Prírodné katastrofy

Prírodné katastrofy v minulosti

Slovo katastrofa je gréckeho pôvodu ( katastrophe ) a znamená zánik, zlom. Katastrofu by sme mohli definovať rôzne. Jedna z možných definícií znie: “Katastrofa je mimoriadna udalosť, pri ktorej došlo k strate života alebo zasiahnutiu najmenej päťdesiat ľudí a k narušeniu správnej subštruktúry." Už od pradávna ľudstvo ohrozovali menšie, či väčšie prírodné katastrofy. Výbuchy sopiek, zemetrasenia, lavíny, povodne, tropické búrky, zosuvy pôdy, či obyčajné zásahy bleskom a s tým spojené požiare. Ľudia si spočiatku mysleli, že ich príčinami sú bohovia, ktorí v zápale hnevu ucítili potrebu potrestať ľudstvo, no s postupným pribúdaním a systematizovaním poznatkov bol človek schopný vysvetliť si ich príčiny racionálnejšie. K tomu najhrozivejšiemu, čo môže postihnúť ľudstvo jednoznačne patria výbuchy sopiek. Udalosti, pri ktorých sa krajinou ozýva hrôzostrašný hrmot, oblohu zahaľuje oblak dymu a popola a ľudí desí predstava, že by mali zomrieť hrôzostrašnou smrťou.

Čo je to sopka?

„Sopka je také miesto zemskej kôry, kde bola porušená kontinuita pevných častí a z hĺbky sa dostávajú na povrch roztavené horniny a plyny. Tuhé alebo stuhnuté produkty výbuchu sa nahromadia okolo otvoru, čím vytvoria kopec alebo vrch, ktorý nazývame vulkánom alebo sopkou. Otvor vrchu je kráter.“

Plynný obsah roztavených hornín môže byť extrémne premenlivý. Táto jeho premenlivosť určuje spôsob a priebeh výbuchu. Roztavenú horninu spolu s horúcimi plynmi, ktoré sú v nej uzavreté alebo voľne bublajúce, nazývame magma. Magma pochádza z hĺbky 40 až 300 kilometrov. V tavenine ja extrémne vysoká teplota a obrovský tlak. Pri výstupe nahor sa teplota i tlak znižujú, ale v prvom rade sa znižuje tlak spôsobený hmotnosťou horninového stĺpa. Pri menšom tlaku sa plyny odlúčia a vytvárajú bubliny, ktoré sa v redšej magme rýchlo spájajú a samostatne vystupujú nahor ako plyny. Pri väčšom množstve plynu sa magma spení, čím sa zväčší jej objem a zmenší jej špecifická hmotnosť. Následkom toho sa hladina zdvihne a plyny túto penu porozmetajú po okolí krátera vo forme rozdrobených vychladnutých úlomkov. Odstránením rozhádzanej hmoty sa tlak v magme výrazne zníži a urýchli sa vyslobodenie plynov. Veľké explodujúce výbuchy majú charakter reťazovej reakcie (sú vlastne sériou výbuchov trvajúcich sekundu alebo aj niekoľko hodín).

Najväčšie výbuchy v dejinách ľudstva

Historicky najznámejší bol výbuch Vezuvu 24. augusta 79 nášho letopočtu. V okolí Vezuvu sa nachádzalo hneď niekoľko rímskych osád ako napríklad Herculaneum alebo V tej dobe bola Rímska ríša na veľmi vysokej úrovni, preto boli následky nevyčísliteľné. Pre nás má z historického hľadiska najväčší význam osada Pompeje. Je síce smutné, že výbuch zabil niekoľko tisíc ľudí, ale na druhej strane osada bola dokonale zakonzervovaná a tak nám v dnešnej dobe ponúka množstvo materiálu na skúmanie.

6. júna 1912 vybuchla na Aljaške sopka Katmai. Neskoro popoludní zasiahol mestečko Kodiak vzdialené 160 kilometrov oblak popola a pokryl ho pätnásť centimetrovou vrstvou. Padanie popola bolo extrémne husté. Nedala sa vidieť ani lampa v ruke. Plyny unikajúce s popola spôsobili, že vzduch sa stal nedýchateľný. Ľudia v panike utekali na lode zakotvené v prístave. V oblaku staticky nabitého popola sa križovali blesky. Hoci sa padajúci popol schladil, šanca na prežitie sa minimalizovala. Nízke rastlinstvo bolo úplne vyhubené, listnaté stromy boli veľmi poškodené, pasienky boli zničené, vtáctvo sa odsťahovalo a rieky boli dlhé mesiace znečistené. Krajina sa zotavila o jedno desaťročie, no v bezprostrednom okolí sopky bolo prostredie úplne zničené.

