Vysoké Tatry

Pohorie Vysoké Tatry sa nachádza na severnej časti Slovenska, na hranici s Poľskom. V roku 1949 boli vyhlásené za prvý národný park na Slovensku (TANAP) a roku 1993 boli spolu s poľskou časťou Tatier vyhlásené organizáciou UNESCO za "Biosférickú rezerváciu Tatry".
Vysoké Tatry vznikli v treťohorách zdvihom žulového masívu nad úroveň terénu a súčasnú podobu nadobudli činnosťou ľadovcov v štvrtohorách. Touto horotvornou činnosťou vznikli charakteristické skalné vrcholy (Gerlachovský štít, Kriváň, Rysy, Lomnický štít), hlboké ľadovcové doliny (Mengusovská dolina, Veľká a Malá Studená dolina), morény a plesá (Štrbské pleso, Skalnaté pleso).
V oblasti sa nachádzajú obce s historickými pamiatkami (Kežmarok, Spišská Sobota, Poprad) a turistické strediská (Starý Smokovec, Štrbské Pleso, Tatranská Lomnica, Ždiar) s možnosťou ubytovania. Z ubytovacích stredísk je možné robiť celodenné výlety do širšieho okolia (Nízke Tatry, Pieniny, Slovenský raj, Levoča, Chrám sv.Jakuba, Spišský hrad, Plejsy).

Tatranské plesá
Štrbské pleso (1346 m) je najznámejšie a najnavštevovanejšie tatranské pleso. Názov vyplýva z polohy v historickom štrbskom chotári. Prvý ho spomína Dávid Frölich r. 1644 v diele Bibliotheca seu Cynosura Peregrinantium. Juraj Buchholtz st. hovorí r. 1719 o destilácii limbových a kosodrevinových olejov pri plese. Pred príchodom turistov ho poznali uhliari, poľovníci, drevorubači a bylinkári. Štrbčania hrozili a aj sa r. 1860 pokúsili vypustiť pleso, aby namiesto „bezcennej mláky" získali pasienok. Do r. 1901 patrilo liptovskej rodine Szentiványiovcov, vtedy ho odkúpil uhorský štát. Pleso sa od konca 19. storočia umelo zarybňovalo a v zime pre chladiarenské ciele na ňom lámali ľad (bol mimoriadne čistý, preto bol oň veľký záujem, dovážali ho napríklad až do Budapešti, Berlína a Viedne).
Najstarší obraz plesa namaľoval levočský krajinár Ján Jakub Müller okolo r. 1825. Prvé seriózne merania hladiny a hĺbky uskutočnil Dionýz Dezsö r. 1875.

PRÍSTUP: osada Štrbské pleso (0h00"/0h00"), Tatranská Štrba (Ozubnicová železnica), Tatranská Štrba (modrá, 1h30"/1h45"), Štrba (modrá, 2h15"/2h30"), Symbolický cintorín (červená-modrá, 1h25"/1h15"), Chata pri Popradskom plese (červená, 1h15"/1h05"), Sliezsky dom cez Ostrvu (červená, 4h45"/4h35"), Chata pod Rysmi (červená-modrá-červená, 3h35"/2h50"), Rysy (červená-modrá-červená, 4h35"/3h35"), Chata pod Soliskom ( Sedačková lanovka II), Chata pod Soliskom (modrá, 1h30"/1h20"), Predné Solisko (modrá-červená, 2h30"/1h50"), osada Štrbské Pleso cez Bystré sedlo (žltá-červená, 6h55"/zakázaný smer), Kriváň (červená-modrá, 3h30"/3h00"), Tri studničky (červená, 2h20"/2h30"), Tri studničky cez Vyšné Kôprovské sedlo (červená-modrá, 8h35"/8h20"), Podbanské (červená, 3h35"/3h45"), Podbanské (17 km), Vyšné Hágy (6 km), Tatranská Štrba (7 km), Štrba (11 km), Starý Smokovec (15 km), Tatranská Lomnica (20 km), Ždiar (36 km), Poprad (25 km), Kežmarok (40 km).

Skalnaté pleso (1751 m) pôvodne nazývané Lomnické pleso sa nachádza v Skalnatej doline pod južnými zrázmi Lomnického štítu. Klimatické činitele, ale najmä narušenie brehov ľudskými zásahmi (najmä pri výstavbe neďalekých budov) vyvolali postupujúce zanikanie plesa. Pokusy o jeho zahradenie z r. 1937 a o utesnenie z r. 1957 sú bez trvalejšieho účinku. Od plesa vedie sedačková lanová dráha do Lomnického sedla.

PRÍSTUP: Skalnatá chata (0h00"/0h00"), Tatranská Lomnica (Visutá lanová dráha I), Tatranská Lomnica (Kabínková lanová dráha), Tatranská Lomnica (zelená, 1h35"/2h45"), Lomnický štít (Visutá lanová dráha II), Lomnické sedlo (Sedačková lanová dráha I), Zamkovského chata (červená, 0h50"/1h10"), Téryho chata (červená-zelená, 2h50"/2h50"), Rainerova chata (červená, 1h20"/1h40"), Vodopády Studeného potoka (červená, 1h40"/2h00"), stredisko Hrebienok (červená, 1h55"/2h15"), Bilíkova chata (červená, 1h55"/2h15"), horský hotel Hrebienok (červená, 1h55"/2h15"), sedlo Pod Svišťovkou (červená, 1h15"/1h15"), Chata pri Zelenom plese cez sedlo Pod Svišťovkou (červená, 2h00"/2h15").

Veľké Hincovo pleso (1944 m, plocha 20,08 ha, hĺbka 53,7 m) je najväčším a najhlbším plesom na slovenskom území Vysokých Tatier. Nachádza sa v hornej časti Mengusovskej doliny pod Kôprovským štítom. Pleso vzniklo vo veľkom ľadovcovom kotle obkolesenom strmými skalnými masívmi a od dolnej časti doliny je oddelené stupňom v minulosti zaobleným a ohladeným ľadovcami. Pomenovanie Hincovo pleso sa pochádza pravdepodobne od domáceho mena niektorého majiteľa pozemkov alebo známeho pastiera, ktorý pravdepodobne k plesu vystúpil.

