Reliéf Slovenska
Súčasný reliéf Slovenska je výsledkom dlhého vývoja. Počas neho na zemský povrch pôsobili endogénne (tektonické pohyby, vulkanická činnosť) a exogénne činitele (voda, vietor, ľad, mráz). Dôležitú úlohu zohrali aj zmeny klímy (od rovníkovej až po ľadovcovú) a rozdielne vlastnosti hornín. Napokon nastali zmeny spôsobené činnosťou človeka.
1. Vývoj reliéfu do konca treťohôr
Aj keď väčšina povrchu Slovenska nesie stopy štvrtohornej modelácie, zachovali sa tu zvyšky geomorfologických tvarov, ktoré vznikli v starších geologických obdobiach. Sú to väčšie geomorfologické formy vzniknuté tektonickou činnosťou: kotliny, priekopové prepadliny, horské hráste a pozostatky starších zarovnaných povrchov.
Kotliny a pohoria vznikli zdvihom, resp. poklesom krýh v niekoľkých etapách, medzi ktorými boli obdobia relatívneho tektonického pokoja. Počas týchto období rieky rozširovali svoje korytá, na úpätiach susedných pohorí sa vytvárali pedimenty a pediplény. Pri ďalších zdvihoch rieky tieto povrchy eróziou rozčlenili. Zo zvyškov starých zarovnaných povrchov, ktoré vznikli v rôznych geologických obdobiach, sa nachádzajú v reliéfe Slovenska najčastejšie zvyšky parovín z dvoch období – panónu a vrchného pliocénu. Podľa novších názorov sa v našich Karpatoch rozlišuje 4-5 systémov zarovnaných povrchov:
1. exhumované zarovnané povrchy predeocénneho veku,
2. vrcholová roveň,
3. stredohorská roveň,
4. vrchnopliocénny zarovnaný povrch = poriečna roveň,
5. podstredohorská roveň.
2. Morfoskulptúrne typy reliéfu
GLACIÁLNY RELIÉF – ľadovcový; najlepšie sa vyvinul v Tatrách. Vytváral sa v starších štvrtohorách, ked nastalo ochladenie klímy, v nadmorských výškach nad 1700 m n. m. V období mindelského glaciálu ležalo územie nášho štátu medzi dvoma veľkými ľadovcami: jeden veľký pevninský severský, ktorý sem dorástol zo Škandinávie; druhým bol rozsiahly ľadovec na juhozápade, ktorý zasahoval z Álp až k Dunaju. Podobné rozšírenie mali ľadovce aj v risskom glaciále, ale vo wűrme bolo čelo kontinentálneho ľadovca od nášho územia vzdialené 270 km.
Tatry mali plošne najrozsiahlejšiu ľadovcovú pokrývku, viac zaľadnená bola južná strana Tatier, kde sa utvorilo viac ľadovcov a boli aj dlhšie. Horské ľadovce vytvorili ľadovcové kotly, ľadovcové doliny (trógy), ľadovcové panvy, jazerá (plesá): Popradské, Veľké Hincovo, skalnaté skoky s vodopádmi: Studenovodské vodopády, Hviezdoslavov vodopád, vodopád Skok a bralnaté hrebene.
V nižších polohách uložili rozdrobený materiál a vytvorili morény. Niektoré morény v sebe ukrývali kryhy ľadu, ktoré sa neskôr roztopili. Vo vzniknutých depresiách tak vznikli plesá ako napr. Štrbské. Prehradením toku tatranských potokov niektorými morénami vznikli ďalšie plesá: Velické, Skalnaté, Zelené.
Ľadovcový reliéf nachádzame aj v Nízkych Tatrách, kde sa na severnej strane vytvorilo 11 ľadovcov. Stopy zaľadnenia sa nachádzajú aj vo vrcholových častiach Malej Fatry.
