Amplitúda zvuku je reprezentovaná výškou vlnovej funkcie. Keď uvažujeme hlasný zvuk, vlna je vysoká a amplitúda veľká. Naopak, menšia amplitúda reprezentuje tichší zvuk. Hlasitosť zvuku popisujeme fyzikálnou veličinou intenzita zvuku. Vedeckou jednotkou intenzity zvuku v logaritmickej mierke je bel, značka B. V praxi sa používa 10-krát menšia jednotka - decibel (dB). Rozsah intenzít zvuku, ktoré môžeme vnímať sluchom, je veľký. Najtichšiemu zvuku, ktorý ľudské ucho zaregistruje je priradená intenzita 0 dB. Táto hodnota sa nazýva aj prah počuteľnosti. Zvuku, ktorý môže poškodiť naše ucho, tzv. prah bolesti, odpovedá intenzita 120 dB. Ľudská reč má približne 60 decibelov. Hlasitosť vnímaného zvuku závisí na tom, ako silne bolo rozochvené teleso, ktoré je zdrojom zvukového rozruchu. Ak buchneme kladivkom slabo na ladičku, počujeme iba slabý, málo hlasný tón. Ak buchneme kladivkom za ináč rovnakých okolností silnejšie, počujeme podstatne hlasnejší tón. Zvuk vnímame tiež ako viacej alebo menej hlasný podľa vzdialenosti zdroja zvuku od našeho ucha a podľa prostredia, ktorým sa zvukový rozruch k našemu uchu šíri. Hlasitosť vnímaného zvuku závisí taktiež na našom sluchovom ústrojenstve, ktoré nie je rovnako citlivé na všetky frekvencie tónov zachytiteľných sluchom. Ľudské ucho je najcitlivejšie na tóny o frekvenciách od 2-4 kHz.