Meranie dĺžky porovnávaním s dĺžkou časti tela používali starovekí Egypťania už pred n. l. a Rimania približne 800 rokov pred n. l. Z Egypta pochádzajú jednotky lakeť a päsť. Rimania zaviedli stopu i míľu. Jedna míľa predstavuje tisíc dvojkrokov(aj jej názov má pôvod v latinskom výraze pre tisíc - mile). Lenže každý má inú päsť, človek s dlhými nohami robí dlhšie kroky. Neustály rozvoj poznania i techniky časom prinútil národy dohodnúť sa na jednotnej, presne určenej jednotke.
Meter, základ dnes používanej metrickej sústavy, bol prvý raz definovaný v roku 1791 ako desaťmilióntina dĺžky poludníka od severného pólu po rovník. Po roku 1875 sa definícia metra opierala o medzinárodný platinovo-irídiový prototyp – tyč s dvoma vrypmi určujúcimi vzdialenosť 1 metra. Po zistení dĺžkovej nestálosti prototypu nastala potreba meter predefinovať. V roku 1960, na IX. Generálnej konferencii o váhach a mierach v Paríži, sa meter definoval pomocou vlnovej dĺžky svetla vyžarovaného atómami kryptónu – jedného zo vzácnych plynov. Výhodou takejto definície je, že vlnová dĺžka svetla sa za tých istých okolností nikdy nemení. Podľa najnovšej definície metra, platnej od roku 1983, dĺžka 1m je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo po vákuu za
1 / 299 729 458s.
Metrickú sústavu používa už celá Európa, ako posledná z európskych krajín na ňu roku 1975 prešla aj Veľká Británia, dovtedy používajúca systém založený na yarde. Podľa legendy pôvodne zaviedol yard (0,9144m) anglický kráľ Alfréd ako vzdialenosť od konca jeho nosa po končeky prstov na ruke. Britskí kolonisti priniesli vtedy používané miery do Severnej Ameriky a dodnes sa britské jednotky dĺžky uplatňujú v USA.