Pozadie a priebeh genocídy arménskej menšiny v Turecku.
Úvod: genocída arménskeho etnika bola v 20. storočí prvým prípadom etnických čistiek, ktoré sa uskutočnili v masovom meradle. Koncom augusta 1939 si Adolf Hitler v príhovore k armádnym generálom položil rečnícku otázku: "Kto dnes hovorí o Arménoch?"
Onedlho nasledovalo "konečné riešenie židovskej otázky". Väčšina ľudí má aspoň povrchnú znalosť o holokauste. Takmer nik ale nevie o masovom vyhladzovaní 1,5 milióna Arménov. Arméni podobne ako Gréci predstavujú starobylý národ. Svätý Gregor pokrstil kráľa Trdata III. už v roku 301, čím Arménsko ako prvý štátny celok na svete prijalo kresťanskú vieru. V 14. a 15. storočí prešli územia obývané oddávna Arménmi pod správu Osmanov, ale veľká časť arménskych obcí patrila až do roku 1828 pod Perziu. Potom pripadli Rusku. Napriek vonkajšiemu tlaku sa Arménom vďaka jazyku, náboženstvu a literatúre počas stáročí podarilo uchovať si zmysel pre národnú identitu. Za vlády osmanských sultánov získali oddelený status gregoriánskeho "milletu" .
Adbulhamidovo panovanie: sultán Abdulhamid II. ohrozovaný vzrastajúcou silou nemoslimských hnutí za samostatnosť na Balkáne sa snažil posilniť moc islamu v ríši. Uzmieril sa s dovtedy revoltujúcimi moslimskými Kurdmi a z ich radov vytvoril pluky tzv. hamidiye, ktoré mali udržiavať Arménov "pod kontrolou". Kurdské oddiely terorizovali arménsku komunitu a vo východných provinciách Anatólie narastalo napätie. Arméni reagovali tým, že odmietli platiť "legalizovaný úplatok" Kurdom. V deväťdesiatych rokoch oddiely hamidiye svojvoľne uväznili a neskôr umučili desaťtisíce Arménov. Britskí konzuli nepochybovali o tom, že masakry sa konali na príkaz miestnych úradov. Odpor voči autokratickému režimu narastal aj v sídle Osmanskej ríše. V úsilí upútať pozornosť európskej verejnosti 26. augusta 1896 skupina mladých Arménov obsadila Osmanskú banku v Konštantinopole a hrozila jej vyhodením do vzduchu. Tento čin mal za následok neuveriteľné represálie voči nevinným Arménom žijúcim v meste. Tisíce z nich boli zavraždené, uväznené a mnohí sa museli vysťahovať do východnej Anatólie. Celkový počet zavraždených Arménov v tomto období sa odhaduje asi na 200 000 osôb. Abdulhamidom organizované masakry nadobudli svojou systematickosťou a selektívnosťou genocídne formy. Sultán si pred zrakom európskych veľvyslancov vyskúšal, čo všetko si môže dovoliť. Západ sa obmedzil len na protesty. Masakry ale posilnili odbojové hnutie. Arménskej otázky sa chopili dve exilové skupiny: v roku 1887 vzniklo v Ženeve socialistické hnutie Zvon (Henčak) a v Tbilisi radikálna nacionálna Arménska revolučná federácia (Dašnak).

Sklamanie z Mladoturkov: nádejou pre mierové spolužitie Arménov a Turkov v Osmanskej ríši sa javila skupina Mladoturkov zoskupených v strane Jednota a pokrok. Prevrat uskutočnený Mladoturkami v júli 1908 skoncoval s Abdulhamidovou despociou. Spočiatku sa zdalo, že Mladoturci sú vedení tými najlepšími úmyslami. Okyptenie ríše o posledné európske a africké dŕžavy však viedlo k radikálnemu nacionalizmu - panturkizmu až rasismu - turanizmu. Sled porážok a ideologické besnenie sa stali štrukturálnymi podmienkami arménskej genocídy. V rokoch 1908 až 1914 došlo k úplnému zvratu situácie bez toho, aby sa samotní Arméni nejako zmenili. Po strate európskych provincií ríša prestala mať multietnický charakter. Arméni sa stali hlavnou menšinou. Jednota a pokrok sa zmenila na čisto nacionalistické hnutie s cieľom zjednotiť všetky turkické národy od Malej Ázie, cez Azerbajdžan až po Strednú Áziu. Prekážkou pri zjednocovaní sa v tomto smere javili predovšetkým Arméni oddeľujúci Turkov z ríše od ich bratov Azerov žijúcich v Rusku na brehu Kaspického mora. Vypuknutie vojny sa stalo pre Mladoturkov vhodnou príležitosťou pre likvidáciu "vnútorného nepriateľa".

Prehratá vojna a údajná zrada: Osmanská ríša vstúpila do vojny 2. novembra 1914. Minister vojny Enver paša pripravoval inváziu na Kaukaz, aby si otvoril cestu do Baku - ropného centra Azerbajdžanu. Uprostred drsnej zimy poslal vojská bez logistickej prípravy na arménsku náhornú plošinu. Turecká armáda sa stretla s lepšie vycvičenými ruskými jednotkami, ktoré ju v januári 1915 porazili. Tureckí dôstojníci ako aj vojaci zvaľovali na Arménov zodpovednosť za porážku, ktorú v skutočnosti zavinila chybná stratégia. Ich obvinenie sa opieralo o existenciu 4 cárskych légií zložených z "ruských" Arménov. Osmanská vláda pritom nemala dôkaz o údajnej zrade Arménov z osmanských provincií. Najradikálnejšia frakcia Mladoturkov vypracovala vyhladzovací plán, nad ktorým mal dohľad minister vnútra Talaat paša. V období od januára do apríla 1915 arménskych vojakov odzbrojili, zaradili do pracovných táborov a potajme zlikvidovali. 24. apríla bolo vyše 250 arménskych intelektuálov a miestnych lídrov v Konštantinopoli zatknutých a neskôr zabitých. V ten istý deň zadržali aj redaktorov hlavných arménskych novín Azadamart, ktorých 15. júna zavraždili. Od mája do júla boli Arméni zabití alebo deportovaní zo siedmich východných provincií. Všetko sa dialo pod pláštikom legality. Arménom oznámili nariadenie o deportácii a tí museli za niekoľko hodín opustiť domovy a zbaliť si len najpotrebnejšie veci. Významné osobnosti zlikvidovali ešte pred vyhlásením príkazu. Muži boli po zhromaždení zabíjaní, prípadne použití na otrockú prácu pri výstavbe ciest. Ženy, deti a starci putovali do Mezopotámskej púšte. Väčšina z nich cestou zahynula. V Osmanskej ríši žilo na konci 19. storočia približne 2,1 milióna Arménov. Z nich dve tretiny zahynuli. Iba nepatrnému množstvu sa podarilo prežiť. V Osmanskej ríši uniklo genocíde odhadom asi 600 000 osôb.