Martin sa v histórii prvýkrát spomína v listine Ladislava IV. z roku 1284 ako Villa (osada) Sancti Martini. Táto osada sa rozrástla okolo kostola sv. Martina (najstaršia budova v meste zachovaná dodnes), prestavaného v ranogotickom štýle francúzskymi mníchmi.

Osada dostala názov podľa cirkevného patróna kostola Martina. Výraznejší rozvoj Martina však spadá až do 14. storočia, keď 3. októbra 1340 bola osada Martin povýšená na mesto panovníkom Karolom Róbertom. Martin tak získal privilégiá, ako napr. slobodne voliť richtára a farára alebo bol oslobodený od platenia mýt v Uhorsku(udelenie krupinských práv).
Historický vývin Martina bol však prerušený vpádom husitov do Turca pri bojoch proti Žigmundovi Luxemburskému. Keďže Martin nemal mestské hradby, mesto bolo počas štvrtej výpravy husitských vojsk vyplienené a listiny o výsadách Martina boli zničené požiarom. Preto v roku 1434 panovník Žigmund obnovil mestu Martin mestské výsady. Počas rokov 1443 – 1453 Martin postihlo niekoľko zemetrasení, morová i cholerová epidémia, v dôsledku čoho začal Martin upadať. Okrem toho Martin musel o svoje mestské výsady bojovať s majiteľmi Sklabinského hradu, ktorí neuznávali jeho privilégiá. Situácia sa vyhrotila v 16. storočí, keď sa majiteľmi Sklabinského hradu stali Révayovci.

Negatívny vplyv na vývoj Martina mali aj protihabsburské šľachtické povstania, počas ktorých bol Martin v roku 1666 vypálený. Spory s Révayovcami pretrvávali až do 18. storočia. Práve v tomto období sa však Sklabinský hrad stal ako župné sídlo neobývateľným, a tak bolo sídlo župy premiestnené do Martina, kde bol v roku 1746 postavený stoličný dom (dnešná budova Turčianskej galérie).
Význam Martina v oblasti kultúry a národného života začal narastať až v 19. Od roku 1839 sa v Martine hrávali ochotnícke divadelné predstavenia. Počas rokov 1848 – 1849 sa ľudové vrstvy Martina a jeho okolia aktívne zapojili do revolučných udalostí.
Martin sa stal centrom slovenského národného života v druhej polovici 19. storočia. 6. a 7. júna 1861 sa tu pred evanjelickým kostolom konalo valné zhromaždenie slovenského národa - Memorandum slovenského národa.

Memorandum obsahovalo požiadavky zhrnuté do 8 bodov, kde sa žiadalo, aby sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska (Okolie), malo vlastný snem, vládu, aby sa na slovenských školách hovorilo po slovensky. Priamym výsledkom memorandového zhromaždenia bolo založenie Matice slovenskej a jej stanov a troch slovenských gymnázií v Martine, Revúcej a Kláštore pod Znievom. Matica slovenská vznikla v roku 1863.
Za predsedu Matice slovenskej bol zvolený biskup Štefan Moyses, za podpredsedu evanjelik Karol Kuzmány. Matica slovenská združovala slovenských kultúrnych, osvetových a vedeckých pracovníkov, podporovala rozvoj slovenskej literatúry, umenia, vedy, múzejníctva, bibliografie, organizovala osvetovú činnosť a nadväzovala styky s inými kultúrnymi inštitúciami slovanských národov. V roku 1875 uhorská vláda iniciovala zatvorenie Matice slovenskej aj martinského gymnázia. Po zatvorení v nej mali sídlo viaceré Uhorské inštitúcie. Maticu obnovili až po rozpade Uhorska v roku 1919. Matica slovenská združovala a združuje všetkých slovákov doma i v zahraničí.
Matica slovenská podporovala aj vznik spolku slovenských žien Živena (1869), Slovenského spevokolu (1872), Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1893).

Prvá budova
MATICE SLOVENSKEJ
národná kultúrna pamiatka
Postavená v rokoch 1864-1865.
pôsobením slovenského spevokolu
a od roku 1870 miesto prvej národnej
expozície. Po násilnom zrušení
Matice slovenskej v roku
1875 Zatvorená. V rokoch
1900-1905 sídlo
viacerých štátnych úradov.
Po rekonštrukcii od roku
1983 stála expozícia
SLOVENSKĚHO NÁRODNÉHO
LITERÁRNEHO MÚZEA

Ďalšími dôležitými martinskými inštitúciami kultúrneho a praktického zamerania boli Kníhkupectvo Jozefa Gašparíka, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Kníhkupecko-nakladateľský spolok, Tatra banka, nábytkáreň, celulózka, pivovar, tlačiareň a iné. Dnes Matica slovenská sídli v troch budovách v Martine. Nachádzajú sa v nej knižné publikácie, rukopisy, životopisy, pamätné predmety, redakcia Slovenských národných novín, Slovenská národná knižnica, a iné veci spojené s históriou slovenského národa od vzniku Nitrianskeho kniežactva až po súčasnosť.
V histórii slovenského národa zohral Martin významnú úlohu aj v 20. storočí pri vzniku 1. ČSR. 30. októbra 1918 bola v budove Tatra banky ustanovená Slovenská národná rada, ktorá prijala Martinskú deklaráciu.

Slováci v tejto deklarácii vyjadrili svoj súhlas s vytvorením spoločného štátu Čechov a Slovákov nezávisle od udalostí prebiehajúcich v Prahe. Martinská deklarácia vyhlásila Slovenskú národnú radu za jediného právoplatného zástupcu Slovákov. Mala charakter štátoprávneho dokumentu, ktorý rušil vzťah slovenského národa s Uhorskom a zároveň ustanovil nový vzťah s národom českým.
Martin je sídlom Slovenského národného múzea a Národnej knižnice. Martinský cintorín vyhlásili za Národný cintorín, na ktorom našli miesto posledného odpočinku mnohé osobnosti spoločenského a kultúrneho života. Dnes je Martin Centrum národnej kultúry Slovákov. Mnohým sa zdá, že len vďaka svojej minulosti. Mesto však má slovenskému národu stále čo ponúknuť napríklad: Scénická žatva, Slovesná jar, Bienále knižného umenia a iné. Návšteva Martina je prechádzka históriou slovenského národa.