Vysočina do príchodu Arménov: územie Arménska priťahovalo človeka už pred desiatkami tisíc rokov. Svedčia o tom nálezy neandrtálskych nástrojov vyrobených s obsidiánu na úpätí Aragazu. V mladšej dobe kamennej sa ľadovce zosunuli o viac ako 2000 metrov do údolí a náhornú plošinu pokryla nehostinná step. Z nálezov je zrejmé, že týmto územím tiahli svojho času aj mamuty.
Osídlenie vysočiny bolo znovu možné až okolo roku 14000 p. n. l. , keď vymizla studená step a bola nahradená bujnými porastami savany a zmiešaných lesov. Hlavným porastom saván bolo divoké obilie, ktoré zrejme už okolo roku 10 000 p. n. l. poskytovalo obživu prvým obyvateľom zauberajúcim sa chovom dobytka a zberom. Podľa nálezov teda môžeme Arménsko zaradiť medzi oblasti, ktoré sa stali kolískou poľnohospodárstva a dobytkárstva.
Až do roku 5000 pnl nie sú zistené žiadne stále sídliská v Arménsku. No už v tejto dobe prebiehal živý obchod s obsidiánom, ktorý sa našiel s Iraku, Sýrii a dokonca sa objavil okolo roku 5600 pnl aj na Kréte, čo svedčí o rozvinutej námornej doprave. Prvé stabilné osídlenie súvisí s výrobou keramiky a siaha do konca 6. tisícročia pnl. Sídla vznikali najmä popri riekach Kur a Arax, kde sa objavujú aj stopy po dolovaní medi. Sídliská v povodiach Kuru a Araxu sa navzájom veľmi neodlišovali. Domy mali kruhový pôdorys, ich obyvatelia spracovávali meď a obsidián a boli roľníkmi a pastiermi. Ich vzhľad a reč sa nepodarilo rekonštruovať.
Svoje prvé obdobie rozkvetu prežilo Arménsko a spolu s ním neskôr aj Gruzínsko v 3. tisísročí. Ranno-bronzová kuro-araxeská kultúra tvorila jeden veľký celok od Eufratu až po Veľký Kaukaz. Môžeme tu rozoznať skupinu národov známych ako Churriti, ktorí nepatrili ani medzi semitov a ani k indoeurópskym národom. Boli príbuzní Sumerom. Priniesli sem bohatú kultúru a rozvoj poľnohospodárstva, s ktorým súviselo aj poľnohospodárstvo na zavlažovanej pôde. Tento rozkvet bol prerušený masívnym sťahovaním národov okolo roku 2400.

Dejiny po príchode Arménov: v 13. stor. n. l. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýrčanom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí p. n. l. vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. Jeden z posledných urartských kráľov sa nazýval Erimena (635 – 625 p. n. l. ).Toto meno je zrejme ľudové označenie “ten, kto pochádza z Arménska“. V 6. storočí p. n. l. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4 – 3 storočí p. n. l. stalo samostatným štátom.
Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 p. n. l.), kedy patrila k najmohutnejším štátnym útvarom vtedajšieho známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel, obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko sa v obave pred vplyvom Perzskej ríše pripútala k rímskemu impériu, ale aj napriek tomu bolo v roku 387 rozdelené medzi Východorímsku ríšu a Perzskú ríšu. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť.. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. R. 1639 s západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine ku vzniku národno-oslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).