Vranov nad Topľou

Okres Vranov sa rozkladá vo východnej časti východného Slovenska, v severozápadnom výbežku východoslovenskej nížiny. Mesto leží v teplej klimatickej oblasti Vranovskej pahorkatiny, v nadmorskej výške 132 metrov, na úrodnej nive riek Tople a Ondavy. Vranov je okresným sídlom, administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom Vranovského okresu.
Okres Vranov susedí s týmito okresmi: na západe s okresmi Košice a Prešov, na severe s Bardejovským a Svidníckym okresom, na východe s okresmi Humenné a Michalovce a na juhu s Trebišovským okresom.
Územie má tvar obdĺžnika s výraznými výbežkami na sever a najmä na severovýchod pozdĺž doliny Oľky, kde hlboko zasahuje medzi okresy Svidník a Humenné. Zemepisnú polohu určujú zemepisné súradnice: severný okraj 49°11`50`` s.š., južný okraj 48°45`41`` s.š., západný okraj 21°24`26`` v.d., východný okraj 21°51`45`` v.d. Plošná rozloha okresu je 847.6 km2 .Okresné mesto Vranov leží mierne excentricky v južnej až juhovýchodnej časti okresu. Z hľadiska geomorfologického členenia Slovenska sa územie okresu rozkladá v týchto geomorfologických celkoch: severná časť patrí do oblasti Nízkych Beskýd s geomorfologickými celkami Ondavská vrchovina a Beskydské predhorie. Na západe zaberá severovýchodnú časť Slanských vrchov. Južná a juhovýchodná časť patrí do Východoslovenskej nížiny. Sídlo okresu, mesto Vranov, je situované v severozápadnom výbežku Východoslovenskej nížiny, intravilán sa rozkladá v riečnej nive Tople a Ondavy, na proluviálnych kužeľoch a terasách na vyššom stupni Východoslovenskej nížiny- Vranovskej pahorkatine. Mesto sa vyvinulo z pôvodnej slovanskej osady. Najstaršie doklady o ľudskej činnosti v tejto oblasti siahajú až do doby kamennej (38000-30000 r.pred n.l.).
Územie Vranovského okresu nie je z geologickej stránky veľmi pestré. Sú tu zastúpené druhohorné horniny, najviac však treťohorné a štvrtohorné. Z genetickej stránky sú rozšírené v podstatnej miere horniny sedimentárneho pôvodu, menej sú zastúpené horniny vulkanického pôvodu. Zo sedimentárnych hornín sú najviac zastúpené horniny usadené v morskom prostredí, menej v jazernom a riečnom, veľmi nepatrnú časť tvoria horniny usadené vetrom a deluviálne –svahové. Územie okresu patrí do centrálnych a vonkajších Karpát. Počas geologického vývoja boli jednotlivé časti rôzne tektonicky porušené a deformované. Alpínskymi horotvornými pochodmi bolo najviac postihnuté bradlové pásmo. Intenzívne zvrásnený je aj magurský flyš, ktorý má príkrovnú stavbu.

Tektonicky menej sú porušené územia budované centrálnokarpatským flyšom a neogénom. Tu mala tektonika iba zlomový charakter. Územie okresu Vranov je chudobné na nerastné suroviny. Z perspektívneho hľadiska sú nádejné Slanské vrchy, kde bolo v posledných rokoch objavené polymetalické zrudnenie. Významné sú tu ložiská rumelky. Rumelka sa rovnako nachádza aj v okolí Merníka, kde sa začína rozvíjať ťažba. V bradlovom pásme a magurskom flyši sú perspektívy nálezov zemného plynu a ropy. Podobne možno očakávať ložiská zemného plynu aj v neogéne v južných častiach okresu. Medzi významné ložiská nerastných surovín patria cementárske suroviny v bradlovom pásme, na báze ktorých pracuje cementáreň v Bystrom. Významné sú aj ložiská bentonitov a zeolitov v Nižnom Hrabovci. Ďalej sú tu menšie ložiská stavebných hmôt a tehliarskych surovín:andezity,tufy,tufity,vápence,pieskovce,piesky,štrky,íly,hliny a pod.(Vechec,Banské,Zamutov,Nižný Hrabovec,Čemerné atď.).
Povrch územia okresu je značne členitý s výraznými výškovými rozdielmi medzi jednotlivými geomorfologickými celkami. Najvyššie položeným geomorfologickým celkom okresu sú Slanské vrchy, zaberajúce severozápadnú časť územia, zastúpené skupinou Šimonky. Hranica okresu tu prebieha po rozvodnom chrbte medzi Torysou a Topľou. Najvyšším bodom v Slanských vrchoch a zároveň aj v celom okrese je Šimonka. (1092 m n. m.). Priemerná výška sa pohybuje v rozmedzí 800-1000 m. Reliéf Slanských vrchov má charakter hornatiny s hlboko rezaným reliéfom.
Územie okresu Vranov patrí do teplej a mierne teplej klimatickej oblasti. Iba vrcholové časti Slanských vrchov patria už do chladnej oblasti. Prevažne južná časť okresu patriaca do Východoslovenskej nížiny má priemernú teplotu 8-9°C. V Beskydskom predhorí a prevažnej časti Ondavskej vrchoviny je7-8°C, iba v rozvodnom chrbte medzi Topľou a Ondavou je pod 7°C.V Slanských vrchoch je priemerná teplota 5-6°C, vo vrcholovej časti Šimonky pod 5°C.
Vcelku je na území okresu ročný priebeh teploty dosť pravidelný. Najteplejším mesiacom je júl s teplotami 22.8-23.8°C, najchladnejším mesiacom je január s teplotami –3.6- -4.3°C.
Okres Vranov má zaujímavú riečnu sieť, ktorá vznikla po ústupe mora a vzniku súše. Dnešné povrchové vody odvádzajú z okresu dva hlavné toky, do ktorých ústi viacero obojstranných prítokov. Územie patrí dvom povodiam: Tople na západe a Ondavy na východe. Oba toky sú alochtónne, prameniace v Čergove (Topľa) a v Nízkych Beskydách (Ondava). Z ďalších väčších alochtónnych tokov tvoriacich prítoky Tople a Ondavy spomenieme ešte Oľku, ústiacu do Ondavy zľava.

