Krajina ako prostredie života na Zemi

Planéta Zem vznikla približne pred 4,5 miliardami rokov. Najprv to bola len žeravá masa bombardovaná vesmírnymi kameňmi. Približne po jednej miliarde rokov sa pripovrchová časť Zeme, čiže krajinná sféra, stala prostredím vhodným pre život. Vlastnosti prostredia pri vzniku a vývoji života sa dajú vysvetliť na teórii, ktorá toto obdobie delí na 4 etapy a to haplogea, chemogea, biogea a noogea.
Pre prvú etapu -haplogea- je charakteristické zahriatie hmoty Zeme a tiež rozvrstvenie Zeme na jadro, plášť a kôru. Bolo to spôsobené tým, že Zem mala obrovskú teplotu a všetky prvky boli roztavené a preto mohli ťažké prvky klesnúť a vytvoriť jadro Zeme zatiaľ čo ľahšie prvky zostali na povrchu a utvorili plášť a kôru. Prchavé prvky sa odparovali a postupne vytvárali zemskú atmosféru.

V tomto období sa tiež vyformovalo magnetické pole Zeme. Táto etapa sa nazýva tiež abiotická, pretože v tej dobe ešte na Zemi neboli žiadne formy života. Toto počiatočné obdobie trvalo približne 300 miliónov rokov. Krajinná sféra ešte ani zďaleka nepripomínala Zem ako ju poznáme dnes. Predpokladá sa, že Zem sa na povrchu nápadne podobala Mesiacu a dokonca aj jej atmosféra bola sprvu veľmi podobná.

Druhá etapa je etapa chemickej evolúcie, takzvaná chemogea. Začala sa vznikom oceánu asi pred 4 miliardami rokov plus mínus 200 miliónov rokov. V Zemskej atmosfére sa nahromadili mraky plné vodných pár a vplyvom ochladenia Zeme skondenzovali na dážď. Tento dážď sa najprv hneď po dopade na povrch Zeme vyparil, ale po čase sa voda udržala na povrchu a vznikol oceán. V prvej polovici chemogei nastal aj chemický proces tvorby genetického kódu, čiže vznik uhlíkatých reťazcov. Tento proces prebiehal v porovnaní s dneškom v úplne odlišných podmienkach. Oceán mal vyššiu teplotu, atmosféra bola bohato elektricky nabitá s hustými parami a prevládal tiež silný geomagnetizmus. Najprv vznikali jednoduché uhlíkaté reťazce a keď sa ich koncentrácia zvýšila, začali sa postupne spájať do dlhších a oveľa zložitejších reťazcov. Samotný vznik uhlíkatých reťazcov ešte zďaleka neznamenal vznik života na Zemi, ale bol to významný medzník. Trvalo ešte milióny rokov, kým vznikli prvé živočíchy na vyššom vývojovom stupni. V druhej polovici chemogei sa formujú živé systémy na úrovni polymérov. Za prvú akoby ekologickú krízu v geohistórii krajinného prostredia môžeme označiť postupný zánik živých systémov so znakmi polymérov. Na ich miesto nastúpili vývojovo dokonalejšie druhy ako napríklad archeobaktérie a eubaktérie. Boli to takzvané prokariotické živočíchy. Nemali ešte jadro oddelené od cytoplazmy membránou. Mali len bunkovú stenu a difúzne jadro.

Najstaršie skameneliny a odtlačky jednoduchých organizmov s vekom 3,5 miliardy rokov sa našli v južnej Afrike v Transvaale. Najstaršie skameneliny majú vek 1,9 miliardy rokov a boli nájdené v kanadskej provincii Ontario. Boli to rastliny ktoré pripomínali dnešné sinice. Na týchto skamenelinách vidieť ako dlho trval vývoj prvých rastlín. Ak ich porovnáme vekovo so skamenelinami z Transvaalu, získame časový rozdiel 1,6 miliardi rokov. Vývoj od jednoduchých foriem života po zložitejšie trval veľmi dlho. Najstaršie skameneliny polypov, odtlačky červov a koralov majú jednu miliardu až 900 miliónov rokov a pochádzajú z južnej Austrálie. Keď začalo pribúdať jednoduchých živočíchov a rastlín začala sa meniť aj klíma na Zemi. Rastliny produkovali čoraz viac kyslíka a zemská atmosféra sa zahusťovala a postupne začala chrániť povrch Zeme pred nebezpečným slnečným žiarením čo vytvorilo zlepšené podmienky na vznik nových zložitejších foriem života aj na súši.

