Rusko

Rusko bolo prvým socialistickým štátom na svete. Rozlohou je najväčším štátom sveta, rozprestierajúci sa na území východnej Európy, strednej a severnej Ázie. Jeho plocha je skoro dvakrát väčšia ako územie druhého štátu v poradí Kanady. Aj napriek územnej rozlohe Rusko znevýhodňuje poloha v obkolesení súšou, v rámci Eurázie má len niekoľko dobre a výhodne lokalizovaných prístavov, ktoré v zime nezamŕzajú. Rusko má strategickú polohu, pretože je štátom kontinentálnych rozmerov. Podľa teórie Mackintera je to prioritná oblasť pomenovaná HEARTLAND – krajina srdca, ku ktorej pridáva pobrežie Baltského a Čierneho mora a tvrdí: „ Kto ovláda východnú Európu ovláda HEARTLAND, kto ovláda HEARTLAND ovláda svetový ostrov – Euráziu a Afriku, A kto ovláda svetový ostrov vládne svetu. ” V 2. svetovej vojne má Nemecko snahu ovládnuť HEARTLAND, čo Veľká Británia a Spojené štáty americké nemohli dopustiť, preto vytvárajú dohodu a zmene politickej mapy Európy. Vytvárajú sa nové štáty (nárazníkové), ktoré majú brániť Nemecku ovládnuť srdcovú krajinu a zabrániť vzniku nestability. Týmto si Veľká Británia udržala postavenie svetovej veľmoci. Vytvorenie nárazníkových štátov zabránilo rozšíreniu komunizmu na západ. Po rozpade ZSSR vznikol klin medzi Ruskom a Európou v podobe pobaltských krajín, Bieloruska a Ukrajiny. Rusko má všetky predpoklady pevninskej mocnosti (polohu, prírodné podmienky, rozsah územia, bohaté zdroje nerastných surovín). Štát sa však stáva svetovou mocnosťou, keď ovláda svetové moria. To sa však Rusku nikdy nepodarilo (vždy zasiahla Veľká Británia). Rusko bolo jednou zo svetových veľmocí. Za cárizmu Rusi vybudovali najväčšie impérium na svete, ktoré neskôr prevzali a rozšírili sovietsky vodcovia, úspešní pokračovatelia ruských cárov.
Vzhľadom na rozsiahlosť územia predstavuje približne 150 miliónov obyvateľov (5. miesto na svete) Ruska relatívne malé osídlenie. Obyvateľstvo je husto koncentrované v západnej časti krajiny, predstavujúcej asi 1/5 celého územia. Rozvojové regióny sú v Rusku koncentrované v západnej časti krajiny (na západ od Uralu). Tu sa nachádzajú najväčšie mestá, hlavné ekonomické regióny, najhustejšia dopravná sieť a najproduktívnejšie poľnohospodárske oblasti. Národná integrácia a ekonomický rozvoj na východ od Uralu sa viaže hlavne pozdĺž úzkeho koridoru, smerujúceho z juhouralských regiónov cez južné oblasti Ďalekého východu až po Vladivostok. Rusko leží v 10 časových pásmach.

Rusko je multikulturálny štát s celým komplexom domácich politicko-geografických problémov. 21 republík pôvodne založených na etnických princípoch pokračuje v existencii ako politicko-geografické entity. Regióny, ktoré boli dlhou súčasťou ruského, neskôr sovietskeho impéria sa v postkomunistickom období zjednocujú. Východná Európa a prevažne moslimská juhozápadná Ázia siahajú až po hranice Ruska. Pád komunistického systému v Sovietskom zväze zanechal Rusko v ekonomickom chaose.