Ostatné toky pramenia na území okresu a ústia do už spomínaných hlavných tokov. Riečna sieť Tople vytvára na území výraznú asymetrickú textúru, keď väčšina prítokov ústi z pravej strany. Z ľavej strany v priestore Nízkych Beskýd ústi do Tople iba Voľanský potok a niekoľko malých potokov medzi Hanušovcami a Vranovom, z ktorých najväčší je Mernícky potok. Z pravej strany ústi do Tople viacero tokov väčšinou prameniacich v Slanských vrchoch. Z nich treba spomenúť Hermanovský potok, Slaný potok, Zamutovský potok, Lomnicu a Oľšavu. Povodie Ondavy v priestore okresu má rovnako asymetrickú textúru, no s výrazným podielom ľavostranných prítokov. Z pravej strany ústia menšie toky, najväčšie z nich sú Syrový potok, Suchý potok a Kvakovský potok. Najväčším ľavostranným prítokom je Oľka s pravostrannými Sitničkou a Ondalíkom a Ondavka. Do povodia Tople patrí väčšia časť plochy okresu. Z geomorfologických celkov sem patrí Ondavská vrchovina, Beskydské predhorie, a severná časť Východoslovenskej nížiny.
Významné postavenie v rámci povrchových vôd má v okrese vodná nádrž Domaša a rybník pri Továrnom. Vodná nádrž Domaša leží v severnej časti v Ondavskej vrchovine v doline Ondavy, pod ňou je malá vyrovnávacia nádrž Malá Domaša. Vodná nádrž Domaša sa dvoma tretinami plochy rozkladá na území okresu, iba severná časť zasahuje do okresu Svidník. Celá nádrž má veľký vodohospodársky význam s polyfunkčným charakterom: regulácia prítokov vôd do Východoslovenskej nížiny, zásobáreň úžitkovej vody a perspektívne aj pitnej vody a využitia na rekreačne účely. Plocha celej nádrže je 14.22 km2, dĺžka 13.8 km, maximálna šírka približne 3 km, maximálna hĺbka 25 metrov. Kvôli ročným zrážkovým výkyvom a nerovnomerným odberom vody hladina aj v priebehu roka intenzívne kolíše, čo vyvoláva abráziu brehov s následnou aktivizáciou zosunov na priľahlých svahoch, výrazne poškodzujúcich hospodárske objekty, najmä cesty. Významnou zložkou vodstva v okrese sú podzemné vody. Ich veľkým prínosom je to, že sú zdrojom zásobovania obyvateľstva pitnou a úžitkovou vodou. Z hydrogeologickej stránky je na území niekoľko odlišných štruktúr z hľadiska priaznivosti hromadenia hromadenia zásob podzemných vôd. Vonkajšie flyšové pásmo patrí k najchudobnejším oblastiam s nepriaznivými podmienkami na hromadenie podzemných vôd.
Najznámejšie minerálne pramene v okrese sú v Bystrom a v Novej Kelči. Hojne využívané obyvateľstvom zo širokého okolia.