Známe doliny Tatier

Veľká Studená dolina
je 7 km dlhá, turisticky príťažlivá dolina. Za tesným ústím ju v hornej rozšírenej časti člení viacero skalných prahov. Ukrývajú najväčší počet plies (22) zo všetkých tatranských dolín. Na juhu ju lemuje mohutná rázsocha Slavkovského štítu, v závere časť hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Na severovýchode hrebeň Prostredného hrotu. Chodník (Modrá) vstupuje do doliny nad Rainerovou chatou (občerstvenie, informačné stredisko, malá expozícia začiatkov horolezectva a vysokohorských nosičov). Nad pásmom lesa a kosodreviny stúpa popri Vareškovom a Dlhom plese ku Zbojníckej chate. Končí tu jednosmerný chodník (žltá), prichádzajúci z Malej Studenej doliny cez !jednosmerné! Priečne sedlo. Nad chatou popri Zbojníckych plesách chodník prudko stúpa (modrá) do sedla Prielom. Z neho možno zostúpiť do Bielovodskej doliny (modrá), alebo cez sedlo Poľský hrebeň (zelená) do Velickej doliny. Zostup zo sedla Prielom a sedla Poľský hrebeň je zaistený reťazami.
VÝCHODISKO NA TÚRY: Starý Smokovec (zelená, červená, modrá), Tatranská Lesná (žltá, modrá), stredisko Hrebienok (červená, modrá).

TURISTICKÉ CHODNÍKY: stredisko Hrebienok - Vodopády Studeného potoka (červená, 0h15"/0h15"), stredisko Hrebienok - Rainerova chata (červená, 0h35"/0h35"), Vodopády Studeného potoka - Rainerova chata (červená, 0h20"/0h20"), Rainerova chata - Zbojnícka chata (modrá, 2h30"/1h55"), Rainerova chata - Priečne sedlo [Malá Studená dolina] (modrá-žltá, zakázaný smer/3h25"), Rainerova chata - sedlo Prielom [Bielovodská dolina] (modrá, 3h45"/2h55"), Rainerova chata - Zamkovského chata [Malá Studená dolina] (červená, 0h30"/0h30"), Rainerova chata - Skalnaté pleso [Skalnatá dolina] (červená, 1h40"/1h20"), Tatranská Lesná - Vodopády Studeného potoka (žltá, 1h30"/1h15").

Malá Studená dolina
je 4,5 km dlhá, terasovitá, turisticky často navštevovaná dolina so starou baníckou tradíciou (dolovanie zlata a medi do polovice 19. storočia).
Dolným zalesneným prahom padá príťažlivý Obrovský vodopád, ktorý možno obdivovať priamo z tatranskej magistrály (červená). Chodník (zelená) vstupuje do doliny pri Zamkovského chate (ubytovanie, občerstvenie). Nad pásmom kosodreviny dolinu charakterizuje mohutná skalná terasa (Veľký a Malý svah). Po ich prekonaní popri horolezecky príťažlivej Žltej stene chodník dosahuje Téryho chatu (najvyššie položená chata s celoročnou prevádzkou) postavenú v roku 1899 v blízkosti Piatich Spišských plies. Dominantnými vrcholmi lemujúcimi záver doliny sú Prostredný hrot, Ľadový štít (tretí najvyšší vo Vysokých Tatrách) a Lomnický štít (druhý najvyšší vo Vysokých Tatrách). Nad chatou chodník pokračuje do bočnej Dolinky pod Sedielkom, kde možno voliť prechod cez Priečne sedlo (žltá, zaistený reťazami) do Veľkej Studenej doliny, alebo výstup (zelená) popri najvyššie položenom tatranskom Modrom plese (2157 m) do sedla Sedielko a ďalej do Javorovej doliny. VÝCHODISKO NA TÚRY: Starý Smokovec (zelená, červená, zelená), Tatranská Lesná (žltá, modrá, červená, zelená), stredisko Hrebienok (červená, zelená).

TURISTICKÉ CHODNÍKY: Zamkovského chata - Téryho chata (zelená, 2h00"/1h40"), Zamkovského chata - Priečne sedlo [Veľká Studená dolina] (zelená-žltá, 3h30"/zakázaný smer), Zamkovského chata - Skalnaté pleso [Skalnatá dolina] (červená, 1h10"/0h50"), Zamkovského chata - Rainerova chata [Veľká Studená dolina] (červená, 0h30"/0h30"), Zamkovského chata - stredisko Hrebienok (červená, 1h05"/1h05"), Zamkovského chata - sedlo Sedielko [Javorová dolina] (zelená, 3h30"/2h55").

Známe tatranské chaty

Chata pri Zelenom plese (ubytovanie, strava), nenáročnému prístupu, aj vďaka pôsobivej panoráme okolitých vrcholov a doliniek je často navštevovanou dolinou. Upúta najväčšia - 900 m vysoká severná stena Malého Kežmarského štítu, či štíhla Jastrabia veža. Magistrála spája dolinu so Skalnatou dolinou a s Dolinou Bielych plies. Cez bočnú Červenú dolinku vystupuje chodník (žltá, zaistený reťazami) na Jahňací štít (nutný návrat tou istou trasou) s výhľadmi na východnú časť Vysokých Tatier aj na panorámu Belianskych Tatier. História doliny je spojená s hľadačmi pokladov, baníkmi, ale aj s turistickými aktivitami (prvá známa turistická návšteva doliny je z r. 1565). VÝCHODISKO NA TÚRY: Tatranská Lomnica (žltá, modrá, žltá), Tatranské Matliare (modrá, žltá), autobusová zastávka Biela Voda (žltá).

TURISTICKÉ CHODNÍKY: Tatranské Matliare - Chata pri Zelenom plese (modrá-žltá, 3h20"/2h55"), Chata pri Zelenom plese - sedlo pod Svišťovkou [Skalnatá dolina] (červená, 1h00"/0h45"), Chata pri Zelenom plese - Chata Plesnivec [Dolina Siedmich prameňov] (červená-zelená, 1h45"/2h00"), Chata pri Zelenom plese - Kopské sedlo [Javorová dolina] (červená-modrá, 1h00"/1h00"), Chata pri Zelenom plese - Jahňací štít (žltá, 2h00"/1h40").

