Ak poslucháč počúvajúci nejaký zdroj zvuku počuje vysielaný zvuk jeden alebo viackrát za sebou, označujeme tento jav za ozvenu. V zmysle uvedenej definície je ozvena jav subjektívny, na ktorom sa podieľa aj rada objektívnych príčin.

Ozvena môže vzniknúť v uzavretom, ale aj vo voľnom priestore, a to vtedy, keď dopadne k uchu pozorovateľa okrem priameho zvuku zo zdroja, zvuk odrazený po dobu väčšiu ako 0,1 s. Pritom musí mať odrazený zvuk, ak ho má ucho vnímať samostatne, dostatočnú intenzitu, lebo inak by mohol byť zvukom, ktorý vysiela zdroj maskovaný. Dobe 0,1 s zodpovedá dráha zvuku asi 34 m, takže ozvena môže nastať vtedy, ak je príslušná odrazná plocha aspoň 17 m od pozorovateľa.

Keď vlnenie na svojej ceste prostredím dorazí k prekážke, za ktorú môžeme považovať každé iné prostredie, dôjde čiastočne k pohlteniu zvuku, ktorý sa ďalej šíri pre neho novým prostredím a čiastočne dôjde k odrazu. Smer odrazu závisí na tvare prekážky. Od rovnej a dokonale hladkej prekážky sa odráža, rovnako ako svetlo od zrkadla, pod uhlom dopadu. Na hrboľatých prekážkach dochádza k rozptylu. Pyramídy na akustických tlmiacich materiáloch odrážajú zvuk do prekážky a zvyšujú tak jej pohltivosť.