Silická planina

Základná charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976).

Silická planina je najväčšou z planín Slovenského krasu (rozloha asi 150 km2 /M. Zacharov et  L. Tometz, 2001/). Rozprestiera sa v jeho centrálnej  resp. južnej časti. Nachádza sa na území dvoch štátov - Slovenskej a Maďarskej republiky. Planinu je možné účelovo (vzhľadom na geologické pomery) rozdeliť na severnú a južnú časť. Povrch Silickej planiny tvorí vlastne náhorná vápencová plošina. V severnej časti dosahuje výšku okolo 679 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m. Územie planiny je zo západu veľmi ostro ohraničené  kaňonom Slanej, z juhu Rimavskou kotlinou, zo severu ohraničenie tvoria strmé stráne, ktoré oddeľujú planinu od Rožňavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeľuje výrazný zlom - rozhranie na povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských vápencov v oblasti vyvieračky Studňa pri hradnom buku VJV od Silickej Jablonice (pozri J. Mello et al., 1996). 

Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a sčasti i fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú značné; celkový výškový rozdiel ich plošín činí v priemere od  80 – 100 m. Tieto údaje ukazujú, že povrch je relatívne rovný, je však rozčlenený obrovským množstvom krasových jám (odhad je viac než 2000). Veľká hustota krasových jám sťažuje orientáciu v teréne a samozrejme i mapovanie.

Fyzicko-geografická charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. Jakála (1976).

Krasový reliéf je určujúcim faktorom vývoja jednotlivých krajinných prvkov daného územia. Krajinné prvky, ktoré predstavujú krasovú krajinu, majú množstvo špecifických vlastností, ktoré dávajú územiu osobitý ráz veľmi odlišný od nekrasových území. Od morfológie a vlastností podložia závisí aj charakter ostatných fyzicko-geografických prvkov krajiny, a to pôd, vegetácie, vody a klímy. Ale aj klíma, voda, vegetácia a pôdna pokrývka usmerňujú súčasný reliéfotvorný proces a vplývajú na rýchlosť krasovatenia a vývoj foriem. Práve táto skutočnosť má priamu súvislosť s tvorbou krasového fenoménu i podzemného (endokrasové formy).

Klíma
Klíma je jednou z hlavných zložiek ktoré ovplyvňujú proces krasovatenia. V jednotlivých klimatických pásmach Zeme sa rôzne vplyvy môžu prejaviť nielen na rýchlosti krasovatenia, ale aj na tvorbe špecifických foriem reliéfu. Na predmetnom území je toto zbytočné rozoberať, keďže sa celé nachádza v jednom pásme. Jednotlivé klimatické prvky však môžu ovplyvniť proces krasovatenia: napr.: prevládajúci smer vetrov, v zimnom období podmieňovanie asymetrie krasových jám vďaka snehu (krasové jamy majú rôznu teplotu na dne a na okrajoch), ap. Dôležitou vecou je aj expozícia svahov jednotlivých planín. Slovenský kras patrí do mierneho kontinentálneho pásma s dostatkom zrážok pre proces krasovatenia.

Plošinu Silickej planiny môžeme klimaticky zaradiť k subtypu mierne kontinentálnej, mierne teplej a mierne vlhkej klíme horských plošín. Sú súčasťou planiny v nadm. výške od 400 – 700 m. Priemerné januárové teploty sú -4 až -6 oC, júlové 16 až 18 oC a ročná priemerná  teplota je 22oC. Ročný úhrn zrážok je 650 – 800 mm. Maximálny  počet   zrážok je v júni. Počet dní so snehovou pokrývkou nad 1 cm sa pohybuje medzi 70 – 100 dňami. Trvalá snehová pokrývka je len 40 – 50 dní. Toto obdobie je dosť dôležité preto, že snehová voda má veľký obsah CO2 a môže urýchľovať krasovatenie. Najvyšší obsah je v období jarného topenia sa snehu. Nevýhodou pre proces krasovatenia je to, že zrážky sú rovnomerne rozložené počas celého roka, a tak sa zvyšuje výpar a nedôjde vždy k priamemu styku zrážkovej vody s horninou. Prekážkou sú pôdy a vegetácia. 
Dôležité je poznať aj smer prevládajúcich zimných vetrov, ktoré usmerňujú rozloženie snehovej pokrývky a vytváranie závejov, čiže nahromadenie snehu, ktorý pri topení intenzívne rozpúšťa vápenec.

Isté klimatické rozdiely však môžeme postrehnúť medzi západnou časťou Silickej planiny a Zádielskou i Jasovskou planinou. Keď sú v oblasti Silice priemerné ročné zrážky okolo 725 mm, tak na Zádielskej planine až 840 mm a v najvyšších polohách Horného vrchu okolo 990 mm ročne. Tieto rozdiely nemajú však veľkú úlohu pri reliéfotvornom procese. Dôležitejšie sú však klimatické rozdiely medzi stráňami, ktoré sú exponované na sever a stráňami s južnou expozíciou. Tieto rozdiely sa prejavujú aj na charaktere reliéfu.

Zvetralinová pokrývka
Je faktor, ktorý urýchľuje, ale aj spomaľuje proces krasovatenia. Urýchľuje ho vtedy, ak táto pokrývka nie je mocná a má bohatstvo humusových kyselín. Spomaľuje ho zasa vtedy, keď má veľkú mocnosť a zabraňuje tak styku vody s vápencom.

Keď chceme charakterizovať niektoré typy pôd, ktoré sa vyskytujú v krase, treba zdôrazniť úlohu červeníc (reziduálne – teda zvyškové pôdy) pri krasovatení. Červenice (pôdy skupiny terrae calcis) nie sú na povrchu plošín v súvislejších polohách, ale tvoria skôr ostrovčeky. Vyplňujú však takmer všetky škrapové pukliny a krasové tašky v hlbších polohách. Dnes ich prekrývajú iné typy pôd; ide vlastne o reziduálne zvyšky zvetralín. Priepustnosť červeníc je kvôli ílovitej zložke pomerne malá a preto pod nimi neprebieha intenzívny proces rozpúšťania. Ostatné typy pôd sú priaznivejšie, ak sa, samozrejme, nevyskytujú v mocnejších polohách. Na Silickej planine ide predovšetkým o rendzinu hnedú (s malým až nijakým obsahom karbonátov) vyskytujúcu sa na červenici. Rendzina typická sa tvorí na menších plochách a na zásaditom substráte.

