Pomenoval ho vtedy sherry, výslovnosťou sa toto slovo podobalo nielen arabskému názvu mesta, ale zodpovedalo i dobovej španielskej výslovnosti a pre anglosaské jazyky bolo ľahšie na vyslovenie. V 19. storočí vstúpili Angličania do obchodnej spoločnosti Sherry a firmy ako Sandeman, Croft, Williams & Humbert, Terry, Osborne alebo Garvey investovali do tohto lukratívneho obchodu.
K zisteniu zrelosti vína vinári točia zo sudov víno na ochutnanie do skúšobných pohárov nazývaných venencia, ktoré sa vyznačujú vysokými stopkami. Poháre, z ktorý sa potom víno pije, majú podobne úzky tvar, aby sa v nich udržala vôňa. V okolitých baroch sa takmer nepodáva iné víno. Nie je to priamo stolové víno, ale ľadovo chladné fino je správnym nápojom k lahodným chuťovkám zvaným tapas, či k mnohým- ďalším rybím pokrmom. III.2. Flamenco

Flamenco, to je zmes poézie, hudby a rytmu. Pomocou týchto troch prvkov sa potom vyjadrujú najhlbšie pocity človeka; radosť i nenávisť, nádeje, žiarlivosť i strach. Text s hudbou patrí neoddeliteľne k sebe ako dve strany tej istej mince. Tomuto spevu, ktorý vychádza akoby z duše, sa hovorí Cante hondo, čo by sa asi najlepšie dalo preložiť ako „vrúci spev“. Na jeho zvláštnu krásu poukazoval vo svojich veršoch tiež Federico García Lorca. Od 19.storočia doprevádza spev a tanec vždy gitara ako najdôležitejší hudobný nástroj, bez toho aby sa degradovala do polohy druhého nástroja. Na gitaru sa skôr pozerá ako na doplnok spevu; speváci a gitara vlastne vystupujú v stálom dialógu. Sú však také spevy, ktoré žiadny doprovod nevyžadujú, ako je tomu napríklad u tonás alebo trijjeras. Rytmus hrá celkom zvláštnu rolu v takzvaných spevoch do compás; niekedy sa zdôrazňuje tlieskaním do dlaní, obzvlášť pri slávnostných spevoch.
V tesnom spojení so spevom, ale predsa iba samostatný, ako umelecká forma, je tanec flamenco. Preslávil sa vďaka filmu Carmen od Carlosa Sauru. Film sa postaral vo svete na počiatku 80. rokov o vznik nových tancov flamenco. Flamenco sa dokonca tiež vyučuje vo zvláštnych akadémiách. Označenie „flamenco“ bolo použité v andalúzskom folklóre po prvýkrát na počiatku 19.storočia. V argote 18.storočia sa takto označovali vychvaľovači a udavači, v Andalúzii sa tak hovorí cigánom. Cigáni prišli do západnej Andalúzie v 15.storočí a pomaly sa prispôsobovali tamojšiemu životu. Žili vždy na okraji spoločnosti, podobne ako poľnohospodárski robotníci a moriskovia. Táto ich izolovanosť je ale jedným zo zdrojov ich hrdosti na svoje etnikum – považujú sa za skupinu obyvateľov, ktorá sa nikdy nemiešala s Maurami. Hudobné formy, ktoré so sebou priniesli, sa postupne miešali s ľudovou hudbou Andalúzie.