústavy, pútali na seba pozornosť už od najstarších čias. A to svojím výnimočným vzhľadom na oblohe i náhlym, neočakávaným zjavením sa na nej či rovnako záhadným zmiznutím Každá kométa vzbudzovala strach a hrôzu. Ešte v stredoveku ju ľudia pokladali obyčajne za predzvesť zlej udalosti: vojny, moru alebo iných sociálnych či živelných pohrôm. Podstata komét zostala dlho skrytá. Zásluhou Aristotela sa až do 16. storočia udržal názor Chaldejské víry v atmosfére. Podstatný prelom v náhľade na kométy nastal po roku 1577. Najlepší pozorovateľ svojich čias, dánsky hvezdár Tycho de Brahe, pozoroval kométu, ktorá sa v tom roku objavila. Zistil, že nemá merateľnú paralaxu. Musela byť teda ďalej ako mesiac. Tak definitívne potvrdil pozorovania Regiomontana, ktorý sa pokúšal zmerať paralaxu kométy ešte v roku 1472 a s podobným výsledkom. Už anglický astronóm Edmund Halley v roku 1705 dokázal, že kométy sa pohybujú okolo Slnka podobne ako planéty. Ako prvý začal počítať dráhy komét a zistil, že jasné kométy z rokov 1531, 1607 a 1682 majú rovnaké dráhy. Sú teda jedným a tým istým telesom, ktoré sa vracia približne každých 76 rokov k Slnku. Halley vypočítal návrat tejto kométy na december 1758, no nedožil sa ho. Kométa sa skutočne objavila v predpovedaný rok na vianočnej oblohe, a tak na pamiatku Halleyho ju astronómovia nazvali jeho menom. Kométy sa na rozdiel od planét pohybujú nielen po elipsách, ale aj po hyperbolách a roviny ich dráh sú rôzne naklonené voči ekliptike. Objaviť kométu si nevyžaduje iba dokonalú znalosť oblohy, ale aj priemerne 300-400 hodín hľadania. Každý nový objav však jprínáša ďalší element do mozaiky našich poznatkov o vzniku a vývoji slnečnej sústavy. Hľadaniu komét sa môže venovať každý milovník hviezdnej oblohy. Stačí na to malý ďalekohľad, dobrá mapa oblohy, a pravdaže veľa trpezlivosti. Hľadať kométy môžu mladí i tí skôr narodení. Kométu 1986 V objavil 16-ročný školák M. Whitaker. L Swift svoju trinástu kométu, 1899 I, objavil ako 79 ročný. Pretože kométy sú najjasnejšie v blízkosti Slnka, hľadajú sa po západe Slnka, večer, nad západným obzorom a pred východom Slnka na východnej časti oblohy. V našich zemepisných šírkach aj v lete okolo polnoci nízko nad severným obzorom. V súčasnosti sa každoročne nájde 6-10 nových komét. Ku koncu roku 1978 bolo známych 659 komét. Zo 113 periodických komét s periódami do 200 rokov asi 2/3 sme už videli viac ráz. Po hyperbolických dráhach sa pohybuje 85 komét.
Vlastné teleso kométy nazývame jadrom. Podľa súčasných predstáv jadro kométy je viac-menej pevnou zmesou ľadu, zmrznutých plynov, silikátových a metalických častíc (H2O, NH3, CH4, CO2, HCN, C2N2, Si, Ni, Mg, K, Fe). Vzniklo pomalým hromadením ľadových kryštálikov a prachových častíc – meteorického materiálu v priebehu utvárania sa slnečnej sústavy. Jadrá komét sú teda pravdepodobne odpadovým stavebným materiálom, ktorý zostal po Slnku a planétach. Priemer jadra veľkých komét odhadujeme na 10 až 20 km a menej. Priemer Enckeho kométy nie je väčší ako 3,5 km. Ani priemer takej známej kométy ako je napríklad Halleyho kométa, nepresahuje niekoľko kilometrov. Jasnosť jadra komét je v priemere o 4 až 5 magnitúd menšia ako ich celková jasnosť. Keď sa kométa približuje k Slnku, slnečné žiarenie začne uvoľňovať z jadra plyny a prachové častice. Jadro sa obaľuje plynoprachovou atmosférou, Kómou, ktorá odlišuje kométy od ostatných telies v slnečnej sústave.
|