PERIGLACIÁLNY RELIÉF – vznikol procesmi súvisiacimi so zamŕzaním a rozmŕzaním. Takéto podmienky boli v ľadových dobách u nás v nižších pohoriach, kotlinách aj nížinách. Otepľovaním v holocéne sa snežná čiara zdvihla asi o 1000 – 1200 m. Najviac rozšírené formy sú tie, ktoré vznikli mrazovým zvetrávaním skál. Predpokladá sa, že týmto spôsobom sa tatranské hrebene znížili asi o 5 m. Vo Vysokých Tatrách sa nachádzajú rozsiahle úsypy a kamenné moria. Periglaciálne kotly sa vytvorili vymŕzaním hornín pozdĺž puklín a vrstvových špár. Najviac sa vyskytujú v žulách. Pôdne formy, ktoré súvisia s týmto typom reliéfu sú: polygonálne pôdy, kamenné vence a dláždené pôdy. Vplyvom zamŕzania a rozmŕzania sa porušuje stabilita pôdy. Pri rozmŕzaní sa premáčaná sutina dostáva do pohybu, a tak vznikajú vo vysokých pohoriach úplazy.
EOLICKÝ RELIÉF – veterný; činnosť vetra bola v ľadových dobách oveľa väčšia ako v súčasnosti. Povrch pôdy nebol pokrytý súvislým rastlinným krytom. Najnápadnejšie sú formy vzniknuté z naviateho piesku, ktorý vytvoril pieskové pokrovy a presypy, najrozšírenejšie v Záhorskej nížine, no vyskytujú sa aj na niektorých miestach v Podunajskej a Východoslovenskej nížine. Najväčšiu súvislú plochu s významnými geomorfologickými tvarmi tvoria viate piesky, sú nevápnité a pochádzajú z wűrmu. Presypy vytvárajú prevažne nepravidelné a nevýrazné kopce okrúhleho tvaru alebo nízke chrbáty. Zriedkavé sú barchany s rožkovou podobou. Duny sú aj 20 m vysoké. Spraš nevytvárala také výrazné formy ako piesok. Vytvárala hlavne súvislé pokrovy – tabule (Trnavská a Nitrianska pahorkatina). Spraše môžeme nájsť v Podunajskej a Východoslovenskej nížine, menšie plochy v Košickej a Juhoslovenskej kotline.
RIEČNY RELIÉF – fluviálny; rieky a tečúce vody sú najvýznamnejšou a najrozšírenejšou exogénnou silou, ktorá modeluje reliéf Slovenska. Činnosť riek sa prejavuje v erózii, transporte a sedimentácii. Rieky majú tendenciu územie na jednej strane rozčleňovať, na druhej strane zarovnávať.
Vyvýšené územia boli rozrezané na sieť dolín a rázsoch (tie sú hlbšie, čím bolo územie vyššie vyzdvihnuté). Striedanvým zanášaním a prehlbovaním dien dolín vznikli v štvrtohorách pozdĺž našich riek stupne terás. Naše rieky majú 4 až 7 terás. Ich výšky sa menia v závislosti od tektonických pohybov. Najnižší a zároveň najmladší (holocénny) stupeň sa nazýva riečna niva. Nivy vznikli rozširovaním, bočnou eróziou a akumuláciou riečnych sedimentov. Vytvorili sa v miestach, ktoré poklesávali. Najširšie nivy sú v Podunajskej, Východoslovenskej rovine a v kotlinách. Vytvoril ich najmä Dunaj (v Malých Karpatoch - Devínska brána) medzi Bratislavou a Komárnom – vytvoril 4 terasy a nivu, Morava, Váh, Nitra, Hron, Bodrog, ale aj Hornád. Vylievaním korýt riek vznikli agradačné valy, hlavne na Východoslovenskej a Podunajskej rovine. Rieky na úpätí pohorí, kde sa ich sklon, a tým aj ich transportačná sila náhle zoslabili, uložili materiál vo forme náplavových kužeľov, tie majú rôzny vek. Sú dobre vyvinuté po oboch stranách Malých Karpát, Slanských vrchov, na Východoslovenskej nížine pod Vihorlatskými vrchmi, v Považskom podolí, v Hornonitrianskej kotline. Najväčší náplavový kužeľ uložil Dunaj po vyústení z Devínskej brány v oblasti Žitného ostrova. Jeho štrky a piesky ukrývajú najväčšie zásoby pitnej vody v strednej Európe.
