Demänovská jaskyňa slobody

Demänovská jaskyňa slobody
(národná prírodná pamiatka)

Katastrálne územie : Demänovská Dolina
Okres: Liptovský Mikuláš
Kraj: Žilinský

Nachádzajú sa na pravej strane Demänovskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier, v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina na území Národného parku Nízke Tatry. Vchod do jaskyne sa nachádza v doline Točiške, je v nadmorskej výške 870 m. Prístupný je serpentínovým chodníkom z parkoviska, pričom treba prekonať výškový rozdiel 52 m. Demänovská jaskyňa slobody predstavuje najpestrejšiu časť Demänovského systému. Vytvorená je v strednotriasových tmavosivých gutensteinských vápencoch krížňanského príkrovu pozdĺž tektonických porúch ponorným tokom rieky Demänovky a jej bočnými visutými ponornými prítokmi. Dĺžka jaskyne je 8 126 m s výškovým rozdielom 120 m. Z bohatej sintrovej výplne sú unikátne sintrové lekná a iné jazerné formy (špongiovité, koralovité, hroznovité) i excentrické stalaktity. Upútajú mohutné sintrové vodopády a stalagnáty, sférolitické stalaktity a mnohé ďalšie formy. Vo Veľkom dóme je mocný náter bieleho mäkkého sintra. Jaskyňou preteká podzemný tok Demänovky, ktorá pramení pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier na nekrasovom území a do podzemia sa ponára na Lúčkach. Na povrch sa dostáva jaskyňou Vyvieranie severne od Demänovskej jaskyne slobody. Teplota vzduchu v jaskyni je 6,1 až 7,0 °C, relatívna vlhkosť je veľmi vysoká 94 až 99 %.
V jaskyni sa našli kosti jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). V jaskyni sa zistili aj
4 druhy netopierov. Nález šťurovky (Eukoenenia spelaea) predstavuje jeden z najsevernejších výskytov zástupcu tohto radu pavúkov, čím sa Demänovské jaskyne radia medzi biospeleologické lokality európskeho významu. Z drobných bezstavovcov sú ďalej významné najmä mnohonôžky. Jaskyňu náhodne objavil A. Král za pomoci A. Mišuru a ďalších prieskumníkov v roku 1921. V roku 1922 vznikla Komisia pre zverejnenie Demänovských jaskýň, jej užší výkonný výbor viedol D. Jurkovič. V tom istom roku sa začali sprístupňovacie práce prerazením nového vchodu asi 10 m nad Objavným ponorom. V roku 1923 sa inštalovalo dočasné elektrické osvetlenie. Časť jaskyne sprístupnili až od roku 1924. V roku 1925 vzniklo Družstvo Demänovských jaskýň, ktoré prevzalo záväzky komisie. V roku 1926 bol objavený Jánošíkov dóm, Panenská chodba, Chodba utrpenia, Prales a červená galéria. Neskôr v roku 1927 boli objavené Čarovná chodba a Fialový dóm.

V roku 1929 vyrazili nový vchod do jaskyne v doline Torište. O rok neskôr V. Benický a A. Lutonský objavili Svantovítove siene a roku 1930 zázračné siene. V roku 1931 sa inštalovalo definitívne elektrické osvetlenie a sprístupnená trasa sa predĺžila. V ďalších rokoch nasledovali objavy nových priestorov, výskum jaskyne a jej prepojenie s ďalšími jaskyňami. V roku 1951 sa prepojila s Pustou jaskyňou a roku 1983 s jaskyňou Vyvieranie. Po neúspešných pokusoch v rokoch 1952, 1968, 1974 a 1983 sa na prelome roku 1986 a 1987 dosiahlo jej spojenie aj s Demänovskou jaskyňou mieru. V roku 2000 prebiehali ďalšie úpravy a rekonštrukcie. Dnes je prevádzková trasa dlhá 1800 m .