Špeciálna komisia OSN navrhla, že územie na západ od rieky Jordán bude rozdelené medzi Židov a Arabov s Jeruzalemom a bude pod medzinárodnou kontrolou. ZSSR a USA hlasovali pre a Británia sa zdržala. Židia to prijali ako najlepšie možné rozhodnutie, ale Arabi toto rozhodnutie zamietli a nesúhlasili s ním. Arabi cítili, že Spojené národy nemajú právo robiť takéto rozhodnutia a že arabský svet by nemal platiť za zločiny spáchané Európou na Židoch. Boje v Palestíne sa rapídne stupňovali v mesiacoch po prijatí zmluvy. 14. mája 1948, keď vypršal Británii mandát nad Palestínou, Židia vyhlásili založenie štátu Izrael. Deklarácia obnovila náboženské a duchovné spojenie so židovským obyvateľstvom v Izraeli, bez zmienky o nejakých špecifických hraniciach; garantovala „slobodu vierovyznania, svedomia, jazyka, vzdelania a kultúry“ poskytovala rámec pre demokratický židovský štát založený na slobode, sparovodlivosti a mieri; a pozývala na mierové rokovania arabských susedov. Dočasná vláda bola založená predsedom Židovskej Agentúry Davidom Ben – Gurionom, ktorý pôsobil ako predseda a predchádzajúcim prezidentom Židovskej Agentúry Chaimom Weizmannom, ktorý tu pôsobil ako prezident. USA a ZSSR spoločne s inými štátmi uznali novú vládu. Arabská Liga vyhlásila vojnu novému štátu a Jordánsko, Egypt, Sýria, Libanon a Irak oznámili, že ich vojsko vstúpi do oblasti na pokyn. Izraelské ozbrojené sily sformované z obranných organizácií úspešne odvrátili arabskú útočnú aktivitu. Boje pokračovali do roku 1949, kedy bolo podpísané prímerie Izraelu s jeho susedmi, oznamujúce, že susediace štáty súhlasia s hranicami nového štátu. Boli vyčlenené časti, v ktorých palestínski Arabi prešli pod egyptskú a jordánsku kontrolu (Egypt mal kontrolu nad pásmom Gazy a Jordánsko nad Západným brehom). Jeruzalem bol rozdelený medzi Izrael a Jordánsko. Niekoľko sto tisíc Arabov odišlo do Gazy, Západného brehu alebo okolitých krajín. V novozaloženom Izraeli ostalo okolo 160 000 Arabov. Permanentné mierové rokovania sa mali držať mierových dohôd, ale to sa nestalo. Arabi odmietli uznať alebo rokovať s Izraelom. V roku 1949 sa zvolil prvý Knesset, vyhrala strana Mapai a Ben Gurion sa stal premiérom a Weizmann ostal prezidentom. Izrael sa stal v máji 1949 59-tym členom OSN. Izrael uznal právo každého Žida na život v Izraeli a povolil neobmedzenú imigráciu po prijatí Zákona o Návrate v roku 1950. V prvých štyroch mesiacoch prišlo do Izraelu asi 50 000 imigrantov, čo boli tí, čo prežili holokaust. Na konci roka 1951 prišlo do Izraelu okolo 690 000 imograntov, z nich 300 000 z arabských štátov ako Maroko, Alžírsko, Tunisko a Líbya.