Chata u Popradského plesa (1494 m) je najnavštevovanejšou chatou v celoročnom prevádzkou vo Vysokých Tatrách, situovaná v krásnom prostredí Mengusovskej doliny na severnom brehu Popradského plesa. Roku 1879 vyrástla u Popradského plesa prvá neveľká drevená chata Uhorského karpatského spolku, tzv. Majlathova chata, ale o rok neskôr vyhorela. Roku 1881 ju nahradili rovnako veľkou kamennou budovou, ale r. 1890 ju tiež zničil požiar. Tretiu chatu postavili r. 1892 a neskôr ju rozšírili o turistickú ubytovňu. Tieto objekty slúžili do r. 1961, keď bol uvedený do prevádzky nový turistický hotel. Starú budovu po 2. svetovej vojne pomenovali Chatou kpt.Morávku na počesť Štefana Morávka (1911-1945), veliteľa oddelení finančnej stráže osady Štrbské Pleso, ktorý padol ako veliteľ prieskumnej hliadky partyzánskeho oddielu. V súčasnosti sa chata volá Chata u Popradského plesa.

Zbojnícka chata (1960 m) je celoročne otvorená vysokohorská chata v hornej časti Veľkej Studenej doliny, ukrytá za Zbojníckym chrbtom. Uhorský lesný erár postavil tu r. 1907 poľovnícku chatku a po menších úpravách ju r. 1910 odovzdal turistickej verejnosti. Prístavbou z r. 1924 vznikla terajšia obhospodarovaná chata, ktorá bola v r. 1984 až 1986 rekonštruovaná. Po požiari v roku 1999 bola znovu obnovená. Jej názov pripomína pytliacku minulosť doliny. Je veľmi vyhľadávaným turistickým objektom.

PRÍSTUP: stredisko Hrebienok (modrá-červená, 2h30"/3h05"), Bilíkova chata (modrá-červená, 2h30"/3h05"), horský hotel Hrebienok (modrá-červená, 2h30"/3h05"), Rainerova chata (modrá, 1h55"/2h30"), Vodopády Studeného potoka (modrá-červená, 2h15"/2h50"), Téryho chata cez Priečne sedlo (žltá, 3h00", opačným smerom je priechod zakázaný), Sliezsky dom cez Poľský hrebeň a sedlo Prielom (modrá-zelená, 3h45"/3h45"), Zamkovského chata (modrá-červená, 2h25"/3h00"), Zamkovského chata cez Priečne sedlo (žltá-zelená, zakázaný smer/5h00"), Lysá Poľana (modrá, 6h15"/6h30").

Téryho chata (2015 m) je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v horskej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách.
Chatu postavili roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho. Prešla viacerými stavebnými úpravami, posledne r. 1983. Od začiatku nesie meno banskoštiavnického „lekára chudobných" Edmunda Téryho (1856-1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky a z okolitých štítov prvý vystúpil r. 1876 na Prostredný hrot a r. 1877 na Pyšný štít. Roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci - horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i ruských utečencov zo zajateckých táborov, ktorých potom dopravovali do povstaleckých oblastí Nízkych Tatier. Viaže sa k nej meno tatranského beletristu - chatára Bela Kapolku.

PRÍSTUP: Zamkovského chata (zelená, 1h40"/2h00"), Skalnaté pleso (zelená-červená, 2h50"/2h50"), Skalnatá chata (zelená-červená, 2h50"/2h50"), Rainerova chata (zelená-červená, 2h10"/2h30"), Vodopády Studeného potoka (zelená-červená, 2h30"/2h50"), stredisko Hrebienok (zelená-červená, 2h45"/3h05"), Bilíkova chata (zelená-červená, 2h45"/3h05"), horský hotel Hrebienok (zelená-červená, 2h45"/3h05"), Zbojnícka chata cez Priečne sedlo (žltá, 3h00"/zakázaný smer), Tatranská Javorina cez Sedielko (zelená, 5h45"/6h15").
Zamkovského chata (1475 m) je útulná, vysokohorská chata pod hornou hranicou lesa v dolnej časti Malej Studenej doliny. Chatu postavil v rokoch 1942-1943 známy horský vodca a horolezec Štefan Zamkovský (1908-1961) s manželkou Ludmilou, dovtedy nájomca na Téryho chate. V období 2.svetovej vojny poskytla Zamkovského chata a jej okolie úkryt prenasledovaným politickým utečencom, partizánom a židovským rodinám. Po znárodnení chaty komunistickým režimom bol Štefan Zamkovský úradnou mocou poverený správou Bilíkovej chaty. O niekoľko týždňov ho označili za bývalého kapitalistu, pozbavili miesta a vykázali z Tatier.
V roku 1952 odchádza Š. Zamkovský s rodinou do Banskej Štiavnice, kde je aj pochovaný. Zomrel 15. mája 1961. Členovia Horskej služby mu udelili "in memoriam" strieborný odznak vodcu I. triedy Horskej služby. V roku 1992 bola chata v rámci reštitúcie vrátená potomkom Štefana Zamkovského. Od roku 1996 spravuje chatu Jana Kalinčíková.

PRÍSTUP: Skalnaté pleso (červená, 1h10"/0h50"), Skalnatá chata (červená, 1h10"/0h50"), Téryho chata (zelená, 2h00"/1h40"), Rainerova chata (červená, 0h30"/0h30"), Vodopády Studeného potoka (červená, 0h50"/0h50"), stredisko Hrebienok (červená, 1h05"/1h05"), Bilíkova chata (červená, 1h05"/1h05"), horský hotel Hrebienok (červená, 1h05"/1h05"), Zbojnícka chata (červená-modrá, 3h00"/2h25"), Zbojnícka chata cez Priečne sedlo (zelená-žltá, 5h00"/zakázaný smer), Tatranská Javorina (zelená, 7h45"/7h55").