RELIÉF VZNIKNUTÝ SVAHOVOU MODELÁCIOU – hlavným geomorfologickým činiteľom je zemská príťažlivosť, ktorá spôsobuje premiestňovanie materiálu po svahu. Aj tu prebieha erózia, transport a akumulácia za účelom nadobudnutia rovnovážneho stavu. Svahové procesy a ich intenzitu ovplyvňujú najmä: sklon svahu, vlastnosti hornín, ich uloženie, vlastnosti pôdneho krytu, slnečná radiácia, mrazové javy, zrážkové povrchová a podpovrchová voda, biosféra aj ľudské zásahy. Na strmých svahoch, ktoré majú sklon väčší ako 15°, vznikajú procesy odzrňovania a odpadávania zvetraného materiálu (v oblastiach pieskovcov a zlepencov, na žulách, vápencoch a dolomitoch), skalné a odvlalové rútenie (na miestach s porušenou stabilitou svahov riekou, ľadovcom, mrazom – Západné Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Vihorlatské vrchy), zosuvy (postihuje územia budované flyšom, sopečnými a sedimentárnymi horninami – Handlová, Ľubietová) a lavíny (hlavne snehové – rýchly pohyb snehu, ktorý vzniká na hladkých svahoch nad hornou hranicou lesa – Veľká Fatra, Tatry, Nízke Tatry).
Na miernejšich svahoch pôsobia: plazenie, mrazové kĺzanie (vznikli kamenné ľadovce a kamenné prúdy – pod hrebeňmi Tatier a Nízkych Tatier) a soliflukcia (vznikli ňou úvaliny – Podunajská a Východoslovenská nížina, Chvojnická pahorkatina a Košická kotlina). Všetky tieto procesy prebiehali v ľadových dobách, hlavne v pleistocéne, pretože zemský povrch nebol spevnený rastlinstvom.
ANTROPOGÉNNY RELIÉF – vznikol na Slovensku pri ťažbe a spracovaní nerastných surovín (Žiar nad Hronom, Sereď, Dobšiná, Jelšava, Lubeník), v oblastiach banskej a hutníckej činnosti, pri ťažbe kameňa, štrku a piesku. Povrch bol zmenený veľkými lomami na vápenec, ktoré sa nachádzajú v jadrových pohoriach a krasových územiach. Plošnou eróziou sa vytvorili terasy, hlavne ktoré súvisia s vinohradnícvom (Považský Inovec, Tríbeč, Vihorlat). Depresnými formami sú aj jamy, obyčajne zaliate vodou, využívané na rekreačné účely (Zlaté piesky, Rusovce, Štrkovec – v oblasti Bratislavy; Senecké jazerá, Šaštín, Pezinok, Lučenec). Úmyselnou stavebnou činnosťou v rámci sídel vznikli rôzne zarovnané plochy, pozdĺž riek boli vybudované povodňové hrádze. Vo všetkých častiach Slovenska je hustá sieť „komunikačných“ foriem reliéfu. Boli vybudované pri vedení cestných a železničných komunikácií, predstavujú ich násypy, zárezy, tunely, ale aj parkovacie plochy.
3. Morfoštruktúrne typy reliéfu
Formy reliéfu nie sú závislé len od geomorfologického činiteľa, ale aj od geologického prostredia. Predovšetkým tečúca voda, ale čiastočne aj zvetrávanie, pohyb zvetralín po stráňach, ľadovec a vietor vytvárajú v určitých geologických štruktúrach typické tvary. Okrem foriem na kvartérnych horninách, ktoré už boli charakterizované, možno vyčleniť nasledujúce typy reliéfu:
RELIÉF NA VONKAJŠOM FLYŠI – je ovplyvnený rôznou geomorfologickou hodnotou jednotlivých vrstiev hornín a súvrství. Prejavuje sa to viac ako tektonika. Flyš je vyvinutý v dvoch fáciách. V ílovcovej fácii prevládajú ílovce a slienité ílovce, pieskovce tvoria podradnú zložku. Tu je flyš menej odolný voči zvetrávaniu a erózii ako flyš v pieskovcovom vývoji. V dôsledku toho sa flyšové pásmo rozčlenilo na sústavy eróznych brázd a kotlín na miestach ílovcového flyšu a pásma vypreparovaných chrbtov a vrchov na miestach budovaných flyšom v pieskovcovom vývoji.