Vegetácia
V niektorých prácach sa vegetácia uvádza ako dôležitý činiteľ pri rozpúšťaní, teda pri krasovatení vápenca. Tieto vplyvy vegetácie sa výrazne prejavujú pri porovnávaní rýchlosti rozpúšťania v extrémnych podmienkach, akými sú napr. v zalesnených trópoch oproti studeným odlesneným oblastiam. Rozhodujúcou úlohou v tropických oblastiach je rozpad anorganických  zvyškov a vznik organických  kyselín,  ktoré urýchľujú  rozpúšťanie  vápenca.

V našej klimatickej oblasti zohráva na jednej strane vegetácia pozitívnu úlohu – biomechanicky rozrušuje horniny, po odumretí tvorí časť biomasy bohatej na agresívne organické kyseliny, ktoré horninu korózne atakujú; na druhej strane však zabraňuje styku zrážkovej vody s vápencom a urýchľuje jej vyparovanie.

Územie Silickej planiny je v severnej časti pokryté prevažne lesmi. V centrálnej časti vo veľkej miere prevládajú krasové stepi až lesostepi. Tieto oblasti boli do 70-tych rokov spásané - erózny proces teda prebiehal rýchlo; tak sa obnažovali škrapové polia. Bukové dúbravy a hrabiny, ktoré prekrývajú najmä plošinu a južné svahy planiny, i dubové bučiny, ktoré dominujú na severných svahoch, sú z lesných porastov najviac zastúpené. Na najextrémnejšie exponovaných južných svahoch je skupina drieňových dúbrav. Sú to prvky, ktoré sa vyskytujú na karbonatickom substráte.

Proces krasovatenia ovplyvňuje priestorové rozloženie a aj druhová skladba vegetácie. Počas kvartéru (predovšetkým holocénu) sa však tieto podmienky menili, a preto sa nedá uvažovať s dopadom ich vplyvu na usmernenie procesu krasovatenia a vývoj jednotlivých foriem. Sledovanie tohto problému by malo význam pri hodnotení recentného rozpúšťacieho procesu.
V každom prípade sa v posledných rokoch (pri objavoch priepastí výkopom) prejavuje jednoznačný - vzhľadom k objavu novej jaskyne - pozitívne deštruktívny zásah vegetácie  do stropov neotvorených komínov. (Bio)mechanická sila koreňov stromov tieto „strechy“ rozruší, voda do týchto miest intenzívne vniká a leptá horninu. Niekedy i minimálny ľudský zásah potom na takomto perspektívnom mieste definitívne napomôže objaveniu novej jaskyne.  

Geologická charakteristika
Tento oddiel som spracoval s použitím monografie: M. Zacharov et L. Tometz (2001).

Slovenský kras a jeho pokračovanie Aggtelekský kras v severnej časti Maďarskej republiky má zložitú stavbu, na ktorej sa zúčastňuje päť základných tektonických jednotiek – silicikum, turnaikum, meliatikum, príkrov Bôrky a gemerikum. Uvedené tektonické jednotky predstavujú paleoalpínske príkrovy. Ďalej sa na stavbe zúčastňujú sporadické výskyty vrchnej kriedy zachované len v silicku a kenozoické sedimenty. Kenozoikum tvoria paleogénne, neogénne a kvartérne „pokryvné“ útvary, nesúvisle prekrývajúce uvedené tektonické jednotky. 
                 
Litostratigrafia
 
Mezozoikum
Na geologickej stavbe Silickej planiny sa zúčastňuje len jedna mezozoická tektonická jednotka – silicikum. Silicikum je na Silickej planine tvorené silickým príkrovom. V príkrove sú zastúpené početné litofaciálne vývoje v stratigrafickom rozpätí vrchný perm – vrchný trias s celkovou odhadovanou mocnosťou 2 – 3 km. Silický príkrov v oblasti Silickej planiny tvoria tri skupiny fácií vyčlenených J. Mellom et al., (1997): fácie predriftového štádia

• fácie karbonátovej platformy
  
• fácie intraplatformných depresií
  
• pelagické fácie resp. svahové a panvové fácie

Fácie predriftového štádia

Fácie predriftového štádia predstavujú v súčasnosti najstaršie známe sedimenty silického príkrovu v oblasti Silickej planiny. Uvedené štádium je zastúpené nasledovnými vývojmi: Najstaršia je perkupská evaporitová formácia tvorená pestrými pieskovcami a bridlicami s polohami sadrovcov a anhydritov. Táto formácia nie je odkrytá na povrchu, bola zistená len vrtmi v podloží werfénskeho súvrstvia napr. pri obci Silica. Podstatná časť fácií predriftového štádia je tvorená werfénskym súvrstvím (skýt).

V spodnej časti súvrstvia sú vyvinuté bodvasilašské vrstvy, ktoré pozostávajú z pestrých pieskovcov a bridlíc monotónneho „flyšoidného charakteru“. Tieto vrstvy sú na povrchu málo rozšírené a vyskytujú sa len v dvoch oblastiach hodnoteného územia. Vyskytujú sa napr. v juhovýchodných svahoch Silickej planiny v širšom okolí obce Hrušov, a to vo forme nesúvislých šošovkovitých segmentov.

V nadloží bodvasilašských vrstiev sa nachádzajú silicko-jablonické vrstvy, ktoré tvoria piesčité vápence, piesčité bridlice a pieskovce. Rozsiahle polohy týchto vrstiev sú vyvinuté tiež na juhovýchodných svahoch planiny v širšom okolí obce Silická Jablonica, najmä západne od nej. Ďalšie drobné výskyty sú na severnom úpätí planiny južne od obcí Lipovník a Jovice.