Výbuch sopky znamená vždy veľké nebezpečenstvo pre okolitý život. 20. februára 1943 vybuchla v Mexiku sopka Tancitara. Horúci popol úplne zničil všetko rastlinstvo v okolí. V dôsledku toho zahynuli tisíce bylinožravých zvierat hladom. Na vzdialenejších miestach hynuli pre poruchy trávenia, vyvolané spásaním trávy znečistenej popolom.

Ľudia a zemetrasenia

Zemetrasenie patrí medzi najčastejšie prírodné katastrofy a ľudstvo mu vždy venovalo veľkú pozornosť. Prístroje zaregistrujú ročne niekoľko desaťtisíc otrasov, no väčšina z nich má malú intenzitu alebo prebehne v neobývaných oblastiach. Keď však prebehne zemetrasenie v obývanej oblasti, škody na ľudských životoch a materiálne škody sú obrovské. So zemetraseniami sú často spojené aj obrovské prílivové vlny (Tsunami), zosuvy pôdy a požiare.

Tsunami vznikajú pri výbuchoch podmorských vulkánov alebo pri obrovských podmorských zemetraseniach. Otrasy zvlnia vodu len mierne, ale čím viac sa vlna približuje k pobrežiu, tým je väčšia, silnejšia a ničivejšia. Keď sa dostane k pobrežiu, môže byť vysoká aj niekoľko desiatok metrov. Následky sú potom katastrofálne.

Zosuvy nasledujú po zemetraseniach veľmi často. Otrasy narušia vrstvy hornín a zosuv na seba nenechá dlho čakať. Zemetrasenie, ktoré prebehnú v husto obývaných sú obvykle sprevádzané požiarmi. Ľudské obydlia sú plné predmetov, ktoré môžu veľmi ľahko spôsobiť požiar. Každý z elektrických spotrebičov môže byť potencionálnym podpaľačom. Takisto rôzne kotly používané na kúrenie alebo ohrev vody. Takýchto nebezpečných vecí je okolo nás plno, ale keby sme sa začali starať o ich zvýšenú bezpečnosť, nás život by bol jednotvárny a plný obmedzení.

Príčiny otrasov môžu byť rôzne. Najčastejšie sú to tektonické zemetrasenia, ktoré súvisia s pohybom zemskej kôry a s jej deformáciou. Vznikajú v oblastiach dvíhajúcich sa pohorí alebo v morských priekopách. Veľa zemetrasení sa viaže s vulkanickou činnosťou. Vulkanická činnosť a s ňou spojené zemetrasenia sú charakteristické predovšetkým pre miesta, kde sa stretávajú hrany litosférických dosiek. Aj keď to znie neuveriteľne, príčinou mnohých zemetrasení môže byť aj sám človek. Počas studenej vojny sa v Sovietskom zväze a v Spojených štátoch amerických robili pokusy s atómovými bombami. Vedci skúmali pôsobenie nukleárnych výbuchov na okolité prostredie. Výbušniny s obrovskou silou sa používajú tiež pri stavbe prieplavov alebo pri reaktivácii vyčerpaných ropných a plynových polí. Tieto výbuchy však nespôsobujú škody. Sila následného otrasu sa dá vypočítať, čas vypuknutia je známy a pokusy sa väčšinou vykonávajú na odľahlých miestach.

Najstaršie záznamy o zemetraseniach majú Číňania, avšak z vtedajšieho spôsobu vyjadrovania sa dá len ťažko zistiť priebeh, intenzita a následky daných zemetrasení. Dnes je situácia iná. Poznáme hneď niekoľko stupníc klasifikujúcich zemetrasenia založených na subjektívnom pozorovaní. V osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia zostavili taliansky výskumník de Rossi a Švajčiar Forel prvú takúto stupnicu. Od roku 1902 sa používala dvanásť stupňová stupnica, ktorú vypracoval taliansky vulkanológ Mercalli. Dnes sú zemetrasenia triedené podľa energie otrasov (tzv. Richterova stupnica).
Oblasti s najväčším výskytom zemetrasení

Medzi oblasti najviac postihované zemetraseniami určite patrí Kalifornia. Túto oblasť už postihlo niekoľko ničivých zemetrasení. Po otrasoch v roku 1933 bol vydaný zákon, podľa ktorého musela mať každá verejná budova postavená v Kalifornii konštrukciu odolávajúcu zemetraseniu. Opodstatnenosť stavebného zákona bola potvrdená skutočnosťou, že z viac ako 5.000 odvtedy postavených škôl sa nepoškodila ani jedna, zatiaľ čo z 578 starých škôl bolo viac ako 50 vážne poškodených.