RELIÉF BRADLOVÉHO PÁSMA – bradlové pásmo predstavuje erózno-denudačný typ reliéfu, v ktorom sa výrazne prejavujú rozdiely dvoch základných typov hornín. Sú to odolné vápence jury a spodnej kriedy, ktoré tvoria jadrá vrás a plasické horniny vrchnej kriedy, predovšetkým menej odolné púchovské sliene, ktoré tvoria ich obal. Toto pásmo bolo antiklinálne vztýčené súvrstvie.
Výsledkom erózie je úzka výrazná erózna brázda, ktorá oddeľuje pohoria vonkajšieho flyšového pásma od centrálneho pásma Karpát. Bradlové pásmo vystupuje spod neogénu Viedenskej kotliny na západnom okraji Myjavskej pahorkatiny pri Podbranči. Odtiaľ pokračuje cez Myjavu do Bielych Karpát. V okolí Púchova nadobúda pásmo šírku 21 km a prechádza na obe strany Váhu. Pri Žiline prechádza bradlové pásmo na sever od Váhu v tzv. Kysuckej bráne, z Oravy prechádza cez Poľsko poza Tatry a vracia sa na naše územie. Tu sa bradlá najviac sústredia a vytvárajú jediný samostatný geomorfologický celok – Pieniny. Odtiaľ prechádzajú na sopečné svahy Vihorlatu a naposledy sa u nás objavujú vo forme bradlových hrebienkov pri Podhorodi medzi Vihorlatom a Popričným.
RELIÉF NA VNÚTROKARPATSKOM FLYŠI – typickými horninami sú pieskovce, ílovce a tzv. súľovské zlepence. Sú odolné voči zvetrávaniu a erózii. Vyvinuli sa dlhé erózne brázdy (Podtatranská brázda, Podchočská brázda). Typické sú aj zosuny, ktoré postihovali cestné komunikácie, obydlia, ovocné sady. Na Kubínskej holi, Veľkej Rači a Javorine zosuny spestrujú povrch lyžiarskych zjazdoviek.
RELIÉF NA KRYŠTALINIKU – viaže sa na kryštalické jadrá jadrových pohorí a plochy Slovenského rudohoria. Zmeny v reliéfe sú spôsobené zlomovými líniami. V kontraste s hladkými formami reliéfu sú ostré formy hrebeňov, skalných veží a žľabov. Chrbty a stráne sú menej členité, výrazné formy sa vyskytujú na odolnejších horninách – Slovenské rudohorie, Považský Inovec, Tríbeč, Tatry a Nízke Tatry.
RELIÉF NA PERMSKÝCH A DRUHOHORNÝCH SEDIMENTÁRNYCH HORNINÁCH – tento reliéf sa vyskytuje v jadrových pohoriach a v Slovenskom rudohorí. V jadrových pohoriach tatranského oblúka sa nachádza spravidla na severozápadnej, resp. severnej strane, v nízkotatranskom oblúku a v Slovenskom rudohorí po oboch stranách. Vyznačuje sa veľkou pestrosťou a bohatosťou tvarov. Je to spôsobené pestrým zložením rôzne odolných hornín, ktoré boli intenzívne zvrásnené a rozlične sa vertikálne i horizontálne striedajú. Zvlášť vyčleňujeme krasový reliéf, ktorý môžeme nájsť na karbonátových horninách. Formy reliéfu možno sledovať predovšetkým v tatridnej jednotke, v križňanskom a chočskom príkrove a na ich styku. V tatridnej jednotke na kryštalickom podloží sa vyskytujú veľmi odolné kremité pieskovce, zlepence a kremence. Vyčnievajú na rázsochách ako rad kozích chrbtov a ako kvesty, skalné hrebene, skalné hrady (Tríbeč, v Malých Karpatoch). Vo všetkých jednotkách sa v reliéfe vynímajú široké pásy sklanatých vrchov z vápencov a dolomitov.