Ďalšia etapa je etapa biologickej evolúcie čiže biogea. Je charakteristická vznikom eukariotickej bunky, čiže bunky s pravýn jadrom oddeleným od cytoplazmy membránou. Predstavuje prechod ku kvalitatívne novej energetickej a informačnej úrovni života. Živočíchy získali väčšie vybavenie DNA čím sa rozšírila rodová a druhová rozmanitosť. Vyvinuli sa úplne nové druhy živočíchov ale aj rastlín a vzhľad Zeme sa úplne zmenil. Prechod ku živočíchom s pravým jadrom sa zavŕšil pred 2 miliardami rokov. Ďalší vývoj smeroval ku vzniku zložitej nervovej sústavy po línii cefalizácie a hominizácie.

Pod cefalizáciou rozumieme postupné zväčšovanie objemu mozgovej časti hlavy pračloveka z 300-500 cm3 na dnešných 1500-2000 cm3. Proces cefalizácie umožnil duševný rozvoj pračloveka, ktorý začal myslieť a vykonávať rôzne duševné činnosti, ako napríklad umenie v podobe jaskynných malieb, ale patrí sem aj rozvoj rečových schopností. U človeka moderného typu pozorujeme najväčšiu variabilitu kapacity lebky. Hominizačný proces je diferenciačný proces, ktorý viedol k vzniku človeka, je to takzvané poľudštenie.

Poslednou etapou je etapa sociálnej evolúcie, inak nazvaná noogea. Charakterizuje obdobie éry človeka. Človek sa už neprejavuje len ako organizmus so životom zakódovaným v génoch, ale aj ako mysliaci sociálno-ekonomický tvor. Človek si svoje okolie postupne čoraz viac prispôsoboval až do dnešnej podoby, kedy sa už výrazne prejavujú negatíva ľudskej činnosti a ľudia sa postupne zamýšľajú nad zmenou postoja ľudstva ku krajinnému prostrediu. Čoraz viac sa do popredia dostáva ochrana prírody a zvrátenie devastácie celej planéty.
Vzťah človeka ku krajinnému prostrediu

Krajina je prostredie života pre všetky organizmy vrátane človeka. Človek je biologická bytosť, vznikol a vyvíjal sa v krajine. Človek je s krajinou spojený výmenou látok a energie a nemôže bez nej existovať. Ak napríklad opúšťa krajinu do kozmického priestoru, musí napodobniť podmienky života v krajine, inak by neprežil, keďže podlieha biologickým zákonitostiam. Človek sa však vyčleňuje z biosveta tým, že je spoločenský tvor a výrobca. Človek v krajine pracuje ale hlavne ju využíva. Všetko, čo človek v živote používa, pochádza z prírody. Najprv človek vedel používať len jednoduché nástroje, neskôr sa v ich výrobe zdokonalil, čo spôsobilo, že začal aj výraznejšie pretvárať krajinu podľa svojich potrieb. Spoločenské zákonitosti nútia človeka, aby stupňoval využívanie krajiny s čo najväčšou efektivitou. Intenzitu pôsobenia človeka v krajine charakterizujú vývojové obdobia hominizácie, sapientácie, sociogenézy a technogenézy.

Obdobie hominizácie je obdobie od začiatku vzpriamenej chôdze človeka pred 6-5 miliónmi rokov po začiatok cieľavedomej práce pred 1,6-1,5 miliónmi rokov. Spoločným predkom človeka i ľudoopov je pravdepodobne prokonzul. Pred 20 miliónmi rokov veľké primáty prokonzuly, žili v lesoch južnej Afriky. Premiestňovali sa štvornožky po stromoch a občas zliezali aj na zem. Po presunoch zemskej kôry sa prokonzuly rozdelili do dvoch skupín. Na západe, kde prevládal les, sa vyvinuli šimpanzy a gorily. Na východe sa prokonzuly prispôsobili suchšiemu prostrediu saván a stali sa dvojnožcami. Prvý vzpriamený človek bol Australopitekus, ktorý žil vo východnej a južnej Afrike v období pred 6-1 miliónmi rokov. Ich dvojnohosť bola ešte nedokonalá. Australopitekovia boli lovci, vyrábali nástroje a žili na čiastočne zalesnených savanách na brehoch riek a jazier. Australopitekus sa ešte stále vedel pomerne dobre pohybovať aj po stromoch. Činnosť Australopiteka v tomto období nevyvolala zmeny v pôvodnom stave prírodnej krajiny, keďže jeho spôsob života sa veľmi ponášal na spôsob života zvierat.

Obdobie sapientácie je spojené s vývojom homo erectus a vznikom reči. Sapientácia je etapa vývoja človeka kedy nadobúda ráz sapiens čiže prechod k súčasnému typu človeka, k typu homo sapiens. Toto obdobie charakterizuje rýchly vývoj cefalizácie. Za 1,5 milióna rokov sa zväčšil objem mozgu z 500-800 cm3 na 1400-1500 cm3 čo spôsobilo značné zlepšenie rečových schopností človeka ale zlepšila sa aj jeho zručnosť. Vedel už lepšie opracovať kameň aj kosti. Pred 200 tisíc rokmi sa objavil už aj homo sapiens a pred 50 tisíc rokmi sa rast mozgu a biologická evolúcia človeka zastavili. Reč sa stala kvalitatívne novým mechanizmom informácie. Vtedajší človek bol v predsociálnom vývoji. Pôvodný stav prírodnej krajiny zostal naďalej nezmenený.

