Siedma planéta Slnka, Urán, je práve na hranici viditeľnosti voľným okom. So zmenou vzdialenosti planéty od Zeme, od 2586 miliónov do 3153 miliónov kilometrov sa mení i jej jasnosť, od + 5,4m do +6,0m. Urán obehne Slnko raz za 84,01 roka po eliptickej dráhe s excentricitou 0,0473 so strednou rýchlosťou 6,8 km/s. Urán je ďaleko od Zeme, a preto sa po oblohe pohybuje pomaly. Za rok prejde medzi hviezdami v priemere iba 4° až 5°. Preto ho v tom istom súhvezdí vidíme i niekoľko rokov za sebou. Urán patrí k planétam s rýchlou rotáciou. Okolo svojej osi sa otočí raz za 23 hodín. Rýchla rotácia je príčinou sploštenia planéty na póloch. Rovníkový priemer Urána, 52 900 km, je o 3730 km väčší ako jeho pólový priemer. I keď je Urán niečo vyše 4 razy väčší ako Zem, na oblohe sa nám javí ako hviezda. Prvý objav novej planéty bol veľmi závažným objavom novoveku. Planetárna sústava, po stáročia nemenná, začala sa zväčšovať. Hoci významný nemecký astronóm tých čias, Bode, sa usiloval pomenovať novú planétu v duchu mytologickej tradície známych planét, Herschel ju pomenoval Georgium Sidus na počesť svojho patróna, anglického kráľa Georga 3. Meno Urán sa začalo všeobecne používať až o 60 rokov po jeho objave. Zloženie Urána sa podobá zloženiu Jupitera a Saturna. Patrí medzi veľké planéty. Jeho hmotnosť je 14,56 ráz väčšia ako hmotnosť Zeme. Atmosféra planéty, zložená prevažne z vodíka so stopami metánu a čpavku, dosahuje hrúbku asi 1000 km. Jej teplota sa pohybuje okolo –210 °C. Vo vrstvách do 1000 MPa na povrchu. Povrch planéty je pravdepodobne pokrytý hrubou vrstvou ľadu z vody a z amoniaku. Hustota kamenného jadra s hmotnosťou 1 až 2 hmotností Zeme dosahuje asi 4,4 g/cm3. Stredná hustota Urána, 1,71 g/cm3, je o niečo väčšia ako stredné hustoty Jupitera a Saturna. Urán obsahuje teda menej vodíka ako jeho dvaja väčší susedia. Teplotu v strede planéty odhadujeme na 11 000 K, tlak na 6.106 MPa. Dokonca v malom ďalekohľade neuvidíme ani jeden z jeho 5 mesiacov. Všetky sú slabšie ako 14m. Na rozdiel od Saturna, neuvidíme ani prstence Urána ktorých existenciu definitívne potvrdili pozorovania v roku 1977. Uránové prstence sa podarilo odhaliť nepriamo, fotoelektrickým pozorovaním zákrytu hviezdy 9m Uránom, 10. marca 1977, a to hneď viacerými skupinami astronómov. Jasnosť hviezdy zoslabla skôr, ako ju stihol zakryť kotúč planéty. Pri východe zo zákrytu naopak, hviezda nenadobudla hneď svoju normálnu jasnosť.