Bol to spôsob ochrany pred Tatármi, Mongolmi a ďalšími expanzívnymi skupinami, ale aj pred vzájomnými bojmi medzi kmeňmi a etnickými skupinami vo vnútri krajiny.

2.9 Sporné územia Ruska

- úseky hraníc s Čínskou ľudovou republikou,
- spor s Japonskom o Kurilské ostrovy, tento spor blokuje už viac ako 50 rokov podpísanie mierovej zmluvy medzi oboma krajinami,
- námorný spor s Nórskom o časť Barentsovho mora a ostrovy Svalbard,
- spor s Ukrajinou o Krym (27 000 km2),
- s Estónskom o územia okolo Čudského a Pskovského jazera (2500 km2),
- s Lotyšskom o Pytalovský okres v Pskovskej oblasti.



2.10 Etnické a regionálne konflikty v postsovietskom priestore

Od roku 1987 kedy vypukol prvý etnickopolitický konflikt v Náhornom Karabachu, prebehlo na území ZSSR 6 regionálnych vojen (karabašská, tadžická, juhoosetská, podnesterská, abcházska a čečenská), približne 20 krátkodobých ozbrojených konfliktov (ferganský, osetsko-ingušský, pohromy v Baku, Sumgaite a podobne ), viac ako 100 neozbrojených vystúpení a demonštrácií (väčšina z nich sústredená v strednej Ázii a v oblasti Kaukazu), okrem toho existujú ešte potenciálne konfliktné zóny (Kazachstan, Ukrajina, Pobaltie, v rámci Ruska Povolžie, južná Sibír a ďalšie). 2.11 Hlavné zóny potenciálnej nestability v Rusku

V Rusku súčasnosti existujú prinajmenšom 4 hlavné oblasti potenciálnej nestability:
a) oblasť severného Kauka
b) povolžská zóna,
c) Zabajkalsko,
d) severná zóna
a) Severný Kaukaz – len v prípade Čečenska ide o jednoznačne separatistické tendencie. V prípade ostatných republík ide skôr o dlhodobú nestabilitu, ktorá však môže viesť k sérii vážnejších konfliktov. Hlavnými silami v tomto regióne sú: a) čečenský blok
b) adygský blok
c) karačajsko-balkarský blok
d) osetsko
b) Povolžská zóna je hlavným zdrojom nepokojov v Rusku, pričom bezpečnostné riziká sú spojené najmä so separatistickou politikou Tatarstanu a Baškirstanu, ktoré majú veľké zdroje ropy, zemného plynu a významný priemyselný potenciál. Odštiepením povolžských republík od Ruska by boli prakticky prerušené hlavné energetické tepny z východu na západ a zo severu na juh.
c) Zabajkalsko – napätie vo vzťahoch medzi národmi regiónu a všeobecná kríza štátnosti môžu viesť k nebezpečnému rozvoju separatistických snáh. Vážnym kandidátom na reálne sebaurčenie a pravdepodobné odtrhnutie od Ruska je Tuva, kde pôvodné etnikum predstavuje 2/3 obyvateľstva a Rusi sú rôznymi politickými a právnymi opatreniami nútení odchádzať. Možné odtrhnutie Tuvy by však nemalo mať väčší destabilizujúci vplyv na situáciu v Rusku. Vývojové trendy v Zabajkalsku sú však riskantné z hľadiska vzájomných vzťahov Ruska s Čínou, ako aj všeobecnej stability na ďalekom východe.
d) Severná zóna – zdrojom nestability je separatizmus regiónov bohatších na prírodné zdroje. Najväčšie nebezpečenstvo v tomto regióne je spojené s republikou Sacha. Aj keď je málo pravdepodobné oddelenie tejto republiky, väčšia ekonomická nezávislosť Sachy by mala ťažký dopad na ruskú ekonomiku a financie. Táto zóna môže prispieť k možnej dezintegrácii Ruska narušením finančného, daňového systému i celkových ekonomických väzieb v štáte, ako aj povzbudzovaniu sibírskeho a ďalekovýchodného regionálneho separatizmu.
Ak budú súčasné tendencie pokračovať, decentralizácia Ruska sa bude prehlbovať.