Najvyššiu časť werfénskeho súvrstvia tvoria sinské vrstvy (vrchný namal – spodný spat). Sú zložené z monotónnych polôh prevažne ílovitých menej slienitých bridlíc, slienitých vápencov a vápencov. Tieto vrstvy tvoria bezprostredne podložie karbonátov fácie karbonátovej platformy. Vytvárajú mohutné polohy lemujúce po obvode Silickú planinu najmä v juhovýchodnej, východnej a taktiež v severnej časti v miestach morfologickej hrany planiny a svahov nekrasových strání planiny. Ďalšie polohy sú v oblasti tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne, východným smerom k obci Silica. Sinské vrstvy tu vystupujú v oblasti zlomového pásma, oddeľujúceho čiastkové tektonické štruktúry silického príkrovu.

Fácie karbonátovej platformy
Najväčšiu časť povrchu a pravdepodobne aj objemu hornín Silickej planiny tvoria fácie karbonátovej platformy, na ktoré sú viazané početné povrchové i podzemné krasové javy. Fácie sú tvorené rôznymi typmi karbonátov v stratigrafickom rozpätí najvyššia časť spodného triasu – vrchný trias. V oblasti Silickej planiny, na báze tohto faciálneho vývoja, vystupujú polohy dolomitov, rauvakov, brekcií a pestrých vápencov (najvyšší spat). Na Silickej planine sa vyskytujú sporadicky niekoľko metrové polohy uvedených hornín v oblasti severne od obce Silica.

Na väčšine územia sú však v nadloží werfénského súvrstvia vyvinuté gutensteinské vápence (najvyšší spat – anis). Až sedimentáciou týchto tmavých až čiernych vápencov s typickými žilkami bieleho kalcitu sa začína charakteristický vývoj karbonátovej platformy. V gutensteinských vápencoch sa lokálne vyskytujú polohy doskovitých ružových a červených vápencov. V nadloží gutensteinských vápencov vystupujú rozsiahle polohy tmavosivých gutensteinských dolomitov (anis). Gutensteinské vápence a dolomity vytvárajú pásmovité lemy po obvode centrálnych častí planiny v oblasti južne od Jovíc a Krásnohorskej Dlhej Lúky. Najrozsiahlejšie polohy sa vyskytujú v značne rozblokovanom pásme dĺžky asi 13 km, tiahnucom sa generálne SV – JZ smerom z oblasti sedla Soroška cez kóty Pavlova skala (610 m. n. m.), Holmanov vrch (564 m. n. m.) ďalej okolo kóty Fabiánka (632,6 m. n. m.) cez severný okraj obce Silica až do oblasti Gombaseckej jaskyne. Gutensteinské dolomity sú plošne viac rozšírené ako gutensteinské vápence. V menšom rozsahu sa vyskytujú tieto karbonáty v rozblokovanom pásme medzi Ardovom a Silickou Brezovou najmä v zóne kontaktov čiastkových tektonických štruktúr.

Typickými karbonátmi Silickej planiny sú steinalmské vápence (anis), ktoré sú uložené nad súvrstvím gutensteinských karbonátov. Tieto svetlé masívne vápence tvoria rozsiahle polohy severne a taktiež aj južne od obce Silica a severovýchodne až východne od obce Dlhá Ves. Lokálne sa s nimi vyskytujú nepravidelné polohy svetlých steinalmských dolomitov (anis).

Najväčšiu časť povrchu Silickej planiny zaberajú wettersteinské vápence (ladin – karn). Sú to svetlé masívne vápence, z ktorých sú najviac rozšírené riftové a menej lagunárne typy. Riftové typy vápencov sa vyskytujú len v časti planiny rozkladajúcej sa severne od zlomovej línie tiahnúcej sa od Gombaseckej jaskyne k obci Silica. Lagunárne typy, stromatolitovo–riasové sú zase typické len pre časť Silickej planiny južne od predmetnej línie. V tejto časti v oblasti severne od obce Kečovo a Dlhá Ves sa vyskytujú tzv. nerozlíšené typy wettersteinských vápencov, s ktorými sa spolu vyskytujú rozsiahle telesá wettersteinských dolomitov. Uvedené dolomity sa nachádzajú v spodnej časti súvrstvia wettersteinských karbonátov.

Ďalším typom vápencov sú leckogelské vápence (karn). Ich drobné výskyty sa nachádzajú východne od Plešivca v nadloží lagunárnych wettersteinských vápencov. Tvoria ich tmavé onkolitové a pizolitické vápence v šošovkovitých akumuláciach vo vrcholových častiach planiny.

Posledným typom vápencov fácie karbonátovej platformy vyskytujúcich sa na Silickej planine sú waxenecké (tisovské) vápence (karn). Sú to svetlé vápence lagunárneho typu, riasovo – loferitické. Vytvárajú malé polohy nachádzajúce sa v širšom okolí Silickej Brezovej.

Svahové a panvové fácie
 Na stavbe Silickej planiny sa tieto fácie z hľadiska plošného výskytu zúčastňujú v malej miere. Horniny fácie vytvárajú polohy v prostredí vyššie uvedených vývojov karbonátovej platformy v rôznych stratigrafických úrovniach. Vytvárajú úzke pruhovité často aj šošovkovité polohy intenzívne rozblokované zlomovou tektonikou. Sú tvorené svetlými ružovými až červenými schreyeralmskými vápencami (ilýr – fasan), tmavosivými až sivými reiflinskými a pseudoreiflinskými vápencami (pelsón – kordevol), sivými až sivohnedými raminskými vápencami a lavicovitými wettersteinskými vápencami (norik). Polohy uvedených vápencov sa vyskytujú napr. severne až severovýchdne od obce Silica, Najviac sú rozšírené sivé a tmavosivé lavicovité, hľuznaté reiflinské vápence. Vytvárajú relatívne súvislú polohu tiahnúcu sa od Plešivca až k južnému okraju obce Silica. V týchto vápencoch sa západne od Silickej Brezovej vyskytujú tenké decimetrové polohy redeponovaných kyslých tufitov (ladin). Množstvo typov karbonátov svahových a panvových fácií uzatvárajú ružové a červené lavicovité až masívne hallštattské vápence (norik). Súčasťou uvedenej skupiny fácií je aj malá poloha zlambašských vrstiev (norik – rét) zložená z vápencov, slienitých a piesčitých bridlíc nachádzajúcich sa východne od Silice v blízkosti hranice s Maďarskou republikou.