Rainerova chata
Najstaršia chata vo Vysokých Tatrách. Bola postavená v roku 1863 Jánom Jurajom Rainerom. Po postavení chaty Kamzík r. 1884 zanikla. Obnovená bola v roku 1998. Odvtedy slúži verejnosti ako chata s malým občerstvením bez podávania jedál a ubytovania. V chate je aj malá expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia a starých lyží. Je cenným dokladom dobovej architektúry chát. Tradíciou chaty je program "Klaňanie Troch kráľom" pri snehovom Betleheme (folklórna skupiny detí z Lendaku). Chatárom je v súčasnosti Peter Petras.
Chata je otvorená:
1.1.2004 - 30.4.2004 Sobota, Nedeľa a sviatky
1.5.2004 - 30.9.2004 Pondelok až Nedeľa
1.10.2004 - 31.12.2004 Sobota, Nedeľa a sviatky
Dňa 6.1.2005 od 12,00 hod. bude na Rainerovej chate pri snehovom betlehéme folklórny program "Príchod Troch kráľov".

PRÍSTUP: Vodopády Studeného potoka (červená, 0h20"/0h20"), stredisko Hrebienok (červená, 0h35"/0h35"), Bilíkova chata (červená, 0h35"/0h35"), horský hotel Hrebienok (červená, 0h35"/0h35"), Zamkovského chata (červená, 0h30"/0h30"), Zbojnícka chata (modrá, 2h30"/1h55"), Sliezsky dom (červená, 2h40"/1h50"), Téryho chata (červená-zelená, 2h30"/2h10"), Skalnaté pleso (červená, 1h40"/1h20"), Skalnatá chata (červená, 1h40"/1h20"), Tatranská Lesná (červená-žltá, 1h35"/1h50"), Tatranská Lomnica (červená-modrá, 1h50"/2h05"), Lysá Poľana cez sedlo Prielom (modrá, 8h45"/8h25").

Tatranské štíty

Gerlachovský štít
So svojou výškou 2655 m je najvyšším štítom Vysokých Tatier i celej Slovenskej republiky. Leží v juhovýchodnej rázsoche Zadného Gerlachovského štítu, od ktorého ho oddeľuje Gerlachovské sedlo. Z vrcholu pokračuje hrebeň na Kotlový štít, kde sa rozvetvuje a vytvára známy Gerlachovský kotol. Gerlachovský štít je pre svoju výšku, dostupnosť a krásnu horskú scenériu jedným z najnavštevovanejších vrcholov. Výstup na Gerlachovský štít je povolený len s horským vodcom. Názov vystihuje polohu štítu na niekdajších tatranských pozemkoch Gerlachova. Jeho výškové prvenstvo dokázali barometrické merania jelšavského lesníka Ľudovíta Greinera (r.1838, do tých čias sa pokladal za najvyšší vrch Kriváň, Lomnický a Ľadový štít). Prvými návštevníkmi boli poľovníci a botanici. Možno, že niektorí z nich dosiahli aj vrchol. Určite naň vystúpili rakúski dôstojníci r.1868 pri kartografických prácach. Roku 1880 boli cesty cez Velickú a Batizovskú próbu zabezpečené umelými pomôckami.

PRÍSTUP: Len v sprievode horského vodcu. Horského vodcu si môžete objednať v Spolku horských vodcov 052/4422066.
OKOLIE: Velická dolina, Sliezsky dom, Východná Vysoká, Poľský hrebeň, Batizovská dolina, Batizovské pleso, Tatranská Polianka.

Lomnický štít (2632 m)
Je jeden z najznámejších a najpopulárnejších štítov Vysokých Tatier. Zo štítovej trojhrannej pyramídy, ktorá vysoko prevyšuje okolie, vysiela tri hrebene.
Na severozápad cez Pyšný, ďalšie štíty a Baranie sedlo sa hrebeň spája s hlavným hrebeňom Vysokých Tatier. Na severovýchod vysiela rázsochu cez Kežmarský a Malý Kežmarský štít a na juh a juhovýchod cez Lomnické sedlo, Lomnický hrebeň. Kedysi ho volali Dedom a Spišiaci ho považovali za najvyšší vrch Tatier. V 18. storočí dolovali na jeho severných svahoch štyri generácie kežmarských Fábryovcov malachyt a striebro, v nádeji, že objavia zlato. Jakub Fábry sa z Medených lávok dostal až na končiar Lomnického štítu (okolo r. 1760-1790) a členovia jeho rodiny našli pravdepodobne aj cestu z Lomnického štítu cez Lomnické sedlo do Skalnatej doliny. Južné svahy poznali v tom čase aj poľovníci z okolitých dedín. Prvý turistický výstup vykonal r. 1793 anglický cestovateľ Robert Townson z Malej Studenej doliny. Vtedy barometrickým meraním zistil takmer presnú výšku Lomnického štítu (2633 m). Zimné výstupy sú známe od r. 1891. Od r. 1940 je prístupný visutou lanovkou z Tatranskej Lomnice, čím sa stal najfrekventovanejším Tatranským vrcholom. Stanica lanovky na končiari je spojená s priestormi astronomického a meteorologického pracoviska. Rok 1957 postavili televíznu retranslačnú stanicu a r. 1965 elektrické vedenie vysokého napätia zo Skalnatej doliny.

PRÍSTUP: Skalnaté pleso (Visutá lanová dráha II), Tatranská Lomnica (Visutá lanová dráha II-Visutá lanová dráha I).

Rysy (2499 m)
Sú hraničným vrcholom medzi Slovenskom a Poľskom v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Má tri vrcholy : vyhliadkový (hraničný) severozápadný, prostredný (hlavný) a juhovýchodný, najnižší. Z vrcholu vybiehajú tri hrebene: na sever k Malým Rysom, na juh cez Váhu k Českému štítu a na západ k Žabiemu koňu.
Rysy patria k najnavštevovanejším tatranským vrcholom. Pre široký rozhľad, aký poskytujú, propagovali ich pred 1. svetovou vojnou ako „uhorské" alebo „tatranské Rigi". Prvý známy výstup vykonal správca Starého Smokovca Eduard Blásy (1820-1888) s vodcom Jánom Rumanom Diečnym st. 20.7.1840, v zime Teodor Wundt s Jakubom Horvayom 10.4.1884. V 90. rokoch 19. storočia pripomínala Blásyho prvovýstup mramorová tabuľa. Roku 1899 navštívila Rysy Marie Curie-Skłodowska (1867-1934) s manželom Pierrom a r. 1913 Vladimír Iľjič Lenin.