2.1 Rozmery a poloha

Rozloha Ruska je 17 075 400 km2, pričom zaberá takmer 12% svetovej súše. Najsevernejší bod je mys Fligeli v súostroví Zem Františka Jozefa 81°49’s.z.š. (na pevnine je to mys Čeluskin na Tamýre 73°43’s.z.š.). Najjužnejší bod je hrebeň Veľkého Kaukazu (Bazar-Ďuzi, 4480 m.n.m.) 41°10’s.z.š. Rusko sa rozkladá prevažne na východnej pologuli, len Čukotka a východná časť Wrangelovho ostrova leží na západnej pologuli. Najzápadnejším bodom je Baltská kosa v Gdaňskom zálive 19°38’v.z.d. a najvýchodnejším miestom sú Diomedové ostrovy v Beringovom prielive 169°02’z.z.d. (na pevnine je to Dežnevov mys na Čukotke 169°40’z.z.d.) Územie Ruska predstavuje kompaktný, veľmi slabo členený pevninský blok, rozprestierajúci sa od Baltské more na západe po Tichý oceán na východe, čo je vyše 10000km. V severojužnom smere sa rozprestiera od Severného ľadového oceánu po pohoria severnej Ázie, čo je vyše 4500 km. Svojou rozlohou sa Rusko stalo najväčším štátom sveta a štatisticky ho OSN pre jeho rozlohu vyčleňuje ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. S počtom 150 miliónov obyvateľov sa zaradilo na 5.miesto na svete.

2.2 Hranice

Na severe a východe má Rusko prirodzené hranice tvorené moriami, prielivmi a zálivmi Severného ľadového a Tichého oceánu. Vnútrozemské hranice Ruska majú celkovú dĺžku 20 139 km, z čoho najväčší podiel pripadá na Kazachstan, a to 6846 km. Rusko ďalej hraničí s Čínou, Mongolskom Ukrajinou, Fínskom, Bieloruskom, Gruzínskom, poľskom, Estónskom, Azerbajdžanom, Litvou, Lotyšskom, Nórskom a KĽDR. Celkovo susedí so 14 krajinami Európy a Ázie.



2.3 Prístup k moru

Prístup Ruska k moru zo severu je veľmi nevýhodný, lebo prístavy v zime zamŕzajú, až na výnimky – Murmansk a Archangeľsk. Rusko chcelo vždy získať prístup k Stredozemnému moru, ale dostali sa najbližšie len po úžiny Bospor a Dardanely, a to vďaka zásahom Veľkej Británie. Ďalším cieľom bolo pre Rusko vždy Baltské more.

2.4 Hospodárstvo

Rusko napriek svojej veľkej rozlohe, ľudnatosti a obrovským prírodným zdrojom, patrí medzi agrárne a vcelku zaostalé krajiny.

V hospodárstve ďaleko zaostáva za USA, Veľkou Britániou, nemeckom a francúzskom. Na svetovej produkcii sa podieľa len 4 percentami. Hospodársky rozvoj brzdilo najmä riedke osídlenie, poloha a drsné prírodné podmienky a politická a ekonomický systém bývalého ZSSR. Nástup moderného hospodárstva môže zaistiť iba zahraničný kapitál.

2.4.1 Poľnohospodárstvo

Poľnohospodársku výrobu výrazne ovplyvňujú prírodné podmienky. Poľnohospodárstvo je vo všeobecnosti veľmi málo produktívne. Potraviny dovážajú z Ukrajiny a Kazachstanu.