Majú strmé svahy, skalné steny a bralá, rieky v nich prerezávajú úzke tiesňavy (Kňaží stôl, Rokoš, Vápeč, Maleník – v Strážovských vrchoch, Bujačí vrch v Belianskych Tatrách). Chočský príkrov, ktorý sa nasunul na križňanský, vytvoril mohutný komplex vápencov a dolomitov, výrazne vystupujú nad hladký, znížený povrch križňanského príkrovu. Potoky tečúce cez vápence a dolomity vyhĺbili úzke doliny a tiesňavy (Jánošíkove diery a Tiesňavy – Malá Fatra, Prosiecka a Kvačianska dolina v Chočských vrchoch, Gaderská dolina vo Veľkej Fatre). Ďalšími tvarmi sú tektonické okná s hladko modelovanými formami – vznikli v miestach, kde odstránili erózno-denudačné procesy vápencové a dolomitické horniny chočského príkrovu, odkryli sa mäkššie horniny slieňovcov a slienitých bridlíc, príkrovové trosky – vznikli postupnou eróziou a denudáciou odolnejších príkrovov zložených z odolných vápencov a dolomitov (Veľký a Malý Rozsutec, Boboty, Sokolie).
KRASOVÝ RELIÉF – kras sa na Slovensku viaže predovšetkým na karbonátové horniny v obalovom slede autochtónneho mezozoika a v systéme subtatranských príkrovov (križňanský, chočský a strážovský). V gemerskom pásme sú to najmä silický a muránsky príkrov. V menšej miere sa nachádza krasový reliéf aj v bradlovom pásme a na mladých travertínoch.Podľa klasifikácie rozoznávame na Slovensku dva morfoklimatické typy krasu:
1. stredoeurópsky kras mierneho pásma – na nižšej úrovni sa delí na horský a kotlinový kras. V rámci HORSKÉHO krasu je 5 geomorfologických typov: planinový kras – reprezentovaný samostatnými planinami, ktoré sú navzájom oddelené hlbokými kaňonmi. Tento kras sa viaže na silický a muránsky príkrov. Patrí tu Slovenský kras s rozlohou 800 km². Nachádza sa tu veľa krasových závrtov, škrapov, priepasti (Čertova diera, Brázda), jaskyne (Domica, Gombasecká, Silická ľadová), Slovenský raj s jaskyňami Dobšinská ľadová, najdlhšia Stratenská. Ďalším typom je rozčlenený kras masívnych chrbtov, hrastí a kombinovaných vrásovo-zlomových štruktúr – u nás plošne najviac zastúpený, vyskytuje sa takmer vo všetkých jadrových pohoriach aj v Slovenskom rudohorí. V rámci Malých Karpát poznáme Borinský, Plavecký, Dobrovodský, Čachtický kras, sprístupnené sú jaskyne: Driny, Čertova pec, Harmanecká, Važecká jaskyňa. Ďalším typom je rozčlenený kras monoklinálnych hrebeňov a chrbtov – oddelených hlbokými dolinami tiesňavového charakteru. Najkrajšie je vytvorený Demänovský kras – a jeho systém jaskýň (Dem. jaskyňa Slobody, Dem. ľadová jaskyňa, Okno, Psie diery, Pustá jaskyňa), Bystriansky kras s ponormi, vyvieračkami, krasovými jamami a suchými dolinami, Bystrianska jaskyňa.
