Svojou povahou sa však tmavé plochy na Marse odlišujú od tých na Mesiaci. Nie sú to lávou zaliate obrovské krátery, ale miesta s nízkou odrazivou schopnosťou povrchu bez ohľadu na výšku terénu. V súčasnosti je už celý povrch zmapovaný kozmickými sondami, čiže umelými družicami. Povrch Marsu je posiaty krátermi ako dôsledok nárazov kozmických telies, pred ktorými riedka atmosféra nechráni povrch, miestami je zvrásnený, často preťatý brázdami, niekde zaviaty piesočnými dunami, inde sú rozsiahle polia sopečného kamenia. Vyskytujú sa na ňom obrovité sopky, veľa preliačin, údolí a náhorných plošín, chýbajú horské masívy. Na póloch sú charakteristické biele polárne čiapky, viditeľné i zo Zeme. Eróziu povrchových útvarov vyvoláva vietor s prachom. Medzi najstaršie útvary patrí aj veľmi veľká kruhovitá oblasť Hellas, asi dvojnásobne väčšia ako mesačné more Dažďov. Mesiačiky Marsu objavil A. Hall v roku 1877. Zo stupňa zvetrania valov a z početnosti menších, na dne väčších kráterov sa dá určiť relatívny vek kráterov a z ich výskytu aj absolútny vek. Prvá sonda M 1 v roku 1.11.1962 uskutočnila 19.6.1963 prelet okolo Marsu vo vzdialenosti 193 000 km.