2.4.2 Priemysel

Je najvýznamnejším odvetvím ruského hospodárstva. Prevláda ťažba a spracovanie surovín spolu s ťažkým priemyslom. Základ tvorí ťažba ropy, zemného plynu a uhlia. Ich vývoz tvorí hlavný zdroj príjmov, ktoré umožňujú rozvoj celého hospodárstva. Problémom je však ťažba v extrémnych podmienkach za polárnym kruhom. Veľké straty sú pri ťažbe a doprave, taktiež znečisťujú životné prostredie. Sú tu najväčšie palivové zdroje na svete, 57% uhlia, ½ svetových zásob rúd (železo a mangán). Rusko je na prvom mieste v ťažbe železnej rudy, na treťom mieste v ťažbe čierneho a hnedého uhlia a aj v produkcii ropy na svete. Významná je aj ťažba drahých kovov a diamantov. Rozšírené sú všetky druhy priemyslu, ale ich technická úroveň a produktivita zaostáva, a to z hľadiska nerovnomerného rozloženia priemyslu v závislosti od cudzieho kapitálu a dovozu zo zahraničia. Rusko bolo a je zdrojom veľkého nerastného bohatstva avšak suroviny nespracováva do finálnych produktov, určených na export, okrem výrobkov zbrojárenskeho odvetvia. Na svetovo trhu je možné nájsť len veľmi málo ruských (alebo sovietskych) áut, televízorov, fotoaparátov či ďalších spotrebných výrobkov.

2.5 Doprava

Základ ruskej dopravy tvoria železnice, ktoré sú najvýhodnejšie na svete. Dva významné trate amurská magistrála spájajúca Moskvu a Chubarovsk a transibírska magistrála spájajúca Moskvu a Vladivostok sa využívajú hlavne na nákladnú prepravu. Automobilová doprava prepravuje náklady na krátke vzdialenosti, lebo ju sťažuje nízka kvalita ciest. Rozsiahla potrubná doprava prepravuje ropu a zemný plyn hlavne do Európy.

2.6 Vzdelanie

Vzdelanostná úroveň v cárskom Rusku bola veľmi nízka. Bolo zakázané, aby deti nevoľníkov navštevovali stredné a vysoké školy, pričom nevoľníci tvorili vyše 90% z celkového počtu obyvateľov krajiny. Začiatkom 20. storočia len 3/10 obyvateľstva vedelo písať a čítať.

2.7 Svetová veľmoc

Rusko podobne ako ďalšie krajiny sveta sa územne rozširovalo.

Kým ostatné európske krajiny získavali nové územia v zámorí, Rusko upieralo svoj pohľad do centrálnej Ázie, na Sibír, do Číny a na pobrežie Tichého oceánu. Rusko nebolo najväčšou veľmocou sveta podľa rozlohy získaných území, ale bolo to najväčšie teritoriálne kompaktné impérium na svete. Rusko od začiatku 17. storočia až do čias Stalina sa denne rozširovalo o 90 km2, respektívne od čias Petra Veľkého si Rusko každoročne prisvojilo v priemere územie veľké ako Dánsko, či Slovensko. Z histórie sú známe snahy ruských panovníkov o vybudovanie silného centralistického štátu s prirodzenými hranicami čiže oceánmi oddeľujúcimi eurázijský kontinent od zvyšku sveta. 2.8 Vývoj územia Rusko do začiatku 20. storočia

16. storočie – pripojenie Povolžia s Kazaňou a Poobia (stredného a dolného toku rieky Ob)
17. storočie – podmaňovanie Sibíri – kozácke výpravy. 1645 – ruské expedície na pobrežie Ocotského mora, 1648 - oddiel S. Dežneva dosiahol Čukotku a prvýkrát preplával cez Beringov prieliv. Do polovice 17. storočia sa územie zväčšilo približne dvakrát. 18. storočie – snahy ruského cára Petra Veľkého získal prístup k Baltskému moru. V 2. polovici storočia sa pripojili územia Litvy, juhu Lotyšska, Bieloruska a pravobrežnej Ukrajiny. Snahy cárovnej Jekateriny II. získal čiernomorské stepi a Krym, prístup k Čiernemu moru (vojny s Tureckom 1787-1792). Výsledkom úspechu Ruska vo vojnách s Osmanskou ríšou bolo prepojenie veľkej oblasti medzi riekami Bug a Dnestr. Rusko tak získalo moc nad severným pobrežím Čierneho mora, Krymom, Azovským morom až po hranicu s Besarábiou. V tejto dobe sa prenikalo aj na americký kontinent. 19. storočie – anekcia Fínska (1809) a časti Poľska. Pripojenie Besarábie (územie medzi Dnestrom, Prutom a Čiernym morom až po hranicu východnej Haliče) v roku 1812. Získanie podstatnej časti Kaukazu (územia Azerbajdžanu, Arménska a západného Gruzínska). V 2. polovici storočia bola pripojená stredná Ázia a Amurská oblasť, dobilo sa Zakaukazsko. V 1867 sa Aljaška predala Spojeným štátom americkým. V roku 1875 získalo Rusko ostrov Sachalin, ktorý bol od roku 1854 pod spoločnou správou s Japonskom. Východná časť Pamíru bola pripojená v 1895. Pre Ruské impérium bola typická silná centralizácia.

Bol to spôsob ochrany pred Tatármi, Mongolmi a ďalšími expanzívnymi skupinami, ale aj pred vzájomnými bojmi medzi kmeňmi a etnickými skupinami vo vnútri krajiny.

2.9 Sporné územia Ruska

- úseky hraníc s Čínskou ľudovou republikou,
- spor s Japonskom o Kurilské ostrovy, tento spor blokuje už viac ako 50 rokov podpísanie mierovej zmluvy medzi oboma krajinami,
- námorný spor s Nórskom o časť Barentsovho mora a ostrovy Svalbard,
- spor s Ukrajinou o Krym (27 000 km2),
- s Estónskom o územia okolo Čudského a Pskovského jazera (2500 km2),
- s Lotyšskom o Pytalovský okres v Pskovskej oblasti.



2.10 Etnické a regionálne konflikty v postsovietskom priestore

Od roku 1987 kedy vypukol prvý etnickopolitický konflikt v Náhornom Karabachu, prebehlo na území ZSSR 6 regionálnych vojen (karabašská, tadžická, juhoosetská, podnesterská, abcházska a čečenská), približne 20 krátkodobých ozbrojených konfliktov (ferganský, osetsko-ingušský, pohromy v Baku, Sumgaite a podobne ), viac ako 100 neozbrojených vystúpení a demonštrácií (väčšina z nich sústredená v strednej Ázii a v oblasti Kaukazu), okrem toho existujú ešte potenciálne konfliktné zóny (Kazachstan, Ukrajina, Pobaltie, v rámci Ruska Povolžie, južná Sibír a ďalšie). 2.11 Hlavné zóny potenciálnej nestability v Rusku

V Rusku súčasnosti existujú prinajmenšom 4 hlavné oblasti potenciálnej nestability:
a) oblasť severného Kauka
b) povolžská zóna,
c) Zabajkalsko,
d) severná zóna
a) Severný Kaukaz – len v prípade Čečenska ide o jednoznačne separatistické tendencie. V prípade ostatných republík ide skôr o dlhodobú nestabilitu, ktorá však môže viesť k sérii vážnejších konfliktov. Hlavnými silami v tomto regióne sú: a) čečenský blok
b) adygský blok
c) karačajsko-balkarský blok
d) osetsko
b) Povolžská zóna je hlavným zdrojom nepokojov v Rusku, pričom bezpečnostné riziká sú spojené najmä so separatistickou politikou Tatarstanu a Baškirstanu, ktoré majú veľké zdroje ropy, zemného plynu a významný priemyselný potenciál. Odštiepením povolžských republík od Ruska by boli prakticky prerušené hlavné energetické tepny z východu na západ a zo severu na juh.
c) Zabajkalsko – napätie vo vzťahoch medzi národmi regiónu a všeobecná kríza štátnosti môžu viesť k nebezpečnému rozvoju separatistických snáh. Vážnym kandidátom na reálne sebaurčenie a pravdepodobné odtrhnutie od Ruska je Tuva, kde pôvodné etnikum predstavuje 2/3 obyvateľstva a Rusi sú rôznymi politickými a právnymi opatreniami nútení odchádzať. Možné odtrhnutie Tuvy by však nemalo mať väčší destabilizujúci vplyv na situáciu v Rusku. Vývojové trendy v Zabajkalsku sú však riskantné z hľadiska vzájomných vzťahov Ruska s Čínou, ako aj všeobecnej stability na ďalekom východe.
d) Severná zóna – zdrojom nestability je separatizmus regiónov bohatších na prírodné zdroje. Najväčšie nebezpečenstvo v tomto regióne je spojené s republikou Sacha. Aj keď je málo pravdepodobné oddelenie tejto republiky, väčšia ekonomická nezávislosť Sachy by mala ťažký dopad na ruskú ekonomiku a financie. Táto zóna môže prispieť k možnej dezintegrácii Ruska narušením finančného, daňového systému i celkových ekonomických väzieb v štáte, ako aj povzbudzovaniu sibírskeho a ďalekovýchodného regionálneho separatizmu.
Ak budú súčasné tendencie pokračovať, decentralizácia Ruska sa bude prehlbovať.