Kenozoikum
Kenozoikum je zastúpené nesúvislo vyvinutými sedimentami neogénu a kvartéru. Terciér je v oblasti Silickej planiny v hlavnej miere tvorený neogénnymi sedimentami – poltárskym súvrstvím (pont). Ich podložím sú stredné až vrchnotriasové skrasovatené karbonáty. Súvrstvie je zložené z pestrých ílov, pieskov a štrkov, ktoré tvoria jeho podstatnú časť. Íly a piesky vytvárajú polohy charakteru vložiek alebo šošoviek v štrkoch. Je pravdepodobné, že podľa litofaciálneho vývoja poltárske súvrstvie v hodnotenej oblasti vzniklo v riečnom prostredí. Spolu uvedené sedimenty vytvárajú nepravidelné polohy – denudačné zvyšky niekoľko metrových hrúbok na exhumovanom krase. Vyskytujú sa hlavne na západnom okraji planiny medzi Plešivcom a Ardovom a taktiež západne od Silickej Brezovej.

Prevažne na planinových častiach hodnoteného územia sa vyskytujú reliktné redeponované sedimenty v stratigrafickom rozpätí pliocén – spodný pleistocén. Sú to hlavne íly a hliny, resp. ílovité hliny terra-rossového typu. Tieto sedimenty majú často premenlivý obsah hlinito-kamenitých sutín a sú zachované najmä v medziškrapových priestoroch a krasových jamách (závrtoch). Pomerne časté sú ich akumulácie aj v krasových priestoroch blízko povrchu, puklinových a rozsadlinových štruktúrach.

Kvartér je hlavne vyvinutý na úpätiach svahov lemujúcich náhornú plošinu krasovej planiny.

Najviac sú rozšírené deluviálne sedimenty (pleistocén – holocén) zložené z hlinito– kamenitých a kamenitý chsedimentov. Majú veľmi variabilnú hrúbku od niekoľkých decimetrov až po hrúbku 15 metrov. V hlinito – kamenitých delúviách sú časté decimetrové polohy hlín terra–rossového typu. Plošne sú najviac rozšírené na západnom okraji Silickej planiny, kde vytvárajú deluviálne plášte v oblasti miernych svahov najmä v širšom okolí Dlhej Vsi a Domice. Deluviálne plášte sú vyvinuté aj na náhornej plošine planiny. Početné výskyty hrúbky až 6 m sú v širšom okolí Silickej Brezovej a v území medzi ňou a Silicou. 

 Pomerne málo sú vyvinuté deluviálno – proluviálne sedimenty (kolúviá), (pleistocén – holocén), ktoré vytvárajú ronové kužele zložené zo slabo opracovaných úlomkov hornín, lokálne premiešaných s hlinami a osypové kužele tvorené chaoticky uloženými úlomkami až blokmi hornín. Typicky sú vyvinuté najmä na úpätí severných svahov planiny juhovýchodne od Jovíc.

Pri vyústeniach úpätných eróznych rýh sa vyskytujú početné kužeľovité telesá proluviálnych sedimentov (holocén). Prevažne sú zložené z hlinitých a hlinito -  piesčitých sedimentov, lokálne aj hlinito-štrkovitých sedimentov. Prolúviá sú uložené na sedimentoch dnovej výplne (prevažne štrkoch) Slanej, Čremošnej a Turne. Tvoria plošne rozsiahle až 8 m hrubé telesá najmä v oblasti Plešivca, Krásnohorskej Dlhej Lúky a Silickej Jablonice.

V malej miere sú zastúpené fluviálne sedimenty. Vyskytujú sa len v okrajových častiach hodnoteného územia, najmä v oblasti nekrasového reliéfu vo východnej časti Silickej planiny – časti Silické úbočie. Tvoria ich prevažne tenké decimetrové polohy štrkovitých a štrkovito-piesčitých sedimentov nív potokov. Hrubšie polohy fluviálnych sedimentov 1,5 – 2 m, lokálne až 4 m (oblasť Silickej Jablonice a Hrušova) sa tu vyskytujú v oblastiach sútokov potokov z bočných dolín, eróznych rýh a pri vyústeniach hlavných dolín do Turnianskej kotliny. V týchto oblastiach sú akumulácie fluviálnych sedimentov tvorené väčšinou hlinito-piesčitými sedimentami s premenlivým obsahom štrkovitých, piesčitých a lokálne aj ílovitých sedimentov. Fluviálne sedimenty sa taktiež vyskytujú aj v oblastiach tvorených krasovými horninami západne od Silickej Brezovej, v širšom okolí Dlhej Vsi a Kečova na juhozápadnom okraji Silickej planiny. V uvedených oblastiach je vyvinutý fluviokrasový reliéf charakteristický suchými dolinami medzi rázsochovitými výbežkami planiny do Rimavskej kotliny. Suché doliny majú znaky riečnych dolín, ale sú bez stálych povrchových tokov. V ich dnových častiach sú akumulované fluviálne sedimenty v hrúbke niekoľkých metrov. V hornej časti dolín vystupujú prevažne štrkovito-piesčité fluviálne sedimenty. V spodných častiach a najmä pri vyústení dolín fluviálne sedimenty vytvárajú pomerne široké (10 – 40 m) aluviálne nivy tvorené hlavne hlinito-piesčitými sedimentami s lokálnymi polohami štrkovito-piesčitých, ale aj ílovitých sedimentov.

Charakteristickým typom sedimentov kvartéru Silickej planiny sú travertíny. Vytvárajú sa pri väčších vyvieračkách a významnejšie akumulácie sa nachádzajú v širšom okolí obce Hrušov a južne od Silickej Jablonice. Travertínové telesá sú zložené z doskovitých a lavicovitých polôh sypkých, penovcovitých i kompaktných typov travertínov. Pôvodne kaskádovité formy telies travertínov sú dnes výrazne premodelované zvetrávaním, eróziou i antropogénnou činnosťou.

