Svetadiel Antarktída tvorí južná polárna oblasť. Názov Antarktis je odvodený z gréčtiny. Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k Južnej Amerike. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na 2 časti:
a) Východná, alebo Veľká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne.
b) Západná, čiže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým polostrovom vybiehajúcim spolu s reťazou ostrovov smerom k Južnej Amerike.

Južný pól je v prostriedku svetadielu. Nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m.n.m. Jedinečné je aj to, že podľa medzinárodnej zmluvy Antarktída nepatrí žiadnemu štátu a je zakázané aj využívanie nerastného bohatstva. Začiatkom tohto storočia si mnohé krajiny robili územné nároky na Antarktídu. Aby sa v budúcnosti zabránilo konfliktu, 12 krajín, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné stanice, podpísalo vo Washingtone v roku 1959 zmluvu o Antarktíde, ktorá zrušila všetky nároky na jej územie (je vyhlásený status quo na územné nároky) a podľa ktorej je Antarktída určená len k mierovým účelom. Táto zmluva označila Antarktídu za kontinent vedy. Neskôr podpísalo zmluvu ďalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá dohoda zavádzajúca radu opatrení k ochrane antarktického životného prostredia a zákaz ťažby nerastných surovín. Zmluvu dodnes podpísalo viac ako 60 krajín, čo je jeden z najlepších príkladov medzinárodnej spolupráce.

Rozloha:
celková rozloha je 13 975 000 km2

Poloha:

Antarktída je kontinent obklopený oceánmi. Svetadiel Antarktída sa rozkladá v oblasti okolo južného pólu. Jeho hlavnú časť tvorí antarktická pevnina. Patria k nemu aj viaceré ostrovy na juhu Atlantického a Indického oceánu. Povrch:

Antarktída sa skladá z rozsiahlej pevniny a početných pobrežných ostrovov. Celý svetadiel, okrem malej časti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ľadovým krytom s početnými nebezpečnými trhlinami. Priemerná hrúbka ľadu je 2500 m, ale maximum je až 4500 m (najhrubšia ľadová vrstva: 4776m). Tento ľad pokrýva 99,6% povrchu krajiny. Ľadovcový štít vznikol vrstvením snehu za viac ako 100 000 rokov.

Štít viaže prevažnú časť sladkej vody na Zemi a 90% všetkej vody zamrznutej v ľadovcoch. Ak by sa ľad roztopil, hladina svetového oceánu by stúpla o 64 m. Ľad má takú veľkú hmotnosť, že väčšinu antarktickej pevniny stláča pod hladinu mora. Ľadovec sa vlastnou hmotnosťou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z výbežkov ľadovca odlamujú ľadové kryhy v podobe obrovských ľadových tabúľ dlhých až 200 km, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu.
Takmer celý povrch Antarktídy pokrýva pevninový ľadovec. Nad ľadovec vystupuje iba niekoľko skalnatých pohorí. Najvyššie je mladé vrásové pohorie. Najvyšší vrch kontinentu je Vinson Massi s výškou 5140 m.n.m. v Západnej Antarktíde, na ktorý ľudia prvý raz vstúpili v roku 1966, a na Viktóriinej zemi činná sopka Erebus. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham.

Podnebie:

Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je polárne podnebie. Antarktída je najchladnejší svetadiel na Zemi a zároveň je najvzdialenejšie a najnehostinnejšie miesto na Zemi. Antarktída môže byť klasifikovaná ako púšť, lebo tu spadne ročne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria časté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom sťažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží kráľovnej Astrídy, kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali v lete v r. 1983 na ruskej stanici Vostok (východ), t.j. teplotu –89,2°C. Dokonca ani v najteplejšom lete nevystupujú teploty nad bod mrazu. Chladné vetry dujú z centrálnej plošiny smerom k pobrežiu a spôsobujú silné snehové búrky. Silné vetry a nízke teploty sú nebezpečné pre človeka, ktorý ostane vonku nechránený. Sú tam nepriaznivé podmienky pre život, preto tam žijú ľudia iba vo výskumných základniach.

Obyvateľstvo:

Antarktída je jediný kontinent, ktorý nemá stále obyvateľstvo. Zdržiavajú sa tu len vedci, ktorí študujú tunajšie prostredie. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci cca 46 vedeckých staníc, roztrúsených po celom území, ktoré tu začali zariaďovať po roku 1947. Sú to napríklad:
· Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA,
· Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku,
· austrálska Základňa Casey a stanica Mawson,
· ruská Výskumná stanica Molodeznaja,
· britská stanica Halley a iné. V Antarktíde žije v zime iba 1200 ľudí. Ďalších asi 2500 sa k nim pridáva počas leta. Všetci sa zaoberajú vedeckým výskumom.

Každá vedecká stanica je špeciálne izolovaná pred chladom a niektoré sú zahĺbene pod povrchom ľadovca, aby si lepšie zachovali teplo. Na kúrenie a výrobu elektriny sa používa motorová nafta. Na základniach i uschovávajú dostatočné množstvo paliva, potravín a ostatných zásob, aby ľudia vydržali aspoň rok v prípade, že by nepriazeň počasia bránila prísunu nových zásob.