Je však pravdepodobné, že aj naďalej bude západ rokovať s jednotným Ruskom.
Podľa Skorodochova 1994 sú varianty riešenia krízy ruskej štátnosti nasledovné:
1. rozpad Ruska na jednotlivé štáty v prípade, že sa nepodarí predísť ekonomickému kolapsu a dôjde k strate kontroly centra nad politickou situáciou,
2. východisko z krízy cestou zavedenia autoritatívneho režimu – extrémna koncepcie presadzovaná komunistickou stranou a liberálnodemokratickou stranou (V. Žirinovský),
3. upevnenie skutočnej federácie – predpokladá pozitívne výsledky v ekonomickej a ja politickej reforme, riešenie národnostných rozporov. Realizácia tohto variantu sa opiera o silné regióny, jasnú deľbu kompetencií a vzťahov medzi nimi a centrom.

2.12 Súčasná štruktúra Ruskej federácie

Rusko sa skladá z 89 jednotiek: 21 republík, 10 autonómnych okruhov, 1 autonómna oblasť, 6 krajov, 49 oblastí a 2 autonómne federálne mestá. V súčasnosti sa pod pojmom federácia v Rusku chápe predovšetkým vzťah medzi vládnym centrom v Moskve a lokálnymi 21 republík tvoriacimi súčasť Ruska. Tento vzťah je pomerne napätý a konfliktný, čo vyúsťuje do požiadaviek republík o väčšiu autonómiu. 2.13 Vzťahy Ruska a USA

Vzťahy Ruska s najväčším rivalom z čias studenej vojny sú momentálne dobré. Rusko malo námietky proti rozširovaniu NATO smerom na východ, ktoré USA výrazne podporovalo. Ale po teroristických útokoch 11. septembra 2001, kedy sa NATO zmenilo na nástroj boja protiteroristickej koalície sa názor Ruska otočil o 180°, a dnes sú už badať snahy vstupu Ruska do NATO.

2.14 Vojna proti Čečensku

V decembri 1994 vydal prezident Boris Jeľcin rozkaz vojensky intervenovať v Čečensku, ktoré v októbri 1991 vyhlásilo na Rusku nezávislosť. Čečenský prezident Džochar Dudajev prejavil niekoľkokrát ochotu k jednaniu, ale ruské vojská však postupovali ďalej do vnútrozemia. Kaukazské národy v Rusku a susedné štáty mobilizovali dobrovoľníkov na podporu Čečenska. Obsadenie hlavného mesta Grozného ruskými jednotkami začiatkom februára 1995 nebolo možno zabrániť. Boje sa potom presunuli do ostatných častí zeme.