Kras bradlovej štruktúry – menšie povrchové formy a kratšie jaskyne. Vršatecké bradlá, Veľký a Malý Manín, Pieniny s jaskyňou Aksamitkou. Do KOTLINOVÉHO krasu patria menšie krasové územia na dnách vnútrohorských kotlín a ostrovné polohy krasu na Podunajskej pahorkatine. Kras izolovaných krýh a tvrdošov – ostrovné polohy krasu, ktorý sa vytvoril na izolovaných, tektonicky vyzdvihnutých kryhách karbonátových hornín v nížinách a kotlinách Západných Karpát. Kras úpätných plošín a terás – tektonicky poklesnuté kryhy karbonátových hornín ležiacich na dne kotlín. Karbonáty vytvárajú úpätné plošiny – pedimenty (Horehronské podolie – Šumiacky, Hornolehotský; Hybský a Malachovský kras). Kras travertínových kôp a kaskád – v pohoriach aj v kotlinách, vyskytujú sa v nich škrapy, aj menšie jaskynky. Skrasovatené sú pevné travertíny v Liptovskej kotline (Lúčky), Spišské Podhradie, Bojnice, Borová hora. 2. vysokohorský kras – nachádza sa v najvyšších polohách vysokých pohorí (1500 – 2100 m n. m.). Známy je u nás kras Belianskych Tatier (tu sa kras vyvinul v monoklinálnych chrbtoch, je sprístupnená Belianska jaskyňa), Západných Tatier (Červené vrchy), Ďumbiersky kras (v nadmorskej výške 1700 m, vytvorené sú menšie krasové jamy a škrapy, jaskyne a priepasti) a kras Vysokých Tatier (Široká). RELIÉF NA NEOGÉNNYCH SOPEČNÝCH HORNINÁCH – neogénny vývoj našich sopečných pohorí trval dlho, sopečná činnosť sa opakovala. Vznikali vrtevnaté sopky, zložené sopky s parazitickými krátermi. Niektoré kryhy vystupovali, iné klesali a nakláňali sa. Pokles krýh dal vznik kotlinám v sopečných pohoriach: Žiarska, Pliešovská kotlina. Dnes sa zachovalo pomerne málo tvarov z pôvodného sopečného reliéfu. Spôsobili to erózia a denudácia, ktorých činnosťou sa u nás vytvoril rad foriem reliéfu. Sú to: stupňoviny na rozrušovaných kryhách stratovulkánov – striedajú sa tu strmšie sklony na tvrdých lávových pokrovoch s miernejšími svahmi a zníženinami na tufoch a aglomerátoch. Vznikajú skalné hrady obkolesené sutinami. Svoj charakter si zachovala Poľana, značne znížená – s kráterom v tvare kaldery, Javorie, Popričné, západné úbočie Vtáčnika, západné svahy Štiavnických vrchov, západné a južné svahy Pohronského Inovca, Vihorlat. Podhorské a medzihorské tabule – na tufoch, tufitoch a sopečných brekciách. Najlepšie zachovaným pozostatkom tabule je Krupinská planina, so strmým južným okrajom. Ďalšie zvyšky tabúľ – podhorie Poľany, Popričného, na obvode Vtáčnika, na úpätí Javoria.
Vypreparované intruzívne telesá (pne, výplne komínov a trhlín) – okolie Prešova so Šarišským a Kapušianskym hradom, Rohy, Snory, Syroň, Cerová vrchovina, Šiatoroš, Karanč. Tvary rozrušovaných propylitizovaných a prekremenených obvodov – vznikli premenou a impregnáciou horúcimi roztokmi, Novobanská kotlina, okolie Banskej Štiavnice, Kremnice, Banskej Belej. Zvyšky lávových prúdov a pokrovov - tvorené hlavne pyroxenickými andezitmi – na chrbtoch a vrchoch niektorých pohorí, kde tvoria skalné čiapky, ktoré sa na okrajoch rozpadávajú v sklané piliere a kancle. Sitno – Štiavnické vrchy, Vihorlat, Sninský kameň - Vihorlat , Šimonka – Slanské vrchy, Buchlov, Kláštorná skala – Vtáčnik, Klenovský a Ľubietovský Vepor. Zvyšky bazaltových prúdov – okolie Hajnáčky a Fiľakova, Poanský vrch, Bučoň, planina Medveš.
RELIÉF NA NEOGÉNNYCH USADENÝCH HORNINÁCH – najvýraznejšie tvary vznikajú na miestach rozlámania a mierneho naklonenia krýh, je tu hlbšia rezba reliéfu a hustejšia sieť dolín a úvalín, môžu vznikať aj výmole. Nakláňaním krýh sa vysvetľuje aj asymetria dolín Nitrianskej, Žitavskej a Hronskej pahorkatiny.