Minerálne pramene okrem už spomenutých, väčšinou iba miestneho významu, prípadne dnes už zaniknuté, sú v Ďapalovciach, Matiaške, Vyššej Sitnici, Ruskej Porube- vo flyšovom a bradlovom pásme Nízkych Beskýd, ďalej v Soli, Čakľove, Hencovciach, Kamennej Porube, Rudlove, Hlinnom a Davidove v neogéne Východoslovenskej nížiny, v Pavlovciach, Petrovciach a Hermanovciach v neovulkanitoch Slanských vrchov. Minerálne vody majú rôzne chemické zloženie a obsah minerálnych látok a plynov. Často sú reliktné- morského pôvodu, najmä vo flyši, a časť je viazaná na neovulkanickú štruktúru Slanských vrchov. Okrem týchto prameňov sú zmienky ešte o minerálnych prameňoch v Nižnom Hrabovci, Podčičve, Vranove a inde.
Na území okresu sa nachádza niekoľko významných zákonom chránených území (štátnych prírodných rezervácií).Spomeňme z nich najmä Šimonku, na území ktorej s predmetom ochrany hlavne vzácne rastlinné spoločenstvá, a Oblík ako sopečný útvar s chráneným rastlinstvom vo vrcholovej časti. Známe sú aj Hermanovské skaly. Objektom ochrany sú tam skalné a bralné útvary a vzácne rastlinné a živočíšne spoločenstvá. Zamutovské skaly v Slanských vrchoch patria rovnako k zaujímavým geomorfologickým útvarom so vzácnym rastlinným spoločenstvom. K chráneným územiam patria aj Zamutovská a Hlinská jelšina s typickým slatinným jelšovým spoločenstvom, Banské a pod. Z ďalších lokalít hodno ešte spomenúť Radvanovské skalky, Štefanovskú borinu s teplomilnou vegetáciou, Petkovský potok s recentne vznikajúcimi travertínmi (penovce), Kelčiansku jelšinu, bučinu pri Vechci a Herlicu pri Petrovciach s teplomilnými spoločenstvami.
V okrese sú známe viaceré lokality vzácnych rastlinných druhov, starých pamätných stromov a vzácnych živočíchov, napr. netopiere a pod. Za chránené územia sú navrhnuté viaceré lokality v Nízkych Beskydách.
Živočíšstvo Vranovského okresu je súčasťou zoocenóz východného Slovenska. Sú tu zastúpené zoocenózy charakteristické pre Východoslovenskú nížinu- časť rovinatú, prechodné zoocenózy charakteristické pre pahorkatiny a konečne pre horskú oblasť Slanských vrchov a Nízkych Beskýd. Špecifické biotopy boli vytvorené antropogénne, napr. v oblasti vodnej nádrže Domaša, rybníka pri Továrnom, v opustených banských dielach a pod.
Doposiaľ sa venovala pozornosť hlavne výskumu stavovcov, preto sa v charaktere živočíšstva Vranovského okresu zmienime iba o tejto skupine. Relatívne dobré sú poznatky o rozšírení rýb v tokoch Ondavy, Tople a ich prítokoch, ako aj vo vodnej nádrži Domaša. Sú tu zastúpené mreny, jalce, slíž obyčajný, lopatka dúhová, pĺž obyčajný, šťuka obyčajná, kapor, vzácne druhy, ako hrúz dlhofúzy, hrúz Kesslerov, hrúz bieloplutvý, kolok malý, plotica obyčajná, úhor riečny. Na prítokoch sú známe pstruhy, sivoň americký, čerebľa potočná. V Domaši bol nasadený kapor, šťuka, zubáč, hrča, lieň a iné druhy.

Z obojživelníkov sú okrem bežných druhov známe rosnička zelená, mloky a salamandra škvrnitá, z plazov užovka, vretenica, slepúch, jašterica a pod. Najbohatšou skupinou sú vtáky.
Z vodných, najmä v priestore Domaša, sú to kačice, divá hus, chlochlačky, lyska čierna, sliepočka vodná, čajky, čoríky, rybár, potápky atď. V pobrežných pásmach sa vyskytujú kulík riečny, kulík piesočný, kalužiačik močiarny, kalužiačik malý atď. V trávnatých porastoch hniezdi močiarnica mekotavá. V období jarných a jesenných ťahov sú na Domaši prítomné divé husi, volavky, orliak morský, bučiak veľký, brehár obyčajný, breháriky, potápači, zriedkavo aj bocian čierny a mnoho iných vzácnych druhov. Z cicavcov sú v oblasti Domaša prítomné dulovnica obyčajná, dulovnica menšia, ondatra pižmová, vydra riečna a iné, v južnej časti okresu včelárik zlatý, kúdelnička lužná. Na poliach, lúkach a pasienkoch sú vzácne krakľa belasá, sokol, dudok, vlha. V Slanských vrchoch a Nízkych Beskydách v lesnom pásme sú orol kráľovský a skalný, orol krikľavý, hadiar krátkoprstý, haja červená, haja tmavá, včelár, rys skalný, sova, výr skalný, bocian čierny, krkavec a iné. Ďalej sa tu vyskytujú rys ostrovid, vlk, jeleň, diviačia a srnčia zver, jazvec, kuna lesná, kuna skalná, líška, tchor, lasice, veverice, plch. Z drobných cicavcov boli zistené piskor obyčajný, piskor malý, jež, krt, ryšavka, hrabošík podzemný a iné.
This by VAŇO- vano.webpark.sk.