Kriváň (2494 m)
Je charakteristický impozantný vrch v západnej časti Vysokých Tatier, vypínajúci sa na konci dlhého hrebeňa krivánskej rázsochy, ktorá vybieha z hlavného hrebeňa Vysokých Tatier z Čubriny. Z vrcholu sa vejárovite rozbieha niekoľko hrebeňov, z ktorých pre turistiku je dôležitý len južný a juhozápadný hrebeň. Južný hrebeň prechádza cez Daxnerovo sedlo a Malý Kriváň, nižšie sa rozširuje v široký chrbát a končí sa Nad Pavlovou. Juhozápadný hrebeň spadá dvoma výraznejšími vyvýšeninami - Vyššou a Nižšou Priehybou - k zalesnenému Grúniku, pamätnému miestu partizánov oddielu Vysoké Tatry, k miestu jeho pobytu a bojov.
Na južných a juhozápadných svahoch Kriváňa sú ešte aj teraz viditeľné stopy po baníčení v 15.-18. storočí (vyhĺbené štôlne a posledné pozostatky múrov haviarskych obydlí). Na vrchol Kriváňa prví vystúpili bezpochyby neznámi haviari a výstup spišskonovoveského evanjelického kazateľa a prírodovedca A. Czirbesza s priateľmi, uskutočnený 1772, treba považovať len za prvú aj písomne doloženú túru. Kriváň navštívili známi priekopníci-bádatelia Tatier, napr. anglický cestovateľ Robert Townson (1793), francúzsky prírodovedec Belsazar Hacquet (1794), poľský geológ Stanisław Staszic (1805) alebo švédsky botanik Göran Wahlenberg (1813). Prvý zimný výstup uskutočnil r.1884 Theodor Wundt a vodca J. Horvay. Na pamäť výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II. (1840) uhorskí monarchisti vztýčili na štíte obelisk, ktorý zakrátko zničili slovenskí vlastenci, účasníci tzv. národných vychádzok. Prvá z nich sa uskutočnila 16.8.1841 za účasti Ľudovíta Štúra a Michala M. Hodžu. Najväčšiu púť zorganizoval Štefan M. Daxner v memorandovom roku 1861. Od roku 1955 sú tradičné výstupy na Kriváň venované pamiatke SNP a jeho hrdinov v krivánskej oblasti. Ako symbolický vrch Slovanov a slobody Slovákov stal sa Kriváň významným motívom poézie štúrovského pokolenia a svoju pozíciu v básnickej a piesňovej tvorbe si s novšou náplňou zachoval až podnes.

PRÍSTUP: Tri studničky (modrá-zelená, 2h10"/2h30"), osada Štrbské Pleso (modrá-červená, 3h00"/3h30"), jazero Štrbské pleso (modrá-červená, 3h00"/3h30"), Pod jamami (modrá, 2h45"/3h30").

Slavkovský štít
Je turistami vyhľadávaný vyhliadkový štít a má široký, rozložitý vrchol na konci juhovýchodnej rázsochy, ktorá vybieha z Východnej Vysokej. Na severe do Veľkej Studenej doliny spadá množstvom strmých rebier a roklín, kým na juhu je v celej časti sutinoviskom. Po svahoch Slavkovského štítu sa oddávna pohybovali poľovníci na kamzíky. Prvý známy turistický výstup východným hrebeňom vykonala r. 1664 12-členná spoločnosť na čele s Jurajom Buchholtzom st., najlepším súdobým znalcom Vysokých Tatier. Poľovník, ktorý ich sprevádzal, poznal už cestu skôr. Od začiatku 19. storočia bol obvyklejší výstup na štít zo Slavkovskej doliny. Prvý turistický chodník zo strediska Hrebienok postavili r. 1881 a vylepšili ho na začiatku 20. storočia. Na Slavkovskej vyhliadke postavili vtedy kamenný obelisk s reliérom na počesť turistického pracovníka Maximiliána Weisza, ktorý sa zaslúžil o výstavbu cesty (pomník sa rozpadol počas 2. svetovej vojny).

PRÍSTUP: stredisko Hrebienok (modrá-červená , 3h35"/4h35"), Bilíková chata (modrá-červená , 3h35"/4h35"), horský hotel Hrebienok (modrá-červená , 3h35"/4h35"), Starý Smokovec (modrá, 3h50"/5h15"),
Významné turistické chodníky
1.Bielovodská dolina od poľany Biela voda - modrá značka*
2. Javorová dolina od rázcestia pod Muráňom - zelená značka*
3. Zadné Meďodoly od horárne pod Muráňom - modrá značka*
4. Monková dolina - Široké sedlo - Kopské sedlo - zelená značka (náučný chodník )*
5. Kopské sedlo od Bieleho plesa - modrá značka*
6. Jahňací štít od Zeleného plesa - žltá značka*
7. Veľká Svišťovka od Zeleného plesa - červená značka*
8. Veľká Svišťovka od Huncovskej vyhliadky - červená značka*
9. Malá Studená dolina od Téryho chaty - zelená a žltá značka*
10. Veľká Studená dolina od Zbojníckej chaty - modrá a žltá značka*
11. Slavkovský štít od Slavkovskej vyhliadky v čase snehovej pokrývky - modrá značka*
12. Velická dolina od Velického plesa - zelená značka*
13. Rysy od rázcestia nad Žabím potokom - červená značka*
14. Mengusovská dolina od rázcestia nad Žabím potokom - modrá značka*
15. magistrála Sliezsky dom – Popradské pleso v čase snehovej pokrývky – červená značka*
16. Mlynická dolina od vodopádu Skok - žltá značka*
17. Furkotská dolina od rázcestia na Tatranskej magistrále - žltá značka*
18. Furkotská dolina od Chaty pod Soliskom - modrá značka*
19. Kriváň od rázcestia pri Jamskom plese - modrá značka*
20. Kriváň od horárne Tri Studničky - zelená značka*
21. Kôprová dolina od Kmeťového vodopádu - modrá značka*
22. Tichá dolina od chatky Tábor - žltá značka*
23. Kamenistá dolina od salašiska na Pyšné sedlo - modrá značka
24. Bystrá dolina od poľany pod Kotlovou na Bystrú - žltá značka
25. Račková dolina od lokality Prostredné na Račkovo sedlo - žltá značka, Gáborovo sedlo - zelená značka a Bystré sedlo - modrá značka
26. od ústia Jamnickej doliny v smere na Otrhance - zelená značka a na Jamnické sedlo - modrá značka;
27. od kóty Klinovaté na Baranec - zelená značka
28. ústie Žiarskej doliny od hornej hranice lesa v smere na Baranec - žltá značka
29. Žiarska dolina od Žiarskej chaty na Žiarske sedlo - zelená značka, na Smutné sedlo - modrá značka a Jalovecké sedlo - zelená značka
30. Jalovecká dolina od križovatky na Salatín - zelená značka a na Baníkovské sedlo - modrá značka
31. hlavný hrebeň Západných Tatier od Hutianskeho sedla Pálenica po Pyšné sedlo - červená značka
32. Smutná dolina od Ťatliakovho plieska na Smutné sedlo - modrá značka a na sedlo Zábrať - zelená značka*
33. Spálený žľab od ústia lyžiarskej zjazdovky na kótu Brestová - modrá značka
34. Spálená dolina od križovatky chodníkov nad vodopádom v smere na Roháčske plesá - modrá značka a na Baníkovske sedlo - žltá značka*
35. Látaná dolina od križovatky chodníkov na Lúčnu - zelená značka a na sedlo Zábrať - žltá značka
36. Bobrovecká dolina od rázcestia pod Umrlou – modrá značka na Bobrovecké sedlo a na sedlo Príslop - zelená značka
37. od ústia Juráňovej doliny na Hrubý vrch a Bobrovecké sedlo - červená značka*