2.14.1 Pozadie vojny

Čečenci kládli od 18.století najväčší odpor ruskej nadvláde. V 19.století bojovali na strane moslimov vo vojne kaukazských národov proti Rusom. V roku 1936 sa Čečensko stalo autonómnou republikou v rámci RSFSR.V roku 1944 nechal Josef V. Stalin deportovať Čečencov do Strednej Ázie a Kazachstanu za údajnú kolaboráciu s nemeckými okupantmi za druhej svetovej vojny.

Až Stalinov nástupca Nikita Sergejevič Chruščov umožnil čečenskému národu návrat, a bola obnovená autonómna republika.

V októbri 1991 vyhlásilo Čečensko nezávislosť, Džochar Dudajev sa stal prezidentom a predstaviteľom hnutia za nezávislosť.

8.11.1991 - vyhlásilo Rusko nad Čečenskom výnimočný stav

2.8.1994 - sa uskutočnil neúspešný násilný pokus o prevrat, ktorý bol podporovaný ruskou vládou

15.9.1994 - vyhlásil Dudájev vojnový stav

25.11.1994 - zahájila opozícia útok na hlavní mesto Groznij

27.11.1994 - stroskotal pokus o zvrhnutie Dudajeva

Boris Jelcin hrozil inváziou a predložil bojujúcim stranám ultimátum, aby behom 48 hodín zložili zbrane. Ultimátum vypršalo bez výsledku.

30.11.1994 - po vypršaní ultimáta k zastaveniu boja, zaútočili ruské vojenské lietadla na Groznyj.

12.2.1995 - ruské vojská dobyli Groznyj, a boje sa presunuli na východ do oblasti mesta Argunu.

2.14.2 Súčasný stav

V roku 1996 bol zabití prezident Džochar Dudajev ruskými vojakmi, pri náletu na jeho kryt. Po dohode s Ruskom, konkrétne s generálom Alexandrem Lebeděm, ruské vojská opustili čečenské územie. Stav je nevyriešený, na vonok zavládol pokoj zbraní.


2.14.3 Zdržanlivá kritika cudziny

Okolité krajiny sa spočiatku dívali na ruské útoky na Čečensko ako na vnútorné záležitosti. Avšak po opakujúcich sa útokoch na čečenských civilistov a obytné domy, zosilnela z cudziny kritika Jelcina. Krajiny východného bloku ako Poľsko a pobaltské štáty sa vyjadrili voči ruskému postupu s obavami. Videli v ňom ohrozenie demokracie v Rusku a teda aj svojej vlastnej bezpečnosti.

2.14.4 Vnútropolitické napätie

V Rusku sa na situáciu s Čečenskom pozeralo rôzne. Väčšina zložená z komunistov a nacionalistov sa postavila za vojenský zásah proti odpadnutej autonómnej republike a zachovaniu Ruskej federácie. Demokrati hovorili o návrate ruskej politiky k diktatúre a obávali sa, že práve vojna o Čečensko si vyžiada rozpad Ruskej federácie.

Samozrejme Čečensko nebolo jediné, kto sa pokúšal o nezávislosť. Až do zániku SSSR sa Rusko delilo na 16 autonómnych republík, 5 autonómnych oblastí a 10 národnostných okruhov. Vyhlásenie štátnej suverenity Ruska v roku 1990 donútilo aj dielčie republiky predkladať prehlásenie nezávislosti. Začiatkom roku 1995 bolo v Rusku 21 autonómnych republík, 59 autonómnych oblastí, z ktorých sa stále viacej usilovalo o nezávislosť.

2.15 Samostatný Tatarstan

Autonómna republika Tatarstan vykazovala v roku 1994 najväčšiu samostatnosť. Už v roku 1992 priznalo Rusko Tatarstanu zmluvne právo disponovať zdrojmi na jeho území a obchodní autonómiu. Tatarstan sa v decembri 1993 zdráhal účastniť sa volieb do ruského parlamentu. 14.2.1994 zostal Tatarstan ako stály člen vo federácii, je však suverénnym štátom s vlastným ministerským predsedom, prezidentom a parlamentom.