Podzemné prírodné speleologické objekty – jaskyne sú v rôznej miere vyplnené autochtónnymi a alochtónnymi jaskynnými sedimentmi, ktoré tiež patria k typickým sedimentom kvartéru Silickej planiny. 

Tektonika
Silická planina je súčasťou rozsiahleho horizontálneho alebo subhorizontálneho príkrovového telesa – silického príkrovu. Podľa J. Mella et al., (1997) je to bezkorenný príkrov pomerne zložito prepracovaný vrásovo – zlomovou tektonikou na viacero menších čiastkových tektonických štruktúr. Silická planina je vo vyššie vyčlenenom geomorfologickom rozsahu zložená z troch čiastkových štruktúr. Je to štruktúra silicko-turnianska, ktorá predstavuje najväčšiu časť planiny – tvorí jej severnú, východnú a centrálnu časť. Rozprestiera sa od sedla Soroška, až k zlomovému pásmu, ktoré sa tiahne SZ – JV smerom od Gombaseckej jaskyne k obci Silica a ďalej do Aggteleckého krasu. Od Sorošky silicko-turnianska štruktúra pokračuje ďalej východným smerom.

Silicko-turnianska štruktúra má v oblasti Silickej planiny charakter synklinály V – Z smeru, ohraničenej zo severu a juhu zlomovými štruktúrami. Severné rameno synklinály je uťaté regionálne významným V – Z rožňavským zlomom v pásme, v ktorom je vytvorená južná časť Rožňavskej kotliny. Južné rameno je ukončené zlomovou štruktúrou SZ – JV smeru v pásme, v ktorom sa stýka štruktúra silicko-turnianska so štruktúrou brezovsko-plešivskou. Uvedené pásmo je intenzívne tektonicky prepracované, lokálne detailne prevrásnene a výrazne zošupinatené. V širšej oblasti Silice je možné pozorovať diferencované prešmyknutie strednotriasových karbonátov plešivsko-brezovskej štruktúry na spodnotriasové werfénske súvrstvie – sinské vrstvy silicko-turnianskej štruktúry. V úseku najmä západne od Silice ku Gombaseckej jaskyni má styk uvedených jednotiek charakter poklesovej subvertikálnej štruktúry. Opisované pásmo je výrazne segmentované priečnymi zlomovými štruktúrami, hlavne S – J, SV – JZ smeru a lokálne pri hraniciach s planinou Dolného vrchu aj štruktúrami SZ – JV smeru.

Menšiu časť planiny na západe resp. juhozápade tvorí štruktúra brezovsko-plešivská a kečovská štruktúra.

Brezovsko-plešivská štruktúra sa rozprestiera juhozápadne silicko-turnianskej štruktúry. Predstavuje tektonicky ohraničený segment pôvodnej vrásovej stavby – časť južného ramena synklinálnej štruktúry V – Z smeru presahujúci územie Silickej planiny. Táto štruktúra pokračuje za zlomom kaňonovitého údolia Slanej v juhozápadnej časti Plešiveckej planiny. Pozdĺž prešmykovej zóny tiahnúcej sa od Ardova k Silickej Brezovej je prešmyknutá na južne ležiacu kečovskú štruktúru. Horninové komplexy sú v nej generálne uklonené k severu a v pásme styku s kečovskou štruktúrou sú intenzívne tektonicky prepracované, výrazne zošupinatené a ich hrúbky sú značne redukované. Redukované sú najmä súvrstvia spodného triasu, z ktorých sa tu vyskytujú len sporadické šupiny bodvasilašských vrstiev.

Kečovská štruktúra vytvára západnú resp. juhozápadnú časť Silickej planiny. Je to antiklinálna, resp. antiklinoriálna štruktúra tiež charakteristického V – Z smeru. Charakter stavby, distribúcia litofaciálnych vývojov a zistená prítomnosť prešmykových štruktúr na ramenách kečovskej štruktúry, poukazuje na to, že časť polôh interpretovaných najmä ako šošovkovitých v geologickej mape J. Mella et al., (1997) nie je odrazom litologického vývoja, ale predstavuje tektonicky rozbudinované a vytiahnuté pôvodne súvislé polohy. Približne na línii Plešivec, Dlhá Ves a Domica táto štruktúra klesá v pásme štítnického zlomu pod sedimentamy neogénu Rimavskej kotliny.

Geomorfológia územia Silickej planiny, vznik a vývoj krasu v rozhodujúcej miere súvisí so zlomovou tektonikou, ktorá výrazne podmieňuje rozsah tektonického porušenia príkrovového telesa. Územie planiny je výrazne tektonicky formované najmä zlomami SZ – JV a S – J smeru. Tieto zlomy sa podieľajú najmä na rozblokovaní severného a južného okraja planiny a taktiež sa podieľajú aj na formovaní a ohraničení západného okraja Silickej planiny. Zlomy SV – JZ smeru sú ojedinelé. Uvádzané zlomy resp. zlomové systémy prevažne morfogeneticky patria k poklesom, z časti k šikmým poklesom. Charakteristickým prvkom stavby sú aj prešmykové štruktúry vyvinuté najmä v oblasti styku brezovsko-plešivskej a kečovskej štruktúry. Prešmykové zóny sú tiež často vyvinuté na styku litologicky rozdielnych komplexov, kde predstavujú štruktúry s čiastkovým, diferencovaným transportom. Uvedené štruktúry majú generálne V – Z smer. Táto orientácia je však často rotovaná v dôsledku rozblokovania zlommi. Horninový masív Silickej planiny je rozsiahle porušený. Najmä v karbonátoch sa to prejavilo tvorbou početných puklinových systémov, rozsiahlych drvených pásiem a lokálne zbridličnatených zón. Táto porušenosť podmienila intenzívne skrasovatenie a tvorbu početných exo- a endokrasových javov (napr. jaskýň).    
     
Geomorfologická charakteristika

Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976). 

Krasové jamy            
Veľká väčšina jaskýň (hlavne vertikálnych) na planinách sa viaže priamo na okraje, svahy alebo dokonca i dná krasových jám                                                         

Typológia krasových jám
Krasové jamy patria medzi krasové formy, čiže formy, ktoré vznikli rozpúšťaním vápenca vodou – teda koróznym procesom. Krasové jamy sú uzavreté duté formy vo vápenci, ktoré sa vytvorili rozpúšťacou činnosťou vody. Krasová jama sa inak nazýva i závrt.