Otázky
1. Vymenuj päť tatranských plies.
2. Vymenuj päť tatranských štítov.
3. Vymenuj päť tatranských chát.
4. Vymenuj tri významné doliny Tatier.
5. Porozprávaj o Štrbskom plese.
6. Porozprávaj o Skalnatom plese.
7. Porozprávaj o Veľkom Hincovom plese.
8. Porozprávaj o Veľkej Studenej doline.
9. Porozprávaj o Malej Studenej doline.
10. Porozprávaj o Chate pri Popradskom plese.
11. Porozprávaj o Zbojníckej Chate.
12. Porozprávaj o Zamkovského Chate.
13. Porozprávaj o Téryho Chate.
14. Porozprávaj o Rainerovej Chate.
15. Porozprávaj o Gerlachovskom štíte.
16. Porozprávaj o Lomnickom štíte.
17. Porozprávaj o Slávkovskom štíte.
18. Porozprávaj o štíte Kriváň.
19. Porozprávaj o štíte Rysy.
20. Koľko plies sa nachádza vo Veľkej Studenej doline?
Vypracovanie
1.Štrbské pleso, Popradské pleso, Skalnaté pleso, Veľké a Malé Hincovo pleso, Zelené pleso, Kozie pleso, Capie pleso, Žabie plesá...

2.Gerlachovský štít, Lomnický štít, Kriváň, Slávkovský štít, Rysy,

3.Téryho chata, Rainerova chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Chata pri Popradskom plese, Chata pri Zelenom plese.

4.Veľká a Malá studená dolina, Mengusovská dolina, Skalnatá dolina.

5.Štrbské pleso- je to najnavštevovanejšie pleso v tatrách pretože k nemu nie je ťažký prístup. Jeho názov je odvodený zo štrbského chotára. Prvý raz ho vo svojom diele Bibliotheca seu Cynousra Peregrinantium (1644) Dávid Frolich. V roku (1860) hrozili štrbčania, nakoniec sa aj pokúsili vypustiť pleso aby získali pasienky. Do roku 1901 patrilo liptovskej rodine Szentiványiovcov, vtedy ho odkúpil uhorský štát. Pleso bolo umelo zarybňované od konca 19. storočia a v zime sa na ňom lámal ľad, kvôli jeho mimoriadnej čistote, bol aj vyvážaný.

6.Skalnaté pleso- pôvodne sa nazývalo Lomnické pleso. Nachádza sa v Skalnatej doline pod južnými zrázmi Lomnického štítu. Klimatické činitele ale najmä narušene brehov ľudskými zásahmi ( pri výstavbe budov) vyvolali postupné zanikanie plesa. Pokusy o zahradenie z roku 1937 a utesnenie z roku 1957, sú bez trvalejšieho účinku.

7.Veľké Hincovo pleso- Je to najväčšie a najhlbšie pleso vo Vysokých Tatrách. Nachádza sa v hornej časti Mengusovskej doliny pod Kôprovským štítom. Pleso vzniklo vo veľkom ľadovcovom kotle obkolesenom veľkými skalnatými masívmi a od dolnej časti doliny je oddelené stupňom v minulosti zaoblenými a odhalenými ľadovcami. Jeho pomenovanie je pravde podobne od domáceho mena niektorého majiteľa pozemkov alebo známeho pastiera, ktorý k plesu vystúpil.

8.Veľká Studená dolina- je dlhá sedem kilometrov, turisticky veľmi príťažlivá. Za jej skalnatou skrýšou sa skrýva najväčší počet plies zo všetkých tatranských dolín (22). Na juhu ju lemuje mohutný Slávkovský štít, v závere časť hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Chodník vstupuje do doliny nad Rainerou Chatou. Nad pásmom lesa a kosodraviny stúpa popri Varešskovom a Dlhom plese ku Zbojníckej chate. Tu končí jednosmerný chodník, prichádzajúci z Malej Studenej doliny cez jednosmerné Priečne sedlo. Popri zbojníckych plesách chodník prudko stúpa do Prielomového sedla. Z neho sa dá zastúpiť do Bielovodskej doliny alebo do Velickej doliny.