Jedinečné je aj to, že podľa medzinárodnej zmluvy Antarktída nepatrí žiadnemu štátu a je zakázané aj využívanie nerastného bohatstva. Začiatkom tohto storočia si mnohé krajiny robili územné nároky na Antarktídu. Aby sa v budúcnosti zabránilo konfliktu, dvanásť krajín podpísalo roku 1959 zmluvu o Antarktíde, ktorá zrušila všetky nároky na jej územie. Táto zmluva označila Antarktídu za kontinent vedy a stanovila, že sa bude využívať iba na mierové účely. Zmluvu dodnes podpísalo viac ako 60 krajín, čo je jeden z najlepších príkladov medzinárodnej spolupráce.

Nerastné bohatstvo:

Vedci objavili obrovské nerastné bohatstvo. Sú to ložiská rúd, farebných kovov, uránu, uhlia a ropy. Nerastné suroviny sa nevyužívajú lebo ich ťažba je veľmi nákladná.

Živočíšstvo:

a) žijúce na súši:
V skutočnosti na Antarktíde existuje len málo živočíchov, ktorí by sa živili na súši. Z morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé čajkovité vtáky: chaluhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájsť čokoľvek, čo im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Ďalšie dva druhy sú tučniak cisársky a fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tučniaky. Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len drobný hmyz a roztoče, ale pri okrajoch je život pestrejší.
b) v mori:
V oceáne žije mnoho malých morských živočíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre väčšie tvory – sú to malé kôrovce podobné ráčikom s dĺžkou do 5 cm, ktoré sa živia planktónom a inými menšími kôrovcami a vyskytujú sa v takých obrovských množstvách, že niekedy sfarbia moria okolo Antarktídy naružovo. Je tu mnoho veľrýb, tuleňov a uškatcov. Tuleň leopardí meria 3,6m, váži 450 kg a má ostré zuby v silných čeľustiach. Kosatka dravá je najväčší druh delfínov. Samci merajú do 9m a samice do 6m. Dokážu plávať rýchlosťou 60 km/hod. Majú čierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho.

Tieto živočíchy žijú na piatom najväčšom svetadiele na svete.
Dôsledkom dlhodobého lovu veľrýb a tuleňov hrozilo ich vyhubenie, preto bola prijatá medzinárodná dohoda o zákaze ich lovu.

História:

Výskumné výpravy v 16. storočí skúmali iba okrajové časti Antarktídy. Pobrežie Antarktídy ľudia prvý raz zbadali v roku 1820. Od roku 1840 začali bádatelia poznávať kontinent, ale južný pól ostal naďalej neznámy. Hlbšie do jeho vnútrozemia prenikali výpravy až na začiatku 20. storočia. Výpravy organizovala najmä Austrália, Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Veľká Británia. Len čo bol dosiahnutý Severný pól prostredníctvom Američana Róberta Pearyho v r. 1909, rozbehla sa súťaž o dobytie južného pólu. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora, odkiaľ vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádateľov patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Víťazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádateľ Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýčil na južnom póle 14. decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta Scotta. V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spoločníci Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cieľom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali.. Rozčarovaní, hladní a zužovaní skorbutom sa vydali na dlhú cestu späť. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvíľu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Onedlho po ňom zahynuli aj ostatní členovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrať po nezvestných bádateľoch. Žiaľ, jej pomoc prišla už neskoro.. Dnes v práci týchto bádateľov pokračuje okolo 30 výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živočíšstvo Antarktídy. Aby človek mohol prežiť v polárnych krajoch, musí byť schopný uchovať si teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové čiapky. Ich nasledovníci sa poučili od Eskimákov a prevzali od nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucňou a kožené alebo drevené okuliare chrániace oči pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa od snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblečenie vďaka vývoju umelých vlákien zmenilo – je menšie a zároveň teplejšie.

Nehody:

Jedného dňa argentínska loď Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský útes, keď opúšťala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor.

Ráno tam zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezrieť Palmer a okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovčekov sa to stalo. Náraz nebol príliš citeľný, ale 130 metrov dlhá loď zostala trčať nachýlená na pravý bok neschopná pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachrániť. Horšie dopadla miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a pohonných hmôt pre tri argentínske stanice. Navigačná chyba dôstojníka zmenila náklad na ekologickú bombu. Keď po desiatich dňoch dorazilo pohotovostné družstvo záchranárov z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už veľa zachrániť. Do mora uniklo 600 ton nafty, ktorá zničila život na mnohých kilometroch antarktického pobrežia.

Dňa 28. novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigačná chyba a zlá viditeľnosť zapríčinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a členov posádky – viac ľudí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.

Antarktída sa rozkladá okolo južného pólu a s plochou 13,2 mil. km2 je tretím najmenším kontinentom na Zemi. Do pevniny sa hlboko zakusujú Weddelove a Rossove more. Takmer 99 % územia kontinentu je pokryté pevninským ľadovcem s objemem cca 25 mil. km3 vody, čo je, pre predstavu, temer 80 % svetových zásob sladkej vody. Nachádza sa tu i činná sopka Mt. Erebus. I na Antarktídu s jej drsným chladným podnebím sa usporadúvajú turistické expedície.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk