Sumgaitské udalosti tiež prispeli k tomu, že "inšpirovali" ostatné zväzové republiky, ktoré začali v Sovietskom zväze organizovať demonštrácie, otvorene vystupovať za svoju nezávislosť. Predpokladali totiž, ak v Sumgaite a následne v Baku sovietske vojská nepokoje tvrdo nepotlačili, a teda ponechali anarchii voľnú ruku, rovnako oni môžu otvorene organizovať demonštrácie za svoju nezávislosť bez strachu z dôsledkov, čo neskôr, okrem iného, viedlo tiež k rozpadu Sovietskeho zväzu.
Časť Arménov začala po sumgaitských udalostiach húfne opúšťať Azerbajdžan. Iní naivne dúfali, že druhý raz vláda taký horor nedopustí. Ešte v lete roku 1988 sa však začali prvé vlámania do arménskych bytov v Baku. V Baku sa začali odohrávať rovnaké scény ako v Sumgaite, a objavili sa aj prvé obete. Metodicky, byt za bytom, blok za blokom "čistili" mesto od Arménov. Opakovali sa skupinové verejné znásilnenia, vraždy, pálenie ľudí zaživa.

Baku slzám neverí: sovietske vojská, ktoré sa v Baku nachádzali, sa do konfliktu nemiešali a nijako ho neriešili. Polícia takisto nereagovala. Jedinou pomocou sovietskej vlády pre arménskych utečencov boli lode, ktoré ich prevážali do Krasnovodska, hoci Arménov bili ešte aj pred očami vojakov, ktorí im pomáhali nalodiť sa. Utečenci sa dodnes nedočkali žiadnej politickej, morálnej či materiálnej podpory a v Baku po sebe zanechali roky práce, svoj majetok a hroby blízkych. Utekali občania Azerbajdžanu, lojálni svojmu štátu, ktorí v Baku žili a pracovali celé generácie, vytvárali hodnoty a nemiešali sa do azerbajdžansko-arménskych politických konfliktov. Štvrť milióna bakuských Arménov o to ťažšie hľadá odpoveď na otázku: "Prečo?" Boris Grigoryants, jeden z arménskych utečencov, ktorého krutá smrť minula len o vlások, dodnes nechápe: "Nikdy by som nepredpokladal, že ľudia, s ktorými sme celý život svorne pracovali, by sa mohli dopustiť stredovekých zverstiev. Pálili ľudí, vyhadzovali ich z balkónov, zabíjali starcov, ženy i deti. No toto všetko sa skutočne stalo. Sám som prešiel cez mnohé útrapy."
Majster sveta v šachu Gari Kasparov, ktorý takisto zachraňoval svoju rodinu z Baku, neskôr povedal: "To, čo ste videli v televízii je nič oproti tomu, čo som prežil." Jeho slová dokresľujú správy v tlači: "Očití svedkovia rozprávajú, ako ľudí vyhadzovali z okien, zabíjali kovovými odrezkami a rezali nožmi. Dospelí muži s hrôzou rozprávajú, ako pred niekoľkými dňami pri budove železničnej stanice zaživa spálili štyroch ľudí...

Svet však na rozdiel od sovietskej vlády na krvavé udalosti reagoval. Ozvala sa zahraničná tlač, ako napr. The New York Times alebo londýnske Times, Európsky parlament prijal rezolúciu, ktorá vyzvala Radu Európy zastať sa Arménov, skupina amerických senátorov vyjadrila v liste M. Gorbačovovi znepokojenie v súvislosti s pogromom na Arménov v Baku. Keďže sa žiadne vyšetrovanie nepokojov nezačalo, nikdy sa nepodarilo presne určiť počet obetí. Všeobecne sa vie, že ide o stovky mŕtvych. Oficiálne pramene uvádzajú, že v období od 20.januára do 11. februára 1990 bolo v Baku zabitých 38 vojakov.
Postoj Arménov v otázke Náhorného Karabachu sa nemení. Príkladom je i výrok generálneho riaditeľa firmy Armes a hlavného predstaviteľa arménskej komunity na Slovensku Ašota Grigoriana: "Arménsko má v otázke Karabachu jedinú pozíciu: Karabach nikdy nebol súčasťou nezávislého Azerbajdžanu a po páde Sovietskeho zväzu takisto ako Azerbajdžan získal nezávislosť. Počas tritisícročných dejín Arménska Karabach nikdy nebol súčasťou iného štátu a určite nie Azerbajdžanu, ktorý vznikol vďaka Leninovi v 20. storočí, a dnes nie je dôvod meniť tisícročné dejiny. To je vôľa arménskeho obyvateľstva Karabachu, kde žijú v podstate iba Arméni (počet iných národností je veľmi malý)."

Názor druhej strany: Azerbajdžanci obviňujú Arménov, že začali konflikt v Náhornom Karabachu a vo februári 1988 zabili dvoch Azerbajdžancov, čo malo byť príčinou neskoršej masakry v Sumgaite. Tvrdia, že niekoľko hodín pred útokmi údajne do mesta prišli arménski fotoreportéri, aby mohli zdokumentovať, čo sa bude diať. Kto pozná arménske tradície (Arménsko ako najstaršia kresťanská krajina v roku 2001 oslávila 1700 rokov od prijatia kresťanstva ) a arménsku kultúru, hrdosť a mentalitu, musí sa nad podobnými tvrdeniami minimálne zaraziť, ak nie pousmiať.
Arménov nazývajú fašistami, ich neobratná argumentácia na webových stránkach kypí žlčou a urážkami a končí konštatovaním, že udalosti v Sumgaite zosnovali samotní Arméni.

Vojna o Náhorný Karabach a vyhlásenie nezávislosti Azerbajdžanu sa podpísali aj na jeho ekonomike. Konflikt odradil aj zahraničných investorov a obchod s Ruskom a inými bývalými sovietskymi republikami sa oslabil. Medzinárodný menový fond odhaduje, že v rokoch 1991 až 1995 poklesla v Azerbajdžane výroba približne o 60 percent. Miera inflácie v roku 1991 predstavovala 105 percent a v roku 1992 1100 percent. Arménsku ekonomiku postihol podobný osud ako ľudí. Pred konfliktom v Náhornom Karabachu získavalo Arménsko asi 85 percent surovín a palív práve z Azerbajdžanu. Azerbajdžanská blokáda a nepravidelné dodávky zemného plynu cez Gruzínsko vyvolali v krajine energetickú a ekonomickú krízu. Od "Sumgaitu" uplynulo už pätnásť rokov. Bakuskí Arméni v USA (ktorých tam prijali na základe oficiálneho utečeneckého programu), v Moskve, Jerevane a iných mestách na prežité hrôzy nezabúdajú.