4. Relatívna výšková členitosť reliéfu
V dôsledku pôsobenia endogénnych a exogénnych reliéfotvorných činiteľov dochádza v určitom čase na niektorých miestach k rozčleňovaniu, na iných miestach k zarovnávaniu zemského povrchu. Rozhodujúcim činiteľom tohto procesu v našich podmienkach je riečna erózia, avšak podieľajú sa na ňom aj všetky ostatné geomorfologické činitele. Najčastejšie sa rezba reliéfu vyjadruje pomocou relatívnej vertikálnej členitosti. Tá sa najčastejšie určuje na základe siete kruhov s polomerom 2 km, na ktorých sa sleduje rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom. Na základe takto zostrojenej mapy bolo vyčlenených na Slovensku 7 typov reliéfu:
ROVINY – rovinný až nepatrne zvlnený reliéf; sú naše najrozšírenejšie územia, zaberajú 22,5 % rozlohy štátu. Výškový rozdiel neprevyšuje 30 m. Vznikli v nížinách a stredohorských kotlinách ukladaním riečnych a eolických sedimentov. Najviac plochy zaberajú v Podunajskej, Východoslovenskej a Záhorskej nížine, v Košickej a Juhoslovenskej kotline (nivy Dunaja, Moravy, Váhu, Ipľa, Nitry, Hrona, Slanej, Hornádu...).
PAHORKATINY – mierne až stredne zvlnený reliéf; majú reliéf so širokými chrbtami, úvalinami a úvalinovými dolinami. Zaberajú 18,4 % rozlohy štátu. Výškové rozdiely sú 31 – 100 m. Vznikli hlavne na slabo spevnených a menej odolných horninách na styku pohorí a nížin a v kotlinách.
Najrozsiahlejšie plochy zaberá Podunajská pahorkatina (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská), Východoslovenská a Chvojnická pahorkatina.
NIŽŠIE VRCHOVINY – silne zvlnený až mierne rezaný reliéf; sú typické pre nižšie časti pohorí Karpát a dná niektorých kotlín. Zaberajú 17,3 % rozlohy Slovenska. Výškový rozdiel je 101 – 180 m. V rámci pohorí sa vyskytujú v Krupinskej planine, v Cerovej vrchovine, Myjavskej pahorkatiny, vo vonkajších Karpatoch. V rámci kotlín zaberajú plochy vo Zvolenskej, Hornádskej a Liptovskej kotline.
VYŠŠIE VRCHOVINY – stredne rezaný reliéf; zaberajú 20,6 % rozlohy štátu, sú teda druhým najrozšírenejším typom reliéfu. Výškový rozdiel je 181 – 310 m. Zaberajú časti Malých Karpát, Považského Inovca, Tríbeča a vyššie časti flyšových pohorí.
NIŽŠIE HORNATINY – hlboko rezaný reliéf; sú typické pre vyššie polohy našich nie najvyšších pohorí, výškový rozdiel je 311 – 470 m. Zaberajú asi 14,8 % rozlohy Slovenska. Zaberajú plochy vo flyšových a sopečných pohoriach.
VYŠŠIE HORNATINY – veľmi hlboko rezaný reliéf; majú menšie rozšírenie (zaberajú len 4,7 % rozlohy), výškový rozdiel je 471 – 640 m. Súvislé plochy sa vyskytujú vo vysokých pohoriach Karpát, v Nízkych Tatrách.
VEĽHORNATINY – extrémne rezaný reliéf; sú najmenej rozšírené (1,7 %), výškový rozdiel je viac ako 641 m. Predstavujú plochy v najvyšších polohách našich najvyšších pohorí, kde reliéf modeloval prevažne ľadovec. Nachádzajú sa v Tatrách, v ďumbierskej skupine Nízkych Tatier, v kriváňskej skupine Malej Fatry, vo Veľkej Fatre, v Chočských vrchoch a na Babej hore.
Zdroje:
LAUKO, V. (2003): Fyzická geografia Slovenskej republiky. Mapa Slovakia, Bratislava. - LUKNIŠ, M. – PLESNÍK, P. (1961): Nížiny, kotliny a pohoria Slovenska. Osveta, Bratislava. -
|