Druhým najjasnejším telesom na oblohe je Mesiac, náš najbližší stály vesmírny sused. Je k nám 15 000 ráz bližšie ako naša najbližšia planéta Venuša v čase jej najväčšieho priblíženia k Zemi. Zem je najbližšou planétou Slnka, ktorá sa okolo neho nepohybuje sama. Sprevádza ju síce iba jeden mesiac, zato rozmerom patriaci k tým väčším mesiacom slnečnej sústavy. V najbližšom bode dráhy k Zemi je 362 400 km, v najvzdialenejšom bode 406 686 km vzdialený. Zo stáročných meraní polohy Mesiaca voči hviezdam poznáme jeho obežnú dobu okolo Zeme s presnosťou na 12 platných číslic. Nazývame ju siderickým mesiacom, ktorého dĺžka je 27 dní 7 hodín 43 minút 11,51 sekundy. Stredný priemer Mesiaca je 3476 km, teda o niečo ako štvrtina Zeme. Hmotnosť Mesiaca je 7,35.1022 kg (73,5 triliónov ton). Gravitačné zrýchlenie na mesačnom povrchu, 1,62 m/s2, je zhruba šestina zemskej gravitácie. Úniková rýchlosť z povrchu Mesiaca je iba 2,4 km/s, čo z nášho suseda robí veľmi perspektívnu stanicu na stavbu a vypúštanie ťažkých kozmických lodí. Mesiac na rozdiel od Zeme nemá ani magnetické pole, ani atmosféru. Voľným okom vidíme na povrchu Mesiaca iba tmavšie a svetlejšie miesta. Už zaujímavejšie to vyzerá v neveľkom ďalekohlade. Nenájdeme však na ňom moria, oceány, bažiny a zálivy. Názvy mesačných útvarov vznikli v čase, keď Galilei v roku 1609 zamieril svoj ďalekohlad na Mesiac a rozpoznal na ňom, ako sa domieval, moria a horstvá. V súčasnosti vieme o mesačnom povrchu viac ako o povrchu ktorejkoľvek planéty okrem Zeme. Veľkými ďalekohľadmi rozoznáme na ňom útvary väčšie ako 200 m, ohmatávame ho radarmi a lasermi. Obletelo ho a pristalo na jeho povrchu viacero kozmických sond a lodí. Pristáli na ňom dokonca i ľudia. Tmavšie miesta na povrchu Mesiaca nazývame moria. Sú to rozsiahle hladké plochy stuhnutej lávy, ktoré vznikli asi pred 3 miliardami rokov. Sú posiate nespočetným množstvom drobných kráterov, s priemerom od niekoľkých centimetrov do kilometrov, pozostatkov po dopade meteroidov. Veľké moria sú ohraničené kruhovým valom. Najväčšie more, Mare Imbrium (More dažďov), má priemer 1 100 km. Prevažná väčšina morí sa nachádza na severnej pologuli Mesiaca. Už v malom ďalekohlade uvidíme na mesačnom povrchu malé krátery, priehlbiny kruhového tvaru. Najväčší z nich, Clavius, má v priemere 233 kilometrov a hĺbku okolo 3 600 metrov. Mesiac je z hľadiska geologického vývoja mŕtvym telesom. Nemá tekuté jadro ani tektonickú činnosť.

Napriek tomu senzory na jeho povrchu zachytili teplo, ktoré vychádza z jeho útrob. Vydávajú ho rádioaktívne minerály nachádzajúce sa nie príliš hlboko pod povrchom. Zo štruktúry hornín mesačného povrchu vyplýva, že Mesiac vznikol asi pred 4,6 miliardami rokov. V rovnakom čase, keď sa formovali aj ostatné planéty a celá alnečná sústava. Výskum Mesiaca vyvrcholil programom Apollo. 21. júla 1969 Neil Armstrong a Edwin Aldrin pristáli ako prví ľudia na Mesiaci v lunárnom module Eagle (orol) z kozmickej lode Apollo 11. Potom navštívilo Mesiac ešte päť ďalších dvojčlenných posádok, posledná v decembri 1972. Stopy astronautov v prachovom povrchu Mesiaca sa zachovajú milióny rokov, pretože Mesiac nemá atmosféru a nefúka tu vietor, ktorý by stopy zahladil. Zatmenia Mesiaca (2003 – 2010)
dátum typ
16. máj 2003 úplné
8./ 9. november 2003 úplné
4. máj 2004 úplné
28. október 2004 úplné
17. október 2005 čiastočné
7. september 2006 čiastočné
3./ 4. marec 2007 úplné
28. august 2007 úplné
21. február 2008 úplné
16. august 2008 čiastočné
31. december 2009 čiastočné
26. jún 2010 čiastočné
21. december 2010 úplné.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk