Vynikajúcou osobnosťou medzi prvými jezuitskými misionármi v Číne bol nepochybne MATTEO RICCI (1552-1610) [viď Čína dnes 2001, s. 29-32]. S ním sa začína nová epocha kresťanských misií v Ríši stredu.
Východiskom jezuitskej misijnej stratégie pri ohlasovaní evanjelia bola akomodácia kresťanského posolstva na čínske myslenie a jeho koncept o svete i človeku, a zároveň aj úsilie o to, aby Čína pochopila novú, kresťanskú vieru ako naplnenie svojej vlastnej náboženskej a filozofickej tradície. Jezuiti boli presvedčení, že v klasických dielach čínskej tradície a v učení pôvodného konfucianizmu možno nájsť stopy Božieho pra-zjavenia. Prijatie kresťanstva sa malo teda čínskym konvertitom javiť ako zavŕšenie ich vlastných náboženských a kultúrnych tradícií, ktoré nevyžaduje radikálne zrieknutie sa vlastnej minulosti. Táto misijná metóda akomodácie mala veľký úspech predovšetkým v kruhoch vyšších úradníkov (mandarínov) a učencov. Viacerí vysokí mandaríni, ako napr. XU GUANGCHI a.i., prijali v tomto čase kresťanstvo a aktívne podporovali misijnú činnosť MATTEA RICCIHO i jeho neskorších nástupcov.

ČÍNSKA NADVLÁDA V TIBETE A NA TAIWANE

Úpadok úradníckeho systému a svojvoľná moc cisárskych eunuchov, ktorí fakticky mali vo svojich rukách moc nad celou ríšou, boli príčinou mnohých povstaní a viedli nakoniec i k zániku dynastie MING, ktorej posledný cisár spáchal samovraždu v r. 1644 po ovládnutí hl. mesta Mandžúrmi. Ich vpádom znovu získala moc v krajine cudzia národnosť, ktorej sa však pomocou organizačného talentu, zákazu sobášov medzi Mandžúrmi a Číňanmi a prostredníctvom úspešného riadenia štátu podarilo udržať moc takmer tristo rokov. Čínske obyvateľstvo bolo prinútené prebrať odev a účes nových dobyvateľov. Nosenie typického dlhého mandžúrskeho vrkoča Číňania vždy chápali ako symbol závislosti od cudzích vládcov. Na druhej strane prevzali madžúrski vládcovia konfucianizmus a dali mu opäť štatút jedinej štátnej ideológie. Po upevnení moci nad celým čínskym štátnym územím sústredili QING-cisári celú svoju pozornosť zahraničným výbojom. V r. 1662 bol k ríši pričlenený Tibet a Holanďania, ktorí predtým zabrali Formózu (dnešný Taiwan) Portugalčanom, boli definitívne vytlačení. V r. 1751 sa územie Tibetu nakoniec stalo čínskym protektorátom.
Prví cisári mandžúrskej dynastie QING (1644-1911) boli voči kresťanstvu zhovievaví. Budúcnosť katolíckej Cirkvi v Číne sa zdala byť veľmi nádejná a sľubná, keďže jezuiti mali postupne nemalý vplyv až na samotnom cisárskom dvore. Dokonca cisár KANGXI (1662-1722) vydal v roku 1692 tzv.