- stavebná častica hmoty. Atóm je najmenšia jednotka chemického prvku, ktorá má vlastnosti daného prvku. Hoci pojem atómu zaviedli grécki filozofi Leukippos (5. stor. pred n. l.) a Demokritos (460 – 370 pred n. l.), všeobecne sa ujal až na začiatku 19. storočia. Anglický vedec John Dalton vtedy ukázal, ako sa pojem atómu dá využiť na vysvetlenie chemických reakcií a vzniku zlúčenín. Súčasná teória atómu vychádza z prác Ernsta Rutherforda a Nielsa Bohra zo začiatku 20. storočia. Títo vedci ukázali, že atóm nie je nedeliteľnou časticou hmoty, ako si fyzici mysleli predtým, ale v skutočnosti sa skladá z prázdneho priestoru a záporne nabitých elektrónov, ktoré obiehajú okolo kladne nabitého jadra po určitých „vrstvách“ alebo „energetických hladinách“. Aj samo jadro má štruktúru – skladá sa z kladne nabitých protónov a nenabitých neutrónov. V atómovom jadre je ukryté veľké množstvo jadrovej energie. Môže sa uvoľniť vtedy, keď sa jadro rozštiepi, alebo keď sa dve jadrá spoja. Toto je základ jadrových reaktorov a jadrových zbraní, ako je napríklad atómová bomba. Teoretickí fyzici, ktorí skúmajú extrémne podmienky v urýchľovačoch častíc alebo v jadrách hviezd, aby pochopili povahu hmoty a energie zistili, že v atómových jadrách existuje celá skupina subatomárnych častíc (základné stavebné zložky hmoty). Pojem elektrónových vrstiev a orbitálov sa neskôr musel od základu prehodnotiť, aby sa zohľadnil princíp neurčitosti (tvrdenie, že nie je možné súčasne presne odmerať polohu a hybnosť hmotnej častice, pretože proces merania podstatne ovplyvní stav častice) a zákonitosti kvantovej mechaniky.