Ďalšou oblasťou s častým výskytom otrasov je oblasť Japonských ostrovov.
17. januára 1995 otriaslo ostrovom Honšú ničivé zemetrasenie. Najväčšie škody utrpelo mesto Kobe. Okolo piatej hodiny rannej sa začali ozývať zvláštne dunivé zvuky a behom niekoľkých minút sa mesto ocitlo v troskách. Rozsiahle zemetrasenie si vyžiadalo 5.000 obetí a 27.000 zranených. Ďalších 370.000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou.

Ak sa objaví zemetrasenie aj v oblasti, kde bol desaťročia seizmický pokoj, väčšinou na tom nebýva nič neobvyklé. Napríklad otrasy v Skopje (26. júla 1963). Aj keď otrasy neboli až také silné, väčšina zle skonštruovaných verejných budov v centre mesta bola zničená alebo poškodená. Našťastie zemetrasenie prebehlo skoro ráno, takže školy a úrady boli ešte prázdne. Otrasy si vyžiadali „len“ 1.200 obetí. Z historického hľadiska je pre nás zaujímavý fakt, že v období Rímskej ríše v roku 518 pred našim letopočtom bolo mesto Scupi, predchodca dnešného Skopje, úplne zničené a v zemi vznikli trhliny miestami široké až štyri metre. Neskôr mesto znovu vystaval cisár Justinián, no ďalej od niekdajšieho mesta a východnejšie od dnešného Skopje.

Zosuvy

Medzi povrchové zmeny spôsobené vulkanickou činnosťou a zemetraseniami patria jednoznačne aj zosuvy pôdy, ale tieto dve činnosti nemusia byť hlavnými príčinami. Často dochádza k zosuvom v dôsledku výškových rozdielov, ako aj mnohých činiteľov destabilizujúcich horninu. Voda premočí pôdu, mráz drobí horniny. Dokonca značnú časť zosuvov vykonáva človek svojou neuvedomelou činnosťou.

V Pamíre vznikol v roku 1911 po jednom zo zemetrasení najväčší zaznamenaný zosun pôdy. Do údolia rieky Murgab, z ktorej sa za štyri roky vytvorilo dlhé jazero, sa zosunulo 2.500.000.000 m3 pôdy. Zemina a skalnaté úlomky pochovali dedinu Uzoj aj s jej 54 obyvateľmi. Pre územie vtedajšieho Ruska bolo charakteristické, že informácie sa do Moskvy sa dostali až po niekoľkých týždňoch. Až roku 1915 sa na miesto katastrofy dostal slávny seizmológ knieža B. B. Galicin.

O tom ako ďaleko speje ľudská nevedomosť svedčia udalosti vo Švajčiarsku, ktoré je, čo sa zosuvov týka, zakliatou krajinou. V roku 1618 baníci pri ťažbe kameňa podkovali vrstvy zvažujúce sa k údoliu a tým spôsobili zosuv, ktorý pochoval 2.430 ľudí. Pri ďalšom zosuve v roku 1903 zahynulo 20 ľudí. Podvŕtaním narušená masa skál pri meste Elm sa dala do pohybu bez akéhokoľvek varovania. Zosun bol sprevádzaný prudkým vzdušným prúdom a sutina zasypala náprotivnú stranu údolia až do výšky 100m. Ďalšie zosuvy boli len otázkou času. Aj napriek dlhoročnej skúsenosti s ľadovcami to robotníci pri stavbe priehrady ( Mattkart, 1965) neodhadli dobre. Asi pol kilometra nad stavbou sa totiž nachádzal ľadový splaz, čo však stavbári nebrali do úvahy a hojne používali potrebné výbušniny. Otrasy samozrejme popudili splaz do rýchlejšieho pohybu ( 40 km/h ), pričom sa odtrhlo a následne spadlo na robotníkov niekoľko veľkých kusov ľadu. Zomrelo 60 ľudí.
Lavíny

Lavíny sú tiež zosuvmi, ale majú určité špecifické vlastnosti. Lavína väčšinou vzniká na tom istom mieste a lavinózne svahy sú dobre preskúmané, avšak čas jej zrútenia je prakticky nevypočitateľný.

„Sneh je čudná hmota: určitými vlastnosťami sa podobá látkam tuhého zrnitého skupenstva, inými vlastnosťami skôr kvapalinám. Jeho správanie závisí od strmosti svahu, tvaru povrchu, vegetačného krytu, kvality snehu, obsahu vlhkosti, teplotných zmien okolia, a predovšetkým od hrúbky snehovej vrstvy. Švajčiarsky výskumný ústav zaviedol pojem kritická výška snehovej pokrývky, ktorú možno určiť na každom svahu pokrytom snehom. Ide o takú vrstvu snehu, ktorej stabilita je kritická a pri najmenšej rušivej zmene v prostredí ( zmena teploty, silnejší zvuk, snehová guľa ) sa pohne lavína.“ Obeťami lavín sa každoročne stáva mnoho neskúsených turistov, ale aj skúsených horolezcov. Sú však aj takí, ktorí nedbajú na upozornenia a vydávajú do oblastí so zvýšeným výskytom lavín. Napríklad istý extrémny športovec, ktorý mal obrovské šťastie, že prežil pád lavíny, ktorú odtrhol „nesprávnym výberom prostredia pre snowboardovanie“.

