Až Stalinov nástupca Nikita Sergejevič Chruščov umožnil čečenskému národu návrat, a bola obnovená autonómna republika.

V októbri 1991 vyhlásilo Čečensko nezávislosť, Džochar Dudajev sa stal prezidentom a predstaviteľom hnutia za nezávislosť.

8.11.1991 - vyhlásilo Rusko nad Čečenskom výnimočný stav

2.8.1994 - sa uskutočnil neúspešný násilný pokus o prevrat, ktorý bol podporovaný ruskou vládou

15.9.1994 - vyhlásil Dudájev vojnový stav

25.11.1994 - zahájila opozícia útok na hlavní mesto Groznij

27.11.1994 - stroskotal pokus o zvrhnutie Dudajeva

Boris Jelcin hrozil inváziou a predložil bojujúcim stranám ultimátum, aby behom 48 hodín zložili zbrane. Ultimátum vypršalo bez výsledku.

30.11.1994 - po vypršaní ultimáta k zastaveniu boja, zaútočili ruské vojenské lietadla na Groznyj.

12.2.1995 - ruské vojská dobyli Groznyj, a boje sa presunuli na východ do oblasti mesta Argunu.

2.14.2 Súčasný stav

V roku 1996 bol zabití prezident Džochar Dudajev ruskými vojakmi, pri náletu na jeho kryt. Po dohode s Ruskom, konkrétne s generálom Alexandrem Lebeděm, ruské vojská opustili čečenské územie. Stav je nevyriešený, na vonok zavládol pokoj zbraní.


2.14.3 Zdržanlivá kritika cudziny

Okolité krajiny sa spočiatku dívali na ruské útoky na Čečensko ako na vnútorné záležitosti. Avšak po opakujúcich sa útokoch na čečenských civilistov a obytné domy, zosilnela z cudziny kritika Jelcina. Krajiny východného bloku ako Poľsko a pobaltské štáty sa vyjadrili voči ruskému postupu s obavami. Videli v ňom ohrozenie demokracie v Rusku a teda aj svojej vlastnej bezpečnosti.

2.14.4 Vnútropolitické napätie

V Rusku sa na situáciu s Čečenskom pozeralo rôzne. Väčšina zložená z komunistov a nacionalistov sa postavila za vojenský zásah proti odpadnutej autonómnej republike a zachovaniu Ruskej federácie. Demokrati hovorili o návrate ruskej politiky k diktatúre a obávali sa, že práve vojna o Čečensko si vyžiada rozpad Ruskej federácie.

Samozrejme Čečensko nebolo jediné, kto sa pokúšal o nezávislosť. Až do zániku SSSR sa Rusko delilo na 16 autonómnych republík, 5 autonómnych oblastí a 10 národnostných okruhov. Vyhlásenie štátnej suverenity Ruska v roku 1990 donútilo aj dielčie republiky predkladať prehlásenie nezávislosti. Začiatkom roku 1995 bolo v Rusku 21 autonómnych republík, 59 autonómnych oblastí, z ktorých sa stále viacej usilovalo o nezávislosť.

2.15 Samostatný Tatarstan

Autonómna republika Tatarstan vykazovala v roku 1994 najväčšiu samostatnosť. Už v roku 1992 priznalo Rusko Tatarstanu zmluvne právo disponovať zdrojmi na jeho území a obchodní autonómiu. Tatarstan sa v decembri 1993 zdráhal účastniť sa volieb do ruského parlamentu. 14.2.1994 zostal Tatarstan ako stály člen vo federácii, je však suverénnym štátom s vlastným ministerským predsedom, prezidentom a parlamentom.