Arktídu tvorí Severný ľadový oceán, ktorý je po väčšinu roka zamrznutý, alebo pokrytý plávajúcimi ľadovými kryhami.

Dlho sa predpokladalo, že na severnom póle môže byť more bez súvislého ľadu, ale od roku 1827, keď sa britský námorný dôstojník William Edward Parry pokúsil dosiahnuť pól na člnoch ťahaných po ľade už nik nepochyboval, že oblasť severného pólu je pokrytá večným ľadom. Komu sa podarí dosiahnuť ho na lyžiach a saniach ako prvému? Víťazom nevypísaných pretekov sa pravdepodobne stal Američan Robert Peary. Oznámil, že pól dosiahol roku 1909 spolu s černošským sprievodcom Matthewom Hensonom a štyrmi Eskimákmi. Peary bol pôvodne banský inžinier v službách vojnového námorníctva. Roku 1884 ho vyslali do strednej Ameriky, aby sa zapojil do projektovania kanála v Nikarague. Lenže väčšmi než horúčavy subtrópov lákal Pearyho chlad polárnych krajov. Už ako chlapca ho zaujali dobrodružstvá prvého amerického polárneho hrdinu Elishu Kent Kaneda. Po návrate do Spojených štátov sa oddal prieskumu polárnych oblastí. Roku 1886 sa vydal na prvú výpravu , ktorá smerovala do Grónska. Američan Frederich Cook sa proti Pearyho vyhláseniu o objavení severného pólu s pobúrením ohradil a tvrdil, že pól dosiahol už rok pred Pearym. Prvým človekom, ktorý sa dostal na severný pól preukázateľne po „pevnine“ bol roku 1968 Američan Ralph Plaisted na snežnom skútri.

Len čo Peary oznámil, že dosiahol severný pól, rozbehla sa súťaž o dobytie južného pólu. Výskumné výpravy v 16. Storočí skúmali iba okrajové časti Antarktídy a hlbšie do jej vnútrozemia prenikali až na začiatku 20. Storočia. Výpravy organizovala najmä Austrália Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko a Veľká Británia. Lode so spevneným trupom doviezli polárnikov do základného tábora, odkiaľ vyrážali na prieskumné výpravy. Medzi takýchto bádateľov patril aj Robert Falcon Scott, ktorý podnikol v rokoch 1901 – 1912 dve antarktické výpravy. Víťazom pretekov o južný pól sa však stal nórsky bádateľ Roald Amundsen. Nórsku vlajku vztýčil na južnom póle 14. Decembra 1911, o jediný mesiac skôr, než britská výprava Roberta Scotta : V októbri 1911 kapitán Scott a jeho štyria spoločníci Lawrence Oates, Edward Wilson, Edgar Evans a Henry Bowes opustili základný tábor. Ich cieľom bol južný pól. 17. januára 1912 pól naozaj dosiahli. Našli tam však už stopy po Amundsenovej výprave a uvedomili si, že prehrali... Rozčarovaní, hladní a zužovaný skorbutom sa vydali na dlhú cestu späť. Edgar Evans zomrel. Potom ochorel Oates. Vedel, že ostatných zdržiava, a preto jednej noci vyšiel zo stanu so slovami „Idem iba na chvíľu von...“ a vydal sa do pustatiny v ústrety smrti. Nedlho po ňom zahynuli aj ostatní členovia výpravy. Ich zmrznuté telá, fotografie a zápisky našla po ôsmich mesiacoch záchranná výprava, ktorá sa vybrala pátrať po nezvestných bádateľoch. Žiaľ, jej pomoc prišla už neskoro... Dnes v práci týchto bádateľov pokračuje okolo 30 výskumných staníc. Vedci tu študujú geologickú stavbu, podnebie a živočíšstvo Antarktídy. Aby človek mohol prežiť v polárnych krajoch, musí byť schopný uchovať si teplo. Prví objavitelia nosili hrubé svetre a kožušinové čiapky. Ich nasledovníci sa poučili OD Eskimákov a prevzali OD nich obuv z tulenej kože, dlhé bundy s kapucňou a kožené alebo drevené okuliare chrániace oči pred prudkou žiarou slnka odrážajúceho sa OD snehu. V posledných 50 rokoch sa polárnicke oblečenie vďaka vývoju umelých vlákien zmenilo – je menšie a zároveň teplejšie.

V Arktíde sú priemerné januárové teploty okolo –30°C. Jej meno je odvodené z gréckeho názvu súhvezdia Veľkého voza – Arktos, pod ktorým oblasť leží. Má rozlohu 26,5 milióna km2, z toho 18,5milióna km2 pokrýva more a zhruba 7,9 milióna km2 sú ostrovy a pevnina. Podnebie arktídy je studené, drsné. Priemerná ročná teplota klesá pod –10°C. Extrémne zimné teploty boli namerané na Sibíri (Ojmiakon –71°C), v Kanade (Fort Good Hope –78,2°C) a v Grónsku (-62°C). Zima tu trvá 7-8 mesiacov. V lete pod vplyvom oteplujúceho sa mora a jeho prúdov vystupuje teplota na krátky čas na +1 - +3°C. Severný ľadový oceán je okolo severného pólu trvale zamrznutý. Má rozlohu 14 miliónov km2 a je až 3000m hlboký. Jeho južnejšie okraje sú počas krátkeho leta plné ľadových krýh a ľadovej triešte. Vietor a morské prúdy ženú kryhy na juh, kde sa roztopia až v 60° zemepisnej šírky. Vodné zrážky sú tu vo forme snehu, ktorý sa aj v lete mení na ľad. Grónsko a arktické súostrovie Kanady z veľkej časti pokrýva ľadovec. Na nezaľadnených častiach pevniny je na večne zamrznutej pôde tundra, ktorá prechádza do subarktickej tajgy. Osídlenie Arktídy je veľmi riedke, človek trvale obýva len okrajové oblasti. Pôvodní obyvatelia Arktídy sú po stáročia Eskymáci, ktorí sami seba názývajú Inuiti. Žijú tu dodnes, spolu s podobnými skupinami národov, ako sú Laponci (Saamovia), Samojedi, Jakuti, Nanajci a Čukčovia. Živia sa lovom zveri, chovom sobov a ťažbou nerastov. Najsevernejším trvalým sídlom je Alert, ktorý leží na Ellesmerovom ostrove na 82°30’ severnej zemepisnej šírky. Arktída sa zemepisne delí na Euroázijskú a Americko-Grónsku časť. Ostrovy Euruázijskej časti, okrem Medvedieho ostrova a Svalbardu patria Rusku. Ich hospodársky rozvoj je spätý zo Severným ľadovým oceánom, do ktorého ústi veľa splavných sibírskych veľtokov. K Amricko-Grónskej oblasti patria hornaté arktické ostrovy Kanady so studeným, ale suchým podnebím polárnej púšte. Najväčšími ostrovmi sú Baffinov, Viktóriin, Ellesmerov a Banksov ostrov. Južnejšie ostrovy sú riedko osídlené Eskimákmi. Pri severovýchodnom pobreží amerického kontinentu leží najväčší ostrov sveta Grónsko. Z väčšej časti leží za polárnym kruhom. Len 324 000 km2 nie je pokrytých ľadom. Ide o pás okolo pobrežia široký 20 km. Ľadovce pokrývajú 1,8 mil. km2 a na niektorých miestach sú až 2000 m vysoké.