tolerančný edikt, na základe ktorého kresťanstvo dostalo rovnaké práva ako taoizmus a budhizmus. Jezuiti, napr. ADAM SCHALL VON BELL (1592-1666) a FERDINAND VERBIEST (1623-1688), sa dokonca stali riaditeľmi cisárskeho astronomicko-matematického úradu v Pekingu, ktorý bol v tých časoch vplyvným orgánom čínskeho štátu. Jezuiti zastávali tento vysoký úrad až do konca 18. storočia. Ich akomodačná misijná metóda však narazila na silný odpor františkánov a dominikánov. Kritika bola zamierená na úkony uctievania predkov a KONFÚCIA, pretože v nich odporcovia jezuitov nevideli obyčajné civilné úkony, akými tieto v skutočnosti boli, ale naopak náboženské úkony, a teda modloslužbu. Tento tzv. spor o čínskych rítoch, a diskusia s ním spojená, sa teda vyvinul na základe rozdielneho chápania tej istej skutočnosti a trval takmer dve storočia. Oficiálne bol ukončený pápežskou bulou až v r. 1742, ktoroá čínskym veriacim zakazovala uctievanie predkov a KONFÚCIA. Toto tragické rímske rozhodnutie negatívne zmenilo dovtedajší pozitívny postoj čínskeho cisára voči kresťanstvu a európskemu mysleniu a malo za následok cisárov zákaz šírenia kresťanskej viery v Číne, vyhostenie cudzích misionárov z krajiny a masívne prenasledovanie kresťanstva ako subverzívneho (podvratného) náboženstva.

Tradícia contra reforma

Celé 18. storočie bolo obdobím veľkej prosperity čínskej ríše, ktoré sa vyznačovalo všeobecným hospodárskym blahobytom, silným rastom počtu obyvateľstva a usporiadaným riadením tejto obrovskej krajiny. Úradníci, ktorí prešli cez systém štátnych skúšok, boli dobre platení a podriadení neustálemu, dobre premyslenému kontrolnému systému. Prístup k vedúcim úradníckym pozíciám na základe potvrdených poznatkov konfuciánskych spisov zaisťoval určitú sociálnu mobilitu v spoločnosti, keďže umožňoval spoločenský postup aj príslušníkom nižších spoločenských vrstiev. Dlhoročné intenzívne zaoberanie sa tradičnými dielami KONFÚCIA, ktoré sa museli kandidáti naučiť sčasti naspamäť, sa v 19. st. ukázalo ako veľká prekážka v snahe udržať krok s búrlivým rozvojom techniky a moderných, predovšetkým prírodných vied, ako tomu bolo v tom čase v Európe a v Sev. Amerike. Reformné snahy v Číne nemali takmer nijaký úspech, čím sa zaostávanie čínskej ríše za západnými veľmocami ešte zväčšilo.
Začiatkom 19. st. sa začal postupný rozpad moci vládnúcej mandžúrskej dynastie. Dochádzalo k opätovným korupčným škandálom a hrubým chybám v administratívnej správe, ktoré zapríčinili bankrot štátnych financíí a rastúci odpor v niektorých vrstvách obyvateľstva.