Obdobie sociogenézy je spojené s druhom homo sapiens, konkrétne s procesom kultúrnej evolúcie človeka – vývoj správania sa spoločnosti a človeka v prostredí. Najvýznamnejšie rozhranie tvorí neolitická revolúcia, konkrétne prekonanie doby kamennej. Človek dosiahol to štádium vývoja, kedy začal reprodukovať hodnoty. Činnosťou človeka sa mení prírodná krajina. Vznikajú rôzne formy využitia zeme. Človek začal cieľavedome pestovať jemu prospešné plodiny. Ide o počiatky poľnohospodárstva. Napríklad v stepných krajinách prebiehal celoročne proces nomádskeho pastevného hospodárstva čo zanechávalo zničené stepné porasty a spustilo eróznu činnosť vody a vetra. V ďalšom vývoji základné zvláštnosti sociogenézy a kultúrnej evolúcie charakterizuje vývojová nerovnomernosť, čoho následky je možné vidieť i dnes na príklade odlišných svetových kultúr. Formy využívania zeme odzrkadľujú rôzny stav a stupeň využívania a pôsobenia človeka na krajinné prostredie. Spôsobuje to dodnes obrovskú rozmanitosť v stupni pôsobenia človeka na krajinné prostredie od ľudí žijúcich v hypermoderných veľkomestách až po kmeňe žijúce v tropických pralesoch bez kontaktu s okolitým svetom.

Obdobie technogenézy začína v niektorých hospodársky vyspelých štátoch ich priemyselným rozvojom a vedecko-technickým rozvojom začína na celej Zemi. Dĺžka tohto obdobia sa v súčasnosti pohybuje od 250 do 50 rokov. Človek začal vo veľkom obrábať pôdu. Budoval mestá a vynašiel mnohé stroje ktoré ďalej urýchlili rozvoj a technický pokrok. Hlavné znaky sociogenézy pôsobia naďalej, ale rozhodujúci význam majú procesy označované ako vedecko-technický rozvoj (VTR). Človek, nositeľ VTR, sa označuje ako homo faber čiže hospodáriaci alebo človek tvorca. Biologickými vlastnosťami sa nelíši od homo sapiens. Počas obdobia technogenézy sa výrazne menia podmienky života na Zemi a tvárnosť krajiny. Pre život človeka a jeho aktivity sú krajiny s najpriaznivejšími podmienkami na Zemi či už prírodnými, spoločenskými alebo hospodárskymi takmer obsadené.

Človek rozširuje stále svoju pôsobnosť na čoraz väčšiu časť krajiny a čoraz viac a drastickejšie do nej zasahuje. V období technogenézy ľudskú populáciu sprevádza prudký demografický rast, rýchly rozvoj priemyslu, nadmerný rozsah urbanizácie a nezadržateľný rast mobility. Z toho vyplýva mnoho ekologických problémov v krajine a kvalitatívne nový vzťah človeka k prostrediu. Človek negatívne ovplyvňuje životné prostredie napríklad nadmernou ťažbou dreva alebo produkciou skleníkových plynov, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie, s čím sú spojené rôzne prírodné katastrofy. Človek hľadá prostriedky ako riešiť problémy ohrozujúce podstatu žitia na Zemi. Jeden z cieľov globálnejstratégie trvale udržateľného žitia na Zemi vyhlásený OSN je zaistiť podmienky pre existenciu všetkých foriem života na Zemi. Základom tohto princípu je udržať ekologickú stabilitu na Zemi. Zatiaľ je to však snaha len malých a minoritných krajín. Najväčší narušovatelia celosvetovej ekologickej stability sa odmietajú pripojiť k akýmkoľvek iniciatívam zlepšiť stav životného prostredia.

Zachovať ekologickú stabilitu má však dlhodobý strategický význam pre rozvoj spoločnosti. Jeho najdôležitejšie prejavy sú:
-zachovanie dostatočnej odolnosti krajiny voči zásahom človeka
-zabezpečenie činnosti autoregulačných mechanizmov v ekosystéme (znížiť množstvo agrochemikálií)
-zachovanie biodiverzity - variability všetkých žijúcich organizmov, ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých súčasťou sú živé organizmy
Zachovanie biodiverzity genofondu a ekologických komplexov má strategický význam, pretože získané poznatky sú nevyhnutné na zabezpečenie a využívanie nových prírodných zdrojov pre rozvoj spoločnosti. Všetky tieto funkcie majú okrem ekologického významu aj konkrétny hospodársky význam pre produkčnú schopnosť krajiny, pre ochranu prírodných zdrojov a pre zlepšenie životného prostredia človeka.