Povodne

Povodeň patrí medzi prírodné katastrofy, ktoré veľmi dobre poznáme aj v našich končinách. Voda, ktorá vystúpi z brehov riek, nepôsobí ničivo len svojim prúdom, ale aj vtedy, keď už upadá. Sama prítomnosť vody stačí na to, aby všetko rozmočila a zničila. Povodne môžu byť spôsobené nadmernými zrážkami, ale aj činnosťou človeka, napríklad vypustením priehrady.

Obrovské záplavy postihli minulý rok takmer celú Európu. Hlavné mesto našich západných susedov Praha bolo skoro celé zničené a všetky staré mestské štvrte boli zaplavené. Zoo tiež aj metro – proti vode boli okolo vchodov do metra postavené protipovodňové zábrany, avšak voda siahala aj pol metra nad ne.

Vietor ako nepriateľ človeka

Extrémne silný vietor môže spôsobiť obrovské škody. Jeho pustošenie spočíva v tom, že na svojej ceste vychytí drobné čiastočky pôdy alebo vody, ktorými obrusuje terénne výčnelky. Zanesie ich často na veľkú vzdialenosť a uloží aj na tých najneobvyklejších miestach.
„Maloázijský vražedný pieskový vietor samum je schopný zasypať celé karavány. Herodotos napísal, že kedysi samum zhltol celú armádu jedného maloázijského kráľa. Je neuveriteľné, aké množstvo prachu je schopný taký veľký víchor zdvihnúť do povetria.“

V ovzduší našej Zeme sa tepelným účinkom Slnka vytvoril určitý systém prúdenia. Nerovnomerné zohrievanie morí a pevniny však tento systém narúša a je príčinou tvorby monzúnov, ktoré zmierňujú rozdiel medzi teplotou kontinentu a oceánu. Poruchy prúdení spôsobujú aj pohoria, vrchy, a dokonca aj ľudské obydlia, ktoré mu stoja v ceste. Prúdenie vzduchu je najpremenlivejšie v oblasti mierneho pásma. Masy vzduchu zo subtrópov a polárnych krajín, z kontinentov a oceánov sa tu stretávajú v mohutných víroch s priemerom niekoľkotisíc kilometrov. Víchrice tropického pásma pripomínajú cyklóny mierneho pásma, ale zasahujú oveľa menšiu oblasť. Tieto víchrice sa nazývajú rôzne: v Indickom oceáne cyklóny, v južnej časti Tichého oceánu hurikány, na Ďalekom východe tajfúny, na Filipínach baguio.

Hurikány

„Hurikány sú vlastne prudké vzdušné víry s nízkym tlakom vzduchu v centre ( oko hurikánu ). Vzduch sa v nich otáča obrovskou rýchlosťou okolo myslenej kolmej osi. Musíme si to však predstaviť v gigantických rozmeroch. Odstredivá sila sa snaží odchýliť krúžiaci vzduch od osi. Vo výške je pohyb rýchlejší, preto vznikne dohora sa rozširujúci lievik, do ktorého zospodu prúdi vzduch. Vo vzdušnom víre je v dôsledku zníženia tlaku obrovská rýchlosť vetra. Dolná hranica rýchlosti vírivého pohybu je niečo okolo 100 km/h. Boli však namerané aj hodnoty presahujúce 300 km/h. V oku hurikánu je jasné počasie a úplné bezvetrie.“

Ako katastrofy vplývajú na ľudí

V tejto časti nechcem opisovať dlhé filozofické state. Chcem povedať len toľko, že katastrofa nerobí len materiálne škody, ale aj škody na ľudských mysliach. Každý, kto zažil hocakú prírodnú katastrofu sa určite necíti najlepšie. Hlavne ak on prežil a jeho blízki zahynuli. Po tejto stránke je príroda naozaj ničivá a neľútostná. A nikto nemôže s istotou dúfať, že mňa sa to netýka, ja žijem v pokojnej oblasti. Ale takisto nemôže byť nikto sužovaný myšlienkami typu „je to tu hrozné, zajtra určite zahyniem“. Zostáva nám len jediná možnosť. Pokojne si žiť a radovať sa z každého dňa na Zemi. Veď čo ak zajtra dopadne na Zem obrovský asteroid...