Morfografické triedenie krasových jám je pomerne výstižné, ale genéza nie je dodnes zistená. A práve genéza, čiže vývoj, by mohla objasniť klasifikáciu krasových jám.

Pre stredoeurópsku zónu s vertikálnou cirkuláciou vody sa vyčleňuje 6 genetických typov a ďalšie 2 typy pre horizontálnu cirkuláciu. Chýba však charakteristika tvaru foriem.

Krasové jamy, ktoré vznikli prepadnutím povalových častí jaskýň do podzemných priestorov a ich forma, závisí od vývoja podzemnej dutiny. Vznikli pomerne rýchlo. Ďalšie krasové jamy vznikajú pomalým rozpúšťaním a poklesávaním materiálu, prehlbovaním krasových jám, ktoré je spôsobené nasávaním materiálu pozdĺž rozšírených puklín smerom k vyšším krasovým dutinám. Dôležitú úlohu hrá nielen bioklimatický faktor, ale aj podzemná cirkulácia vody. Jednou z teórií vzniku krasových jám je, že základom vzniku je prepadnutie povál do podzemných priestorov a že až potom dochádza k úprave strání a vzniku tvarovo odlišných krasových jám.

Jednoznačne možno určiť iba zrútené krasové jamy, ktorých tvar predurčuje známy proces. Pri ostatných formách sa zatiaľ nedá povedať, ktorá forma je výsledkom ktorého procesu. Prevládajúci proces môže dať určitý tvar krasovej jame, ale tento proces dopĺňa a ovplyvňuje celý súbor faktorov, počnúc vlastnosťami horniny a končiac bioklimatickými pomermi. Upchatím odtokových puklín sa zaplavujú krasové jamy a nastupuje bočná korózia. Opätovným uvoľnením puklín nastupuje hĺbkový korózny proces. Každý proces zanecháva na forme stopu. V Slovenskom krase k tomu pristupuje ešte aj otázka dedičnosti foriem. Základ vzniku foriem krasových jám bol daný v pliocéne, ale periglaciálny proces a dnešný proces formy značne mení.

Krasové jamy Slovenského krasu sú pomerne veľkých rozmerov, ale s nie veľmi strmými stenami. Recentný proces v oblasti Slovenského krasu, v prípade rozpúšťania, je pomalý. Aj zvetralinová pokrývka tu zohráva svoju úlohu. V tomto prípade vlastne dochádza viac k úprave strání ako k prehlbovaniu krasových jám. Na území Slovenského krasu sú krasové jamy dominantným prvkom v reliéfe a detailnejšie stvárňujú povrch krasovej planiny, dávajú terénu ráz krasovej oblasti typickej pre mierne klimatické pásma.

Na území Silickej planiny vyčleňujeme 3 genetické typy krasových jám:
·        krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov
·        krasové jamy vzniknuté rozpúšťacou činnosťou vody
·        náplavové krasové jamy

Krasové jamy vzniknuté prepadnutím povál do podzemných priestorov

Proces tvorby týchto krasových jám prebieha zdola hore. Ide o proces rozpúšťania, ale aj oddrobovania a odlamovania skál v podzemnej dutine. O krasovej jame hovoríme až vtedy, keď došlo k náhlemu prepadnutiu povál jaskyne, teda ku vzniku depresie na povrchu reliéfu. Tento proces je náhli a jednorázový. V ďalšom štádiu sa stráne už len upravujú. Pri tomto genetickom type je prevažne jeden morfologický typ, ktorý sa nazýva studňovitá krasová jama, alebo tzv. rútený závrt. Studňovité krasové jamy majú pomerne strmé a až kolmé steny a v pôdoryse sú kruhovité. Hĺbka je spravidla väčšia ako priemer. V ojedinelých prípadoch môže pri takomto type krasových jám dôjsť aj ku vzniku lievikovitých krasových jám, a to úpravou strání. Takto vzniknuté lievikovité formy sa dajú však pomerne ťažko rozpoznať od lievikov, ktoré vznikli rozpúšťacou činnosťou vody.  

Krasové jamy vzniknuté rozpúšťacou činnosťou vody
Tieto formy vznikli rozpúšťacou činnosťou vody v pevnej krasovatejúcej hornine, najčastejšie vo vápenci pozdĺž puklín. Proces prebieha smerom zhora dole, zahlbovaním. Tento typ krasových jám je na Silickej planine najčastejší a na základe morfologických kritérií sa môžu vyčleniť tieto subtypy:

Lievikovité krasové jamy
Väčšinou majú priemer pôdorysu k hĺbke 2 : 1 až 3 : 1 a sklon strání 30o, miestami až 45o. Ide o krasové jamy, ktoré vznikli intenzívnym procesom prehlbovania bez výraznejšieho obdobia s upchatím odtokových kanálov. Väčšina má na dne otvorený činný ponor.

Misovité krasové jamy

 Pomer priemeru k hĺbke sa zväčšuje na 5 : 1 až 10 : 1. Sklon strání je 12 – 15o, len zriedka väčší. Tento typ vznikol upchatím dna krasových jám sedimentmi a pôsobením vody do strán. Po opätovnom odokrytí dna sa jamy znova prehlbovali a stráne upravovali. Misovité krasové jamy majú aj dnes vrstvu nánosov. Staršie nánosy asi zmenšovali sklon strání. Na dne sa len zriedkavejšie nachádzajú otvorené ponory.

Kotlovité krasové jamy

Je to prechodný typ medzi dvoma predchádzajúcimi. Sklon strání konvertuje k lievikovitým a dosahuje až 30o. Majú však výrazne široké ploché dno, čím pripomínajú misovité krasové jamy. Možno povedať, že ide vo väčšine prípadov o lievikovité krasové jamy, ktoré majú upchaté dno množstvom hlinitého materiálu.

Prstencovité krasové jamy

Sú pomerne plytké. Dosahujú hĺbku len okolo 4 m, v priemere majú okolo 50 m. Stráne sú však skoro kolmé. Dno je skalné, pokryté škrapmi, tvorené materskou horninou a pomerne rovné. Na Silickej planine sú ojedinelé. Častejšie sú len vo východnej oblasti planiny. Ich vznik sa dá vysvetliť vystriedaním sa dvoch fáz krasovatenia. Hĺbkové krasovatenie a vhlbovanie krasovej jamy. Po dosiahnutí určitej hĺbky (a pre upchatie odtokových kanálov) nastalo zaplavovanie krasovej jamy a silné korózne podrezávanie svahu. Tým sa dá vysvetliť aj pravidelný kruhovitý obvod. Zvetralinová pokrývka na dne však nebola hrubá, a preto mohlo dôjsť aj k rovnomernému prehlbovaniu a rozpúšťaniu vápenca na celej ploche dna krasovej jamy. Na dne niektorých možno dnes vidieť ponor, ktorý rýchlo odvádza vodu do podzemia a neumožňuje jej dlhšie pôsobenie v priestore krasovej jamy.      

Náplavové krasové jamy
Môžu sa charakterizovať ako formy, ktoré vznikli na nánosoch schopných krasovatieť. O takýto prípad na našom území však nejde. Ide o formy, ktoré vznikli na dne väčších krasových jám, alebo starých suchých dolín. Tieto sú skôr vonkajším prejavom podložia. Teda materská hornina má vytvorenú krasovú jamu, ktorá bola pokrytá, resp. vznikla pod pokrývkou zvetralín. Odnosom zvetralín do podzemia došlo k vzniku depresie, a teda aj k vzniku nepravej krasovej jamy, založenej na hlinitých sedimentoch. Morfologicky sa môžu prejaviť ako lievikovité, ale aj misovité formy. Na dnách krasových jám by sa dali charakterizovať ako ponory.  

Veľkosť a asymetria krasových jám
Najčastejšia veľkosť krasových jám sa pohybuje v rozmeroch s priemerom 50 – 100 m a hĺbkou 10 – 15 m. Väčšie krasové jamy dosahujú priemer 200 – 250 m a hĺbku 40 m. Pôdorys je častejšie nepravidelne elipsovitý, menej je kruhovitý.

Vo všeobecnosti sa môže povedať, že asymetria je podmienená klimaticky. Prevažná časť má strmšie na juh až na juhovýchod exponované svahy, kde sa rýchlejšie roztápa sneh. Na našom území je asymetria, ktorá sa odchyľuje od uvedeného smeru, a preto sa hľadali aj ďalšie príčiny.

Asymetria sa prejavuje v pásme vápencov so šošovkami dolomitov. Na dolomitoch sa tvoria miernejšie svahy vo forme úvalín, na vápencoch strmšie, často pokryté škrapmi. Podobné príčiny asymetrie sú aj na styku pásma vápencov a dolomitov.

Ďalším typom asymetrie je asymetria vytvorená v lavicovitých vápencoch. Tieto vápence majú sklon 28 – 30o na severozápad. Na vrstvových hlavách sa vytvárajú strmé svahy, dosahujúce sklon vyše 30o. Juhovýchodné svahy majú sklon okolo 20o. Krasové jamy v tomto pásme sú prevažne lievikovitého tvaru, a preto asymetria nieje taká výrazná. 

Menej výrazná je asymetria pri krasových jamách vytvorených v masívnom wettersteinskom vápenci. Pri väčšine môžeme pozorovať, že na juh a juhovýchod exponované svahy sú strmšie, dosahujú až 30o sklon, kým na sever a severozápad exponované pod 20o. Tieto hodnoty sú však pri jednotlivých krasových jamách veľmi premenlivé. V tomto prípade by sa zdôraznil vplyv klimatických pomerov, ale najmä úloha vetra pri vzniku asymetrie. V oblasti Slovenského krasu prevládajú v zimnom období severné až severozápadné vetry. Z toho vyplýva, že práve na juh a juhovýchod exponované svahy sú záveterné, na ich úpätí sa hromadí sneh. Tým sa stáva, že v týchto častiach je väčšie množstvo vody z topiaceho sa snehu, ktorá rozpúšťa vápenec. Pre veľký obsah oxidu uhličitého je rozpúšťacia činnosť tejto vody veľmi silná. Môžeme teda konštatovať, že úloha vetra, ale aj ostatných klimatických faktorov ovplyvňuje asymetriu krasových jám. Túto skutočnosť však nemožno zovšeobecňovať ak ide o orientáciu asymetrie, pretože smer vetra na planinách môže ovplyvňovať okolitý terén.
Nevylučuje sa ani možnosť, že asymetriu ovplyvňujú tektonické pomery územia, smer puklín a poloha hlavných odvodňovacích kanálov. Z toho vyplýva, že na asymetriu jednej a tej istej krasovej jamy môže vplývať viac činiteľov a každá krasová jama by potrebovala podrobný výskum, aby sa s istotou mohli stanoviť príčiny jej asymetrie.

Usporiadanie a hustota krasových jám
Usporiadanie krasových jám a ich priestorové rozloženie je výsledkom usmerneného krasovatenia. Krasové jamy Silickej planiny sledujú: styk dvoch hornín rozdielnej morfologickej hodnoty, tektonicky predisponované línie, dná suchých dolín, dná krasových priehlbní. Nahromadenie krasových jám na menšom priestore nemusí vždy dokazovať intenzitu krasovatenia. Najhustejšie sú na dne krasových priehlbní, kde vznikli na pomerne plochých dnách krasové jamy menšej dimenzie. Tu pripadá na 1 km2 až 50 krasových jám. Menšia hustota krasových jám pripadá na oblasť krasových chrbtov, kde sledujú tektonické línie a ich dimenzia je oveľa väčšia. Menšie skupiny krasových jám tvoria zárodky budúcich úval, keď ich deliace chrbty sú 5 – 8 m pod úrovňou depresií, do ktorých sú vhĺbené.

Rýchlosť rastu krasových jám
Rýchlosť rastu krasových jám závisí nielen od čistoty horniny, ale aj od množstva zrážok v danej oblasti. Za predpokladu nemeniacej sa klímy a podmienok krasovatenia sa udáva pre posledných 10000 rokov tieto hodnoty odnosu vápencovej hmoty :

·        z odkrytého vápenca 9 – 12,5 cm vrstva
·        z vápenca pokrytého humusovou pôdou pod kosodrevinou 28 cm
·        z morénového materiálu 36 cm

Keď si uvedomíme, že v tejto oblasti ide o veľmi priaznivé podmienky pre rozpúšťanie vápenca, musíme vznik krasových jám klásť do pleistocénu, resp. až do terciéru. (Podľa V. Cíleka, ktorý ich výplne študoval v Gombaseckom lome, sa krasové jamy tvorili už v kriede!) Tým dlhšie musel tento proces trvať v našej klimatickej oblasti, pretože nešlo o také ideálne podmienky pre tvorbu krasových jám. Uvedené hodnoty treba pokladať za priemerné a nemožno na ich základe dospieť k jednoznačným záverom ani v uvedenej oblasti, a tým menej na našom území. Na Silickej planine sa javia dve generácie krasových jám.

Začiatok vzniku jednej možno klásť do obdobia 1. etapy vyzdvihnutia Slovenského krasu (panón). Sú to krasové jamy väčších rozmerov. Druhá generácia mladších a menších krasových jám, ktoré sa nachádzajú na dnách krasových priehlbní, sa môže klásť do obdobia rozhodujúceho výzdvihu Slovenského krasu v rhodanskej tektonickej fáze.

Hydrologická charakteristika         

Tento oddiel som spracoval s použitím monografie J. Jakála (1976). 
Silická planina, ako aj celý Slovenský kras, je tvorená prevažne karbonatickými horninami, v ktorých sa cez rôzne pukliny a iné diskontinuity odvádza voda z povrchu do podzemia. Na povrchu plošiny nezostáva takmer žiadna voda. Z hydrografického hľadiska má toto územie všetky znaky krasu.

Slovenský kras sa začal formovať do dnešnej podoby v období vyzdvihnutia v rhodanskej tektonickej fáze, kedy sa začala aj vertikálna cirkulácia podzemnej vody. Vtedy sa začala formovať aj dnešná riečna sieť, ktorá sa viaže na okrajové časti územia a na nepriepustné horniny. Hlavný odvodňovací tok Silickej planiny je rieka Slaná, ktorá predstavuje bázu krasovatenia pre západnú časť. Pre severnú časť to je rieka Čremošná, ktorá miestami naráža na výstupy nepriepustných werfénskych hornín na úpätí planiny, a tak sa zdvihla aj báza krasovatenia. Na východe predstavuje pre Dolný vrch a Jasovskú planinu bázu krasovatenia rieka Bodva. Pre centrálnu časť to je rieka Turňa, ktorá v podstate odvodňuje aj Horný i Dolný vrch. Výstupy werfénskych hornín ovplyvňujú aj rieku Turňu a preto je báza krasovatenia nad ňou.

Autochtónna (infiltrovaná) krasová voda prestupuje sieťou podzemných kanálov ako potrubím až na úroveň dien dolín, kde z planín vystupuje v podobe tzv. krasových prameňov, resp. vyvieračiek. Naopak alochtónne vody sa ponárajú v ponoroch (pozri IV: Systematickú časť Ponor Hučiaceho jazera) na styku krasového s nekrasovým územím, preto sa často podzemnou cestou odvodňujú aj priľahlé nekrasové územia (napr. oblasť okolo Majkovej jaskyne). Sú však aj iné typy prameňov (napr. sutinové ap.), ktoré s jaskyňami nemajú nič spoločné. Napríklad na severných svahoch Silickej planiny, kde nepriepustné podložie vystupuje pomerne vysoko nad odvodňujúci tok Čremošnej sú svahy veľmi zasutené. Dá sa tu sledovať viacero menších prameňov.

Krasové pramene sa dajú identifikovať na základe rôznych hydrologických charakteristík, teploty a chemizmu. V IV. Systematickej časti uvádzam napr. Brzotínsku hradnú jaskyňu (pozri tam), ktorú vytvorila Brzotínska hradá vyvieračka.
Na úroveň povrchových tokov sa viaže aj piezometrický povrch podzemných tokov, ktorý sa pri veľkých zrážkach zdvihne. Na rozhraní freatickej a vadóznej zóny je lepšia horizontálna cirkulácia podzemných vôd a preto sa rýchlejšie rozširujú pukliny. Z toho vyplýva, že vznik jaskynných úrovní sa viaže na úroveň odvodňujúcich tokov. Na miestach, kde sa odvodňujúce toky zarezávajú až do nepriepustného podložia, je erózna báza vysunutá a zodpovedá úrovni nepriepustných hornín, ktorá leží nad odvodňujúcim tokom. Tieto toky predstavujú určitú eróznu bázu, ale pre cirkuláciu podzemných vôd je rozhodujúca úroveň stálych krasových prameňov (vyvieračiek), ktoré môžu vyúsťovať na povrch aj niekoľko metrov nad hladinou rieky. Nie je vylúčené, že podzemné krasové vody vnikajú priamo do aluviálnej nivy pod jej povrchom a zvlhčujú územie, napr. južne od Brzotína.

Počas kvartéru menili odvodňujúce toky svoju polohu vo vertikálnom smere. Slaná prevažne akumulovala, čím zvyšovala úroveň podzemných vôd a tým aj horizontálnu cirkuláciu podzemnej vody. Tomuto vývoju zodpovedal aj vývoj jaskynných úrovní.

Rozmiestnenie krasových prameňov ovplyvňuje morfológia nepriepustného podložia. Výdatnosť prameňov zasa závisí od plošnej rozlohy vápencových komplexov, z povrchu ktorých býva voda infiltrovaná do podzemia.

Ako som už spomenul, pre cirkuláciu vody v podzemí sú dôležité, čiže štruktúrne pomery. Tieto rozdeľujú podzemné vody Silickej planiny  na samostatné hydrologické celky, ktoré sa do značnej miery prekrývajú s tektonickými jednotkami. Štruktúrne pomery nám takto prostredníctvom hydrografie vymedzujú jaskynné systémy.