9.Malá Studená dolina- je 4,5 dlhá, terasovitá, turisticky obľúbená dolina so starou baníckou tradíciou (ťažba zlata a medi – 19. storočie). Dolu zalesneným svahom padá Obrovský vodopád, ktorý možno obdivovať z tatranskej magistrály. Chodník vstupuje do doliny pri Zamkovkého chate. Nad pásmom kosodreviny dolinu charakterizuje mohutná skalná terasa. Po ich preklopení chodník dosahuje Téryho chatu. Záver doliny lemujú Prostredný hrot, Ľadový štít (3.) a Lomnický štít (2.). Nad chatou chodník pokračuje do bočnej Dolinky pod Sedielkom, kde si možno vybrať prechod cez Priečne sedlo do Veľkej Studenej doliny, alebo výstup pri najvyššie položenom Modrom plese (2157) do Sedielka a ďalej do Javorovej doliny.

10.Chata pri Popradskom plese (1494m) - je najnavštevovanejšia chata z celoročnou prevádzkou. Leží v Mengusovskej doline na severnom brehu Popradského plesa. V roku 1879 vyrástla u plesa prvá neveľká drevená chata Uhorského karpatského spolku, tzv. Majlatova chata, ale o rok neskôr vyhorela. Roku 1881 ju nahradili rovnako veľkou kamennou budovou ale o deväť rokov ju tiež zničil požiar. Tretiu postavili v roku 1892 a neskôr ju rozšírili o turistickú ubytovňu. Tieto budovy doslúžili roku 1961, postavil sa nový turistický hotel. Starú budovu po 2.sv vojne pomenovali Chatou kpt. Morávku na počesť Štefana Morávka, veliteľa oddelení finančnej stráže osady Štrbské Pleso, padol ako veliteľ prieskumnej hliadky partyzánskeho oddielu.

11.Zbojnícka chata (1960m) –je celoročne otvorená vysokohorská chata. Leží v hornej časti Veľkej Studenej doliny, ukrýva sa za Zbojníckym chrbtom. Uhorský lesný erár postavil tu v roku 1907poľovnícku chatku a po menších úpravách ju roku 1910 odovzdal turistickej verejnosti. Prístavbou z roku 1924 vznikla terajšia obhospodarovaná chata, ktorá bola v roku 1984 až 1986 zrekonštruovaná. Po požiari roku 1999 bola znovu obnovená. Jej názov pripomína pytliacku minulosť tejto doliny. Je turisticky veľmi vyhľadávaná.

12.Zamkovského chata (1475m) - je útulná, vysokohorská chata pod hornou hranicou lesa v dolnej časti Malej Studenej doliny. Chatu postavil v rokoch 1942-1943 známy horský vodca a horolezec Štefan Zamkovský (1908-1961) s manželkou Ludmilou, dovtedy nájomca na Téryho chate. V období 2. svetovej vojny poskytla Zamkovského chata a jej okolie úkryt prenasledovaným politickým utečencom, partizánom a židovským rodinám. Po znárodnení chaty komunistickým režimom bol Štefan Zamkovský úradnou mocou poverený správou Bilíkovej chaty. O niekoľko týždňov ho označili za bývalého kapitalistu, pozbavili miesta a vykázali z Tatier. V roku 1952 odchádza Š. Zamkovský s rodinou do Banskej Štiavnice, kde je aj pochovaný. Zomrel 15. mája 1961. Členovia Horskej služby mu udelili "in memoriam" strieborný odznak vodcu I. triedy Horskej služby. V roku 1992 bola chata v rámci reštitúcie vrátená potomkom Štefana Zamkovského. Od roku 1996 spravuje chatu Jana Kalinčíková.

13.Téryho chata (2015m) - je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v horskej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách. Chatu postavili roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho. Prešla viacerými stavebnými úpravami, posledne r. 1983. Od začiatku nesie meno banskoštiavnického „lekára chudobných" Edmunda Téryho (1856-1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky a z okolitých štítov prvý vystúpil r. 1876 na Prostredný hrot a r. 1877 na Pyšný štít. Roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci - horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i ruských utečencov zo zajateckých táborov, ktorých potom dopravovali do povstaleckých oblastí Nízkych Tatier. Viaže sa k nej meno tatranského beletristu - chatára Bela Kapolku.

14.Rainerová chata- Najstaršia chata vo Vysokých Tatrách. Bola postavená v roku 1863 Jánom Jurajom Rainerom. Po postavení chaty Kamzík r. 1884 zanikla. Obnovená bola v roku 1998. Odvtedy slúži verejnosti ako chata s malým občerstvením bez podávania jedál a ubytovania. V chate je aj malá expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia a starých lyží. Je cenným dokladom dobovej architektúry chát.
Tradíciou chaty je program "Klaňanie Troch kráľom" pri snehovom Betleheme (folklórna skupiny detí z Lendaku). Chatárom je v súčasnosti Peter Petras.

15.Gerlachovský štít (2655) –So svojou výškou 2655 m je najvyšším štítom Vysokých Tatier i celej Slovenskej republiky. Leží v juhovýchodnej rázsoche Zadného Gerlachovského štítu, od ktorého ho oddeľuje Gerlachovské sedlo. Z vrcholu pokračuje hrebeň na Kotlový štít, kde sa rozvetvuje a vytvára známy Gerlachovský kotol. Gerlachovský štít je pre svoju výšku, dostupnosť a krásnu horskú scenériu jedným z najnavštevovanejších vrcholov. Výstup na Gerlachovský štít je povolený len s horským vodcom. Názov vystihuje polohu štítu na niekdajších tatranských pozemkoch Gerlachova. Jeho výškové prvenstvo dokázali barometrické merania jelšavského lesníka Ľudovíta Greinera (r.1838, do tých čias sa pokladal za najvyšší vrch Kriváň, Lomnický a Ľadový štít). Prvými návštevníkmi boli poľovníci a botanici. Možno, že niektorí z nich dosiahli aj vrchol. Určite naň vystúpili rakúski dôstojníci r.1868 pri kartografických prácach.
Roku 1880 boli cesty cez Velickú a Batizovskú próbu zabezpečené umelými pomôckami.

16.Lomnický štít (2632) - Je jeden z najznámejších a najpopulárnejších štítov Vysokých Tatier. Zo štítovej trojhrannej pyramídy, ktorá vysoko prevyšuje okolie, vysiela tri hrebene. Na severozápad cez Pyšný, ďalšie štíty a Baranie sedlo sa hrebeň spája s hlavným hrebeňom Vysokých Tatier. Na severovýchod vysiela rázsochu cez Kežmarský a Malý Kežmarský štít a na juh a juhovýchod cez Lomnické sedlo, Lomnický hrebeň.
Kedysi ho volali Dedom a Spišiaci ho považovali za najvyšší vrch Tatier. V 18. storočí dolovali na jeho severných svahoch štyri generácie kežmarských Fábryovcov malachyt a striebro, v nádeji, že objavia zlato. Jakub Fábry sa z Medených lávok dostal až na končiar Lomnického štítu (okolo r. 1760-1790) a členovia jeho rodiny našli pravdepodobne aj cestu z Lomnického štítu cez Lomnické sedlo do Skalnatej doliny. Južné svahy poznali v tom čase aj poľovníci z okolitých dedín. Prvý turistický výstup vykonal r. 1793 anglický cestovateľ Robert Townson z Malej Studenej doliny. Vtedy barometrickým meraním zistil takmer presnú výšku Lomnického štítu (2633 m). Zimné výstupy sú známe od r. 1891. Od r. 1940 je prístupný visutou lanovkou z Tatranskej Lomnice, čím sa stal najfrekventovanejším Tatranským vrcholom. Stanica lanovky na končiari je spojená s priestormi astronomického a meteorologického pracoviska. Rok 1957 postavili televíznu retranslačnú stanicu a r. 1965 elektrické vedenie vysokého napätia zo Skalnatej doliny.

17.Slávkovský štít- Je turistami vyhľadávaný vyhliadkový štít a má široký, rozložitý vrchol na konci juhovýchodnej rázsochy, ktorá vybieha z Východnej Vysokej. Na severe do Veľkej Studenej doliny spadá množstvom strmých rebier a roklín, kým na juhu je v celej časti sutinoviskom.Po svahoch Slavkovského štítu sa oddávna pohybovali poľovníci na kamzíky. Prvý známy turistický výstup východným hrebeňom vykonala r. 1664 12-členná spoločnosť na čele s Jurajom Buchholtzom st., najlepším súdobým znalcom Vysokých Tatier. Poľovník, ktorý ich sprevádzal, poznal už cestu skôr. Od začiatku 19. storočia bol obvyklejší výstup na štít zo Slavkovskej doliny. Prvý turistický chodník zo strediska Hrebienok postavili r. 1881 a vylepšili ho na začiatku 20. storočia. Na Slavkovskej vyhliadke postavili vtedy kamenný obelisk s reliérom na počesť turistického pracovníka Maximiliána Weisza, ktorý sa zaslúžil o výstavbu cesty (pomník sa rozpadol počas 2. svetovej vojny).

18.Kriváň (2494) - Je charakteristický impozantný vrch v západnej časti Vysokých Tatier, vypínajúci sa na konci dlhého hrebeňa krivánskej rázsochy, ktorá vybieha z hlavného hrebeňa Vysokých Tatier z Čubriny. Z vrcholu sa vejárovite rozbieha niekoľko hrebeňov, z ktorých pre turistiku je dôležitý len južný a juhozápadný hrebeň. Južný hrebeň prechádza cez Daxnerovo sedlo a Malý Kriváň, nižšie sa rozširuje v široký chrbát a končí sa Nad Pavlovou. Juhozápadný hrebeň spadá dvoma výraznejšími vyvýšeninami - Vyššou a Nižšou Priehybou - k zalesnenému Grúniku, pamätnému miestu partizánov oddielu Vysoké Tatry, k miestu jeho pobytu a bojov. Na južných a juhozápadných svahoch Kriváňa sú ešte aj teraz viditeľné stopy po baníčení v 15.-18. storočí (vyhĺbené štôlne a posledné pozostatky múrov haviarskych obydlí). Na vrchol Kriváňa prví vystúpili bezpochyby neznámi haviari a výstup spišskonovoveského evanjelického kazateľa a prírodovedca A. Czirbesza s priateľmi, uskutočnený 1772, treba považovať len za prvú aj písomne doloženú túru. Kriváň navštívili známi priekopníci-bádatelia Tatier, napr. anglický cestovateľ Robert Townson (1793), francúzsky prírodovedec Belsazar Hacquet (1794), poľský geológ Stanisław Staszic (1805) alebo švédsky botanik Göran Wahlenberg (1813). Prvý zimný výstup uskutočnil r.1884 Theodor Wundt a vodca J. Horvay. Na pamäť výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II. (1840) uhorskí monarchisti vztýčili na štíte obelisk, ktorý zakrátko zničili slovenskí vlastenci, účasníci tzv. národných vychádzok. Prvá z nich sa uskutočnila 16.8.1841 za účasti Ľudovíta Štúra a Michala M. Hodžu. Najväčšiu púť zorganizoval Štefan M. Daxner v memorandovom roku 1861. Od roku 1955 sú tradičné výstupy na Kriváň venované pamiatke SNP a jeho hrdinov v krivánskej oblasti. Ako symbolický vrch Slovanov a slobody Slovákov stal sa Kriváň významným motívom poézie štúrovského pokolenia a svoju pozíciu v básnickej a piesňovej tvorbe si s novšou náplňou zachoval až podnes.

19. Rysy(2499)- Sú hraničným vrcholom medzi Slovenskom a Poľskom v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Má tri vrcholy : vyhliadkový (hraničný) severozápadný, prostredný (hlavný) a juhovýchodný, najnižší.
Z vrcholu vybiehajú tri hrebene: na sever k Malým Rysom, na juh cez Váhu k Českému štítu a na západ k Žabiemu koňu. Rysy patria k najnavštevovanejším tatranským vrcholom. Pre široký rozhľad, aký poskytujú, propagovali ich pred 1. svetovou vojnou ako „uhorské" alebo „tatranské Rigi". Prvý známy výstup vykonal správca Starého Smokovca Eduard Blásy (1820-1888) s vodcom Jánom Rumanom Diečnym st. 20.7.1840, v zime Teodor Wundt s Jakubom Horvayom 10.4.1884. V 90. rokoch 19. storočia pripomínala Blásyho prvovýstup mramorová tabuľa.
Roku 1899 navštívila Rysy Marie Curie-Skłodowska (1867-1934) s manželom Pierrom a r. 1913 Vladimír Iľjič Lenin